Emilíana sa narodila v Kópavogure, mestečku, ktoré tvorí južnú časť „veľkého Reykjavíku”, islandskej matke a talianskemu otcovi. „Je to konflikt civilizácií,” povedala nám v jednom rozhovore. „Keď môj otec prišiel na Island, žili tu ľudia ešte vo opustených kasárňach a na väčšine ulíc nebol asfalt. Taliansko, to je červené víno, pasta, množstvo chutí a on prišiel do krajiny, kde nebolo skoro nič.”
.z Italie do Londýna
Salvatore Torrini na nehostinný ostrov priniesol niečo z talianskej kultúry, keď si na hlavnej reykjavíckej ulici Laugavegur otvoril reštauráciu s príznačným názvom Italia. Podľa Emilíany to bola prvá „normálna” reštaurácia na Islande. „Dovtedy sa jedla buď mäsová polievka, alebo tu boli nóbl podniky, do ktorých sa mohlo chodiť iba v obleku. No a on otvoril reštauráciu, do ktorej mohli prísť rodiny s deťmi bez toho, aby v nej minuli majland. Pritom sa tam podávalo výborné talianske jedlo. Otec za to dostal v Taliansku rytiersky titul za šírenie talianskej kultúry,” spomína Emilíana, ktorá prakticky ako každé islandské dieťa spievala v zbore, no chodila aj na hodiny operného spevu. Popri tom sa venovala tvrdému rocku, spievala v muzikáloch, vyhrala islandskú obdobu Superstar, nahrala tri albumy (dnes ich nepovažuje za súčasť svojho repertoáru) a stala sa prvou speváčkou práve vznikajúcej skupiny GusGus.
„Na Islande som sa stala slávnym človekom a zo srdca som to nenávidela,” priznáva Emilíana. „Vyšla som na ulicu, všetci sa na mňa pozerali, chceli sa so mnou rozprávať.” Práve v tom čase večeral v reštaurácii Italia zakladateľ hudobného vydavateľstva One Little Indian Derek Birkett. Jeho vydavateľstvo by nebolo vzniklo, keby v ňom nevyšli tri albumy Sugarcubes s Björk. Z vlastnej skúsenosti preto vedel, že islandskí hudobníci môžu byť pre alternatívnu časť hudobného biznisu vytúženou zlatou žilou. Nie je jasné, či tušil, že počas konzumácie pizze bude v reštaurácii spievať dcéra majiteľa. Keď ju však počul, navrhol jej presun do Londýna a všetko potrebné na vydanie albumu. Emilíana neváhala a ponuku prijala. Nešlo ani tak o hudbu. Chcela vypadnúť z Islandu.
Derek Birkett svoj sľub splnil, Emilíanu zoznámil s Rolandom Orzabalom zo skupiny Tears For Fears, ktorý s ňou nahral jej prvý veľký album s márquezovským názvom Love In The Time Of Science.
.sunny Road
Love In The Time Of Science je debutom „hotovej” speváčky s výrazným hlasom, autorky pesničiek, ktoré znejú alternatívne bez toho, aby opustili krajinu pop music. Vďaka Orzabalovi má album sugestívnu atmosféru, cítiť v ňom trip hop, Björk či Lamb, no napriek tomu je originálny a prakticky neopočúvateľný.
V decembri 2000, krátko po tom, čo album vyšiel a Emilíana sa tešila priazni kritikov i poslucháčov, zahynul pri autonehode jej partner. Emilíana sa na niekoľko rokov odmlčala. Až v roku 2005 vydala album Fisherman’s Woman, v ktorom z talentovanej speváčky vyrástla hĺbavá pesničkárka. Piesne na tomto albume hovoria o láske, ktorá siaha až za smrť, s obrovskou silou, no bez pátosu. Keď počúvate napríklad Sunny Road, zo začiatku ju vnímate ako radostnú pieseň o „stretnutí na Slnečnej ulici”. Až postupne vám dochádza, že to stretnutie bolo dohodnuté s niekým, kto tu už nie je. Necháva mu adresu a číslo, nech sa ozve. Azda sa na Slnečnej ulici predsa len stretnú...
Fisherman’s Woman je Emilíanin „bytostný” album. „Uvedomila som si, že keby som mala takto robiť ďalšie platne, umrela by som v štyridsiatke. Bolo v tom veľa strachu a úzkosti,” hovorí po jednom z koncertov. Jemnejšia atmosféra albumu je daná aj producentom Danom Careym. Tento skúsený hudobník, ktorý produkoval okrem iných aj albumy The Kills, Bloc Party či Bat for Lashes, vytvoril Emilíane presne taký hudobný priestor, aký potrebuje: pesničkárska jednoduchosť sa spája so zvukovou farebnosťou.
.načúvanie tme
Ak druhý Emilíanin album bol „bytostný”, tak tretí – Me And Armini z roku 2008 – je albumom „zrelým”. Okolo speváčky znie kompletná kapela, teda gitary aj elektronické mašinky. Krásne piesne na albume neprávom zatieňuje veselá hitovka Jungle Drum, ktorá pôvodne vznikla ako vtipný darček na priateľove narodeniny.
Pre nás, ktorí sme sa v roku 2009 tešili na Emilíanino vystúpenie na Pohode, no namiesto neho sme prežili jeden z najhorších dní v živote, je však určite najdôležitejšou piesňou na albume Birds. Emilíana na Bažant Stagei vystúpila o tri roky neskôr a práve túto pieseň venovala tým, ktorí sa z Pohody 2009 nevrátili. „Let's stay awake and listen to the dark..."
V tom čase sa už stala matkou, jej život sa v niečom upokojil, v niečom je, naopak, odvážnejší a bláznivejší. Aktuálny album Tookah je toho dôkazom. Spolu s Danom Careym sa vrátili k elektronike, ktorá miestami pripomína až raný Depeche Mode, viacero piesní má v sebe tanečný drive, napriek množstvám zvukových farieb a rôznych nálad jednotlivých piesní album drží pokope. Niekde pod povrchom cítiť rovnováhu človeka, ktorý sa naučil načúvať tme kráčajúc po slnečnej ulici.
Pravdaže, ešte sme zabudli spomenúť pesničky pre Kylie Minogue a Glumovu pieseň v Pánovi prsteňov. Čo sa Kylie týka, Emilíana si dlho myslela, že jej manažér vytočil nesprávne telefónne číslo. „Robili sme vtedy s Danom Careym album Fisherman's Woman a potrebovali sme si trochu oddýchnuť. Pesničku Slow sme napísali za polhodinu, a potom sme rozmýšľali čo s tým. My sme si mysleli, že robíme demo nahrávku, no oni to použili rovno na platňu.” No a čo sa týka Gluma – najprv to mala spievať Björk, ale otehotnela, navrhla Emilíanu a režisérovi sa páčil jej hlas, tak si tú pieseň zaspievala.
To však nie je podstatné. V utorok Slow ani Glum’s Song v MMC nezaznie. Ale Sunny Road, Birds, Speed of Dark, Tookah či Jungle Drum asi áno.
.z Italie do Londýna
Salvatore Torrini na nehostinný ostrov priniesol niečo z talianskej kultúry, keď si na hlavnej reykjavíckej ulici Laugavegur otvoril reštauráciu s príznačným názvom Italia. Podľa Emilíany to bola prvá „normálna” reštaurácia na Islande. „Dovtedy sa jedla buď mäsová polievka, alebo tu boli nóbl podniky, do ktorých sa mohlo chodiť iba v obleku. No a on otvoril reštauráciu, do ktorej mohli prísť rodiny s deťmi bez toho, aby v nej minuli majland. Pritom sa tam podávalo výborné talianske jedlo. Otec za to dostal v Taliansku rytiersky titul za šírenie talianskej kultúry,” spomína Emilíana, ktorá prakticky ako každé islandské dieťa spievala v zbore, no chodila aj na hodiny operného spevu. Popri tom sa venovala tvrdému rocku, spievala v muzikáloch, vyhrala islandskú obdobu Superstar, nahrala tri albumy (dnes ich nepovažuje za súčasť svojho repertoáru) a stala sa prvou speváčkou práve vznikajúcej skupiny GusGus.
„Na Islande som sa stala slávnym človekom a zo srdca som to nenávidela,” priznáva Emilíana. „Vyšla som na ulicu, všetci sa na mňa pozerali, chceli sa so mnou rozprávať.” Práve v tom čase večeral v reštaurácii Italia zakladateľ hudobného vydavateľstva One Little Indian Derek Birkett. Jeho vydavateľstvo by nebolo vzniklo, keby v ňom nevyšli tri albumy Sugarcubes s Björk. Z vlastnej skúsenosti preto vedel, že islandskí hudobníci môžu byť pre alternatívnu časť hudobného biznisu vytúženou zlatou žilou. Nie je jasné, či tušil, že počas konzumácie pizze bude v reštaurácii spievať dcéra majiteľa. Keď ju však počul, navrhol jej presun do Londýna a všetko potrebné na vydanie albumu. Emilíana neváhala a ponuku prijala. Nešlo ani tak o hudbu. Chcela vypadnúť z Islandu.
Derek Birkett svoj sľub splnil, Emilíanu zoznámil s Rolandom Orzabalom zo skupiny Tears For Fears, ktorý s ňou nahral jej prvý veľký album s márquezovským názvom Love In The Time Of Science.
.sunny Road
Love In The Time Of Science je debutom „hotovej” speváčky s výrazným hlasom, autorky pesničiek, ktoré znejú alternatívne bez toho, aby opustili krajinu pop music. Vďaka Orzabalovi má album sugestívnu atmosféru, cítiť v ňom trip hop, Björk či Lamb, no napriek tomu je originálny a prakticky neopočúvateľný.
V decembri 2000, krátko po tom, čo album vyšiel a Emilíana sa tešila priazni kritikov i poslucháčov, zahynul pri autonehode jej partner. Emilíana sa na niekoľko rokov odmlčala. Až v roku 2005 vydala album Fisherman’s Woman, v ktorom z talentovanej speváčky vyrástla hĺbavá pesničkárka. Piesne na tomto albume hovoria o láske, ktorá siaha až za smrť, s obrovskou silou, no bez pátosu. Keď počúvate napríklad Sunny Road, zo začiatku ju vnímate ako radostnú pieseň o „stretnutí na Slnečnej ulici”. Až postupne vám dochádza, že to stretnutie bolo dohodnuté s niekým, kto tu už nie je. Necháva mu adresu a číslo, nech sa ozve. Azda sa na Slnečnej ulici predsa len stretnú...
Fisherman’s Woman je Emilíanin „bytostný” album. „Uvedomila som si, že keby som mala takto robiť ďalšie platne, umrela by som v štyridsiatke. Bolo v tom veľa strachu a úzkosti,” hovorí po jednom z koncertov. Jemnejšia atmosféra albumu je daná aj producentom Danom Careym. Tento skúsený hudobník, ktorý produkoval okrem iných aj albumy The Kills, Bloc Party či Bat for Lashes, vytvoril Emilíane presne taký hudobný priestor, aký potrebuje: pesničkárska jednoduchosť sa spája so zvukovou farebnosťou.
.načúvanie tme
Ak druhý Emilíanin album bol „bytostný”, tak tretí – Me And Armini z roku 2008 – je albumom „zrelým”. Okolo speváčky znie kompletná kapela, teda gitary aj elektronické mašinky. Krásne piesne na albume neprávom zatieňuje veselá hitovka Jungle Drum, ktorá pôvodne vznikla ako vtipný darček na priateľove narodeniny.
Pre nás, ktorí sme sa v roku 2009 tešili na Emilíanino vystúpenie na Pohode, no namiesto neho sme prežili jeden z najhorších dní v živote, je však určite najdôležitejšou piesňou na albume Birds. Emilíana na Bažant Stagei vystúpila o tri roky neskôr a práve túto pieseň venovala tým, ktorí sa z Pohody 2009 nevrátili. „Let's stay awake and listen to the dark..."
V tom čase sa už stala matkou, jej život sa v niečom upokojil, v niečom je, naopak, odvážnejší a bláznivejší. Aktuálny album Tookah je toho dôkazom. Spolu s Danom Careym sa vrátili k elektronike, ktorá miestami pripomína až raný Depeche Mode, viacero piesní má v sebe tanečný drive, napriek množstvám zvukových farieb a rôznych nálad jednotlivých piesní album drží pokope. Niekde pod povrchom cítiť rovnováhu človeka, ktorý sa naučil načúvať tme kráčajúc po slnečnej ulici.
Pravdaže, ešte sme zabudli spomenúť pesničky pre Kylie Minogue a Glumovu pieseň v Pánovi prsteňov. Čo sa Kylie týka, Emilíana si dlho myslela, že jej manažér vytočil nesprávne telefónne číslo. „Robili sme vtedy s Danom Careym album Fisherman's Woman a potrebovali sme si trochu oddýchnuť. Pesničku Slow sme napísali za polhodinu, a potom sme rozmýšľali čo s tým. My sme si mysleli, že robíme demo nahrávku, no oni to použili rovno na platňu.” No a čo sa týka Gluma – najprv to mala spievať Björk, ale otehotnela, navrhla Emilíanu a režisérovi sa páčil jej hlas, tak si tú pieseň zaspievala.
To však nie je podstatné. V utorok Slow ani Glum’s Song v MMC nezaznie. Ale Sunny Road, Birds, Speed of Dark, Tookah či Jungle Drum asi áno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.