Zatiaľ nevedie nikam, ale je to cesta dosť dlhá na to, aby sa na nej človek unavil. Keď však odbočíte na starú betónku, popri rozbúchaných kasárňach, prídete na inú cestu a už ste vo Vajnoroch. Legenda hovorí, že kedysi mali vo Vajnoroch draka. Nemuseli mu obetovať panny. Bol to drak bonviván a vedel, že s pannami by sa mu skončili sladké časy ničnerobenia. Stačilo mu víno. Pil ho po vedrách. Nakoniec Vajnorčania opitého spiaceho draka preniesli k nám do Jura. Vtedy prechádzal cez Jur rytier Juraj a draka zachloštil. „Teraz budeme musieť piť aj za draka...“ povzdychli si svätojurskí vinohradníci a začali nasávať. V nedeľu podvečer som sadol na bicykel, a aby moja cesta mala cieľ, frčal som pralesom do vajnorského kostolíka. Je to kostol pekný, maľovaný. V tom kostole sú ostatky Titusa Zemana – saleziána, ktorý pomáhal emigrovať kňazom a bohoslovcom v päťdesiatych rokoch. Poslednú výpravu chytili pri rozvodnenej Morave, všetkých odsúdili a jeho vo väzení celkom zničili, no nezlomili. Po každom výsluchu si z chlebového cesta urobil guľôčku. Nakoniec mal z výsluchov takmer celý ruženec a ten má päťdesiat očiek. Svedkovia hovoria, ako ho bachari v bezvedomí ťahali po zemi do cely a ako mu hlava klopkala o dlažbu. Don Titus by mal byť blahoslavený. Saleziáni na tom makajú. Milí priatelia, cesta spravodlivého je cesta rozbitá, ale vedie do cieľa. Mať tak odvahu po nej kráčať, keď vás celý svet predbieha po novej asfaltke.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.