Autori knihy Stress-free potty training (vo voľnom preklade Zbavenie sa plienok bez stresu) Sara Au a Peter L. Stavinoha nás nabádajú uvedomiť si, že u dieťaťa nechceme vypestovať len nový zvyk. Musíme ho odučiť to, čo doteraz považovalo za prirodzené a správne. Vychádzajú z toho, že deti rozdielne reagujú na nové situácie, majú iné motivácie a v inom čase dozrievajú. Ponúkajú preto nielen univerzálne stratégie, ale najmä individuálny prístup. Prekračujú tému zbavenia sa plienok a ukazujú nám, ako dieťa (aj samých seba) naučiť vytrvalosti, tolerancii, trpezlivosti, aj ako ho motivovať, aby vedelo prekonať frustráciu a zameralo sa na cieľ.
.čo vieme o svojich deťoch?
Hoci si uvedomujeme, že každý sme iný, v učení a pri deťoch sa často sa necháme uniesť univerzálnymi návodmi. Na základe toho, ako deti reagujú na zmyslové vnemy, nové situácie a stres, neurológ Stavinoha identifikuje päť typov temperamentov: deti citlivé na zmyslové vnemy, cieľavedomé, tvrdohlavé, impulzívne alebo deti, ktoré by sme mohli označiť ako konzervatívne, bojazlivé, čo sa nepustia do nových vecí, kým si nie sú úplne isté, že ich zvládnu. Tieto charakteristiky platia aj pre rodičov, ale treba si uvedomiť, že všetci sme zmesou dvoch až troch osobností. Autori knihy vychádzajú z toho, že každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie. Na úvod ponúkajú jednoduchý test zložený z bežných situácií, prostredníctvom ktorého si ozrejmíme, aké typy u nášho dieťaťa prevládajú. Od toho sa bude odvíjať aj prístup dieťaťa k učeniu, v tomto prípade k zbaveniu sa plienok.
Cieľavedomé dieťa môžeme odplienkovať aj za jeden deň, rado nasleduje inštrukcie, vie sa dlhšie sústrediť na jednu činnosť a veľmi ho motivuje pochvala. To tvrdohlavé je síce tiež výrazne orientované na cieľ, ale musí mať pocit, že aktivita bol jeho nápad. Je samostatné, odmieta pomoc, a keď nechce, tak s ním nikto nepohne. Impulzívne dievčatko alebo chlapca nadchneme pre novú aktivitu ľahko. Problémom však je, že ho nadšenie aj rýchlo opustí. Tieto deti sú akčné, nevydržia sedieť pridlho na jednom mieste, a aj keď už zvládajú hlásenie potreby, v zajatí hry absolútne nevnímajú signály tela. Dieťaťu citlivému na zmyslové vnemy bude prekážať studený dotyk nočníka s pokožkou, pach, nepríjemné mu môže byť, keď sa ociká alebo okaká. Mokré telo alebo oblečenie mu môže rovnako prekážať ako ho motivovať použiť nočník. Konzervatívne dieťa potrebuje dlhú prípravu a pozorovanie, môže sa obávať novej situácie, použitia toalety a frustrovať ho môžu aj časté nehody.
.pripraviť sa, pozor, teraz!
Okrem toho, že každé dieťa má inú povahu, je aj inokedy pripravené používať toaletu. Vystihnutím toho správneho času uchránime jeho aj seba prílišného stresu. Štúdia kolektívu autorov, združených okolo Timothyho R. Schuma z roku 2002, zistila, že priemerne je dieťa pripravené začať používať toaletu od 22 do 30 mesiacov. Samozrejme, môže to byť skôr aj neskôr. Štúdia identifikuje 28 čiastkových schopností a upozorňuje, že ich deti získavajú postupne. Od toho, že dieťa v noci nemá stolicu, až po to, že sa vie samo utrieť po veľkej potrebe. Kritici štúdii vyčítajú, že uvádza pre pripravenosť vyšší vek, ako to bolo zvykom v USA pred 50 rokmi. Ako jeden z dôvodov vidia, že štúdiu podporil výrobca nohavičkových plienok. Tie sa často používajú ako medzistupeň od plienok k spodnej bielizni. Autori štúdie však argumentujú tým, že sa nezmenil vek, keď sú deti pripravené, ale prístup rodičov k odplienkovaniu. Dnešní rodičia čakajú, keď je dieťa dostatočne vyzreté.
Autori knihy Stress-free potty training vychádzajú zo Schumovej štúdie a rozlišujú medzi fyziologickou, kognitívnou a emočnou pripravenosťou. Fyzická zahŕňa napríklad to, že dieťa má suchú plienku v cca dvojhodinových intervaloch počas dňa, uvedomuje si, keď je pocikané alebo pokakané, pri veľkej potrebe sa skrýva alebo smiešne tvári. Kognitívna znamená pochopenie, čo je to moč a stolica, odkiaľ prišli a kam majú ísť. Dieťa, ktoré vie, kedy je pocikané alebo pokakané a chce vymeniť plienku, je už pripravené zbaviť sa jej. Aby sme si s potomkom navzájom rozumeli, dieťa by malo hovoriť a poznať slová, ktoré sa s toaletou spájajú. Či je dieťa emočne pripravené, je najťažšie odpozorovať. Ak sa chce naučiť používať toaletu ako dospelí, je čas pustiť sa do toho! Kniha prináša veľa nápadov, ktorými môžeme podporiť záujem dieťaťa, aj keď ho samo neprejavuje (rozprávky na túto tému, sledovanie rodičov, cikacie bábiky, prísľub „veľkáčskej“ spodnej bielizne...). Ak však úplne odmieta čokoľvek spojené s toaletou, ešte pravdepodobne nie je jeho čas.
.základ je správna komunikácia
Rád, ako zbaviť dieťa plienok, je na internete veľa. Pre najtvrdohlavejšie deti by sa možno osvedčil tip od americkej maminy, ktorá dieťaťu ponúkla oveľa menšie plienky tej istej značky a presvedčila ho, že jednoducho už z plienok vyrástol. Kniha Stress-free potty traning má tiež dlhý zoznam tipov, modelových situácií a aj návod krok po kroku. Mňa však zaujal najmä dôraz na vhodnú komunikáciu. Tá sa začína už vtedy, keď dieťa pozoruje našu toaletu. Tento čas sa dá využiť na to, aby sme dieťaťu krok po kroku vysvetlili, čo robíme, ako vieme, že potrebujeme ísť na WC, ako funguje vylučovanie a prečo ideme na toaletu pred dlhou cestou alebo prechádzkou. Nevynecháme ani obliekanie a vyzliekanie a hygienu po použití WC. Vždy sa môžeme dieťaťa spýtať, či si to nechce tiež vyskúšať. Najskôr len sedieť v plienke, neskôr bez nej. Ale nenútime ho, radšej skúsime inokedy.
Najprirodzenejší spôsob odplienkovania je nechať dieťa behať dole bez. Má nielen možnosť sledovať vylučovanie, ale zároveň mu my môžeme priamo v procese povedať: „ Aha, ty cikáš. To nevadí, teraz to upraceme a nabudúce budeme rýchlo bežať a použijeme nočník.“ Ak dieťa mokrá dlážka alebo oblečenie vyviedlo z miery, skúsime ho upokojiť príhodou, ako sa to stalo aj nám, keď ste sa učili chodiť na nočník. Toto je vhodný spôsob ako pristupovať k nehodám. Nekarháme, vecne vysvetlíme, rýchlo upraceme a vyjadríme nádej, že nabudúce sa mu už podarí dobehnúť. Vštepíme mu tak, že neúspech je prirodzenou súčasťou učenia, že sa netreba vzdávať, ale byť vytrvať vo svojom úsilí. Zároveň vyjadrujeme dôveru v jeho schopnosti, že sa v budúcnosti to už dokáže.
Spôsob pochvaly je tiež kľúčový. Autori neodporúčajú odmeňovať lentilkami alebo hračkami. Hovoria: „Ak neustále používate odmeny, u detí potlačí rozvoj samostatnosti a pocit, že niečo dosiahli. Ich správanie sa začne točiť okolo veci, ktorú dostanú a tá prebije dobrý pocit z toho, čo sa naučili/dosiahli.“ Odporúčajú pochvalu, objatie, tľapnutie si. Tie vyjadrujú náš rešpekt a obdiv a máme ich vždy poruke. Pochvala však má byť sústredná na to, čo sa dieťaťu podarilo, a nie vyjadrovať, čo to pre vás znamená. Oceňujeme aj snahu a opäť vyjadríme nádej, že nabudúce sa to už podarí. Dieťa si musí byť isté, že naša láska nie je spojená s tým, či sa mu bude dariť. Vetu: „Ty si dobrý chlapec, vycikal si sa do nočníka,“ radšej vynecháme.
Zaujímavé je, že kým my dospelí si doprajeme zlozvyky, strachy a prípravu, od dieťaťa chceme, aby bolo „dobré“, správalo sa priemerne a rýchlo sa adaptovalo. Pritom pochopiť, čo je dieťaťu nepríjemné, čoho sa bojí alebo prečo sa hnevá je účinnejšie ako ho neustále presviedčať, že sa má upokojiť. Neznamená to podporovať ho vo fóbiách a vzdore, ale nájsť cestu na zmenu správania a vhodný spôsob učenia sa.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
.čo vieme o svojich deťoch?
Hoci si uvedomujeme, že každý sme iný, v učení a pri deťoch sa často sa necháme uniesť univerzálnymi návodmi. Na základe toho, ako deti reagujú na zmyslové vnemy, nové situácie a stres, neurológ Stavinoha identifikuje päť typov temperamentov: deti citlivé na zmyslové vnemy, cieľavedomé, tvrdohlavé, impulzívne alebo deti, ktoré by sme mohli označiť ako konzervatívne, bojazlivé, čo sa nepustia do nových vecí, kým si nie sú úplne isté, že ich zvládnu. Tieto charakteristiky platia aj pre rodičov, ale treba si uvedomiť, že všetci sme zmesou dvoch až troch osobností. Autori knihy vychádzajú z toho, že každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie. Na úvod ponúkajú jednoduchý test zložený z bežných situácií, prostredníctvom ktorého si ozrejmíme, aké typy u nášho dieťaťa prevládajú. Od toho sa bude odvíjať aj prístup dieťaťa k učeniu, v tomto prípade k zbaveniu sa plienok.
Cieľavedomé dieťa môžeme odplienkovať aj za jeden deň, rado nasleduje inštrukcie, vie sa dlhšie sústrediť na jednu činnosť a veľmi ho motivuje pochvala. To tvrdohlavé je síce tiež výrazne orientované na cieľ, ale musí mať pocit, že aktivita bol jeho nápad. Je samostatné, odmieta pomoc, a keď nechce, tak s ním nikto nepohne. Impulzívne dievčatko alebo chlapca nadchneme pre novú aktivitu ľahko. Problémom však je, že ho nadšenie aj rýchlo opustí. Tieto deti sú akčné, nevydržia sedieť pridlho na jednom mieste, a aj keď už zvládajú hlásenie potreby, v zajatí hry absolútne nevnímajú signály tela. Dieťaťu citlivému na zmyslové vnemy bude prekážať studený dotyk nočníka s pokožkou, pach, nepríjemné mu môže byť, keď sa ociká alebo okaká. Mokré telo alebo oblečenie mu môže rovnako prekážať ako ho motivovať použiť nočník. Konzervatívne dieťa potrebuje dlhú prípravu a pozorovanie, môže sa obávať novej situácie, použitia toalety a frustrovať ho môžu aj časté nehody.
.pripraviť sa, pozor, teraz!
Okrem toho, že každé dieťa má inú povahu, je aj inokedy pripravené používať toaletu. Vystihnutím toho správneho času uchránime jeho aj seba prílišného stresu. Štúdia kolektívu autorov, združených okolo Timothyho R. Schuma z roku 2002, zistila, že priemerne je dieťa pripravené začať používať toaletu od 22 do 30 mesiacov. Samozrejme, môže to byť skôr aj neskôr. Štúdia identifikuje 28 čiastkových schopností a upozorňuje, že ich deti získavajú postupne. Od toho, že dieťa v noci nemá stolicu, až po to, že sa vie samo utrieť po veľkej potrebe. Kritici štúdii vyčítajú, že uvádza pre pripravenosť vyšší vek, ako to bolo zvykom v USA pred 50 rokmi. Ako jeden z dôvodov vidia, že štúdiu podporil výrobca nohavičkových plienok. Tie sa často používajú ako medzistupeň od plienok k spodnej bielizni. Autori štúdie však argumentujú tým, že sa nezmenil vek, keď sú deti pripravené, ale prístup rodičov k odplienkovaniu. Dnešní rodičia čakajú, keď je dieťa dostatočne vyzreté.
Autori knihy Stress-free potty training vychádzajú zo Schumovej štúdie a rozlišujú medzi fyziologickou, kognitívnou a emočnou pripravenosťou. Fyzická zahŕňa napríklad to, že dieťa má suchú plienku v cca dvojhodinových intervaloch počas dňa, uvedomuje si, keď je pocikané alebo pokakané, pri veľkej potrebe sa skrýva alebo smiešne tvári. Kognitívna znamená pochopenie, čo je to moč a stolica, odkiaľ prišli a kam majú ísť. Dieťa, ktoré vie, kedy je pocikané alebo pokakané a chce vymeniť plienku, je už pripravené zbaviť sa jej. Aby sme si s potomkom navzájom rozumeli, dieťa by malo hovoriť a poznať slová, ktoré sa s toaletou spájajú. Či je dieťa emočne pripravené, je najťažšie odpozorovať. Ak sa chce naučiť používať toaletu ako dospelí, je čas pustiť sa do toho! Kniha prináša veľa nápadov, ktorými môžeme podporiť záujem dieťaťa, aj keď ho samo neprejavuje (rozprávky na túto tému, sledovanie rodičov, cikacie bábiky, prísľub „veľkáčskej“ spodnej bielizne...). Ak však úplne odmieta čokoľvek spojené s toaletou, ešte pravdepodobne nie je jeho čas.
.základ je správna komunikácia
Rád, ako zbaviť dieťa plienok, je na internete veľa. Pre najtvrdohlavejšie deti by sa možno osvedčil tip od americkej maminy, ktorá dieťaťu ponúkla oveľa menšie plienky tej istej značky a presvedčila ho, že jednoducho už z plienok vyrástol. Kniha Stress-free potty traning má tiež dlhý zoznam tipov, modelových situácií a aj návod krok po kroku. Mňa však zaujal najmä dôraz na vhodnú komunikáciu. Tá sa začína už vtedy, keď dieťa pozoruje našu toaletu. Tento čas sa dá využiť na to, aby sme dieťaťu krok po kroku vysvetlili, čo robíme, ako vieme, že potrebujeme ísť na WC, ako funguje vylučovanie a prečo ideme na toaletu pred dlhou cestou alebo prechádzkou. Nevynecháme ani obliekanie a vyzliekanie a hygienu po použití WC. Vždy sa môžeme dieťaťa spýtať, či si to nechce tiež vyskúšať. Najskôr len sedieť v plienke, neskôr bez nej. Ale nenútime ho, radšej skúsime inokedy.
Najprirodzenejší spôsob odplienkovania je nechať dieťa behať dole bez. Má nielen možnosť sledovať vylučovanie, ale zároveň mu my môžeme priamo v procese povedať: „ Aha, ty cikáš. To nevadí, teraz to upraceme a nabudúce budeme rýchlo bežať a použijeme nočník.“ Ak dieťa mokrá dlážka alebo oblečenie vyviedlo z miery, skúsime ho upokojiť príhodou, ako sa to stalo aj nám, keď ste sa učili chodiť na nočník. Toto je vhodný spôsob ako pristupovať k nehodám. Nekarháme, vecne vysvetlíme, rýchlo upraceme a vyjadríme nádej, že nabudúce sa mu už podarí dobehnúť. Vštepíme mu tak, že neúspech je prirodzenou súčasťou učenia, že sa netreba vzdávať, ale byť vytrvať vo svojom úsilí. Zároveň vyjadrujeme dôveru v jeho schopnosti, že sa v budúcnosti to už dokáže.
Spôsob pochvaly je tiež kľúčový. Autori neodporúčajú odmeňovať lentilkami alebo hračkami. Hovoria: „Ak neustále používate odmeny, u detí potlačí rozvoj samostatnosti a pocit, že niečo dosiahli. Ich správanie sa začne točiť okolo veci, ktorú dostanú a tá prebije dobrý pocit z toho, čo sa naučili/dosiahli.“ Odporúčajú pochvalu, objatie, tľapnutie si. Tie vyjadrujú náš rešpekt a obdiv a máme ich vždy poruke. Pochvala však má byť sústredná na to, čo sa dieťaťu podarilo, a nie vyjadrovať, čo to pre vás znamená. Oceňujeme aj snahu a opäť vyjadríme nádej, že nabudúce sa to už podarí. Dieťa si musí byť isté, že naša láska nie je spojená s tým, či sa mu bude dariť. Vetu: „Ty si dobrý chlapec, vycikal si sa do nočníka,“ radšej vynecháme.
Zaujímavé je, že kým my dospelí si doprajeme zlozvyky, strachy a prípravu, od dieťaťa chceme, aby bolo „dobré“, správalo sa priemerne a rýchlo sa adaptovalo. Pritom pochopiť, čo je dieťaťu nepríjemné, čoho sa bojí alebo prečo sa hnevá je účinnejšie ako ho neustále presviedčať, že sa má upokojiť. Neznamená to podporovať ho vo fóbiách a vzdore, ale nájsť cestu na zmenu správania a vhodný spôsob učenia sa.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.