Zmluva namiesto ústavy

To, čo občania Francúzska a Holandska v referendách odmietli, sa im vrátilo zhora. Tak by sa dala jednou vetou charakterizovať udalosť, ktorá sa odohrala minulý týždeň v Lisabone. Ide o podpis novej zmluvy o Európskej únii. Za tónov Beethovenovej Ódy na radosť ju v priestoroch kláštora hieronymitov parafovali lídri 26 štátov EÚ – okrem britského premiéra Gordona Browna. Toho zastupoval minister zahraničia David Miliband a Brown podpísal zmluvu o niekoľko hodín neskôr – vraj pre neodkladné povinnosti v Británii. Na nedostatky zmluvy, ktorá má zaručiť Únii akcieschopnosť, však upozorňujú aj takí, ktorí ju podpisovať nemuseli. Najmä je zrejmé, že ide o náhradu skrachovaného projektu európskej ústavy, ktorý v referende odmietli Francúzi aj Holanďania. A vidieť aj iné problémy: zmluva vytvára funkciu prezidenta EÚ, no nie je jasné, aké bude mať prezident právomoci, praktické nástroje a komu sa bude zodpovedať. EU Observer citoval analytika Andreasa Maurera z nemeckého inštitútu Stiftung Wissenschaft und Politik, ktorý uviedol, že napríklad nová funkcia európskeho ministra zahraničia môže prichádzať do konfliktu s Európskou komisiou a jej vznik môže priniesť „hierarchiu medzi eurokomisármi“ – ak sa budú ministrove právomoci s právomocami eurokomisárov prekrývať, tí sa stanú jeho podriadenými. Podľa Maurera sa tieto aj ďalšie faktory môžu ukázať ako veľmi riskantné – a sú také citlivé, že zatiaľ sa o nich oficiálne ani nehovorí. Nová zmluva však ratifikáciu celkom istú nemá. Všade tam, kde budú o nej rozhodovať parlamenty, prejde celkom iste hladko. Zatiaľ jedinou krajinou, kde o nej budú hlasovať občania, je Írsko. Tu je však referendum ústavnou povinnosťou. Z ostatných štátov to bude mať zmluva najťažšie vo Veľkej Británii, kde sú tamojší opoziční konzervatívci momentálne jej najväčšími kritikmi v Európskej únii.