Treba to robiť rozumne

.ako ste sa dostali k behu?
Cez turistiku, presnejšie cez diaľkové pochody. Chodiť desať, pätnásť kilometrov po horách som považoval za prechádzku. Bol som preto rád, keď som objavil túto formu. Mal som toho vtedy veľa, robil som nočné služby, musel som atestovať a diaľková turistika mi pomáhala vyrovnať sa so stresom.

.kedy ste to preklopili do behu?
Už vtedy boli ľudia, ktorí behali tieto diaľkové horské túry. Tak som začal pobehávať aj ja. Potom som odišiel do Afriky, ale tam som prestal behať. Začal som opäť až v USA, na študijnom pobyte na Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore. Vtedy som už vážil skoro sto kíl. Keď som sa vrátil, v behaní som pokračoval.

.väčšina bežcov si ako cieľ dáva zabehnúť maratón. Vy však beháte ultramaratóny.Prečo?
Aj môj prvý cieľ bol maratón. Ten prvý som zabehol vo Viedni. Keď však idem na stokilometrový beh, napríklad minulý týždeň som bol na Malofatranskej stovke, tak to celé nebežím. Najstrmšie úseky sa väčšinou prechádzajú chôdzou a časové limity sú nastavené tak, že odkráčať sa dá aj dlhšia časť pretekov. Záleží na tom, o čo komu ide. Mne až tak nejde o výkon, skôr to chcem prejsť v pohode.

.dá sa však viac ako sto kilometrov prejsť v pohode?
Myslím, že áno. Doteraz sa mi nestalo, že by som nejaké preteky vzdal. Samozrejme, hocikedy sa mi to môže stať, aj s tým počítam.

.ste lekár. Nie je už takáto extrémna záťaž pre ľudské telo riskantná?
Treba to robiť rozumne. Ja som sa raz napríklad počas päťdesiatkilometrového behu v Tatrách zastavil na Sliezskom dome a dal si kompletný obed. Do cieľa som síce prišiel posledný, ale v časovom limite. Nesmiete to prehnať, ako sa to stáva najmä mladším bežcom, ktorí majú za sebou polmaratón alebo maratón. Po štyridsiatich kilometroch zistia, že nevládzu. Treba si vedieťrozložiť sily a reagovať, keď začne niečo bolieť. Ja na stovke nemám žiadny fyzický problém. Ani s kolenami, ani s kĺbami. Keď beriete beh ako rehabilitáciu, tak je to riziko oveľa menšie, ako keby ste ho robili primárne pre výkon. Keď sa to robí dobre, tak bežcom klesá riziko chronických ochorení pohybového aparátu.

.vy sa venujete závislostiam. Nie je beh istým spôsobom závislosťou od endorfínov?
Sú také teórie. Ale my sme sme geneticky programovaní na fyzický pohyb, teda sme od neho závislí. Sú ľudia, ktorí to preženú, ale to je spojené skôr s nejakou inou duševnou poruchou, často s anorexiou. Dnes je však skôr problém so závislosťou od lenivosti. Závislosť od športu je podobného typu, ako závislosť od jedla. Pokiaľ je to s mierou, tak je pozitívna. Aj od jedla sme závislí, horšie však je, keď sa prejedáme.

.endorfíny vraj zasahujú v mozgu podobné centrá ako heroín?
Áno, sú to takzvané centrá pre slasti. Endorfíny zasahujú aj tu a majú euforizujúci účinok. Ale len vtedy, keď ich je veľa. Veľa sa napríklad hovorí o euforickom stave, ktorý zažívajú niektorí bežci po tom, čo išli nadoraz. Ja som to tiež raz zažil a je to veľmi príjemný pocit. Nie je to však mojím cieľom a poznám ľudí, ktorí to nikdy nemali. Nepoznám nikoho, kto by tieto stavy mal vždy a opakovane ich chcel dosiahnuť. Keď použijete klasickú drogu, je ten efekt oveľa intenzívnejší, euforické stavy oveľa silnejšie. So stavom po fyzickej aktivite sa to nedá porovnať.

.prečo vlastne beháte?
Jednoznačne kvôli zdraviu. Beh je pre mňa rehabilitáciou a silným emočným zážitkom.

.máte nejaký bežecký cieľ?
Vydržať behať čo najdlhšie.