.utorok, čas obeda. V čase, keď v Berlíne pred Brandenburskou bránou vítajú futbalových majstrov sveta státisícové davy, mávajúce nemeckými vlajkami, v Štrasburgu sa v budove Európskeho parlamentu, pripomínajúcej nepreniknuteľný labyrint, konajú tajné voľby nového predsedu Komisie. Pred sálou postáva Marine Le Pen, francúzska víťazka európskych volieb, a ochotne poskytuje médiám rozhovory. Aj ona si uvedomuje, že tento deň je špeciálny a chce si v ňom pritiahnuť aspoň kus pozornosti. Len krátko predtým prehovorila plamennou francúzštinou v pléne, v ktorom oznámila, že zahlasuje proti jedinému kandidátovi a bude proti nemu „bez prestania bojovať“. No tento deň nepatrí Le Penovej. Je to veľký deň muža, ktorý jej vzápätí s chladnou hlavou a vo vedomí takmer istého víťazstva odpovedá: „Vďaka, že za mňa nebudete hlasovať.“
.návrat dinosaura
Ešte pred niekoľkými mesiacmi by na jedného z architektov eura nikto nestavil ani cent. Zdalo sa, že Jean-Claude Juncker už dopisuje poslednú kapitolu európskej aj luxemburskej politiky. Pred rokom a pol odstúpil z funkcie šéfa Euroskupiny, vplyvného orgánu ministrov financií eurozóny. A v decembri 2013 skončil po 18 rokoch na čele luxemburskej vlády, okrem iného aj preto, že nezvládol riadenie roztopašnej tajnej služby (luxemburskí agenti napríklad ilegálne obchodovali s autami, alebo sa pokúšali zbaviť nepohodlného prokurátora tým, že proti nemu vykonštruovali podozrenia z pedofílie).
Juncker je síce len o pár mesiacov mladší než Angela Merkelová, ale pocitovo je v politike prítomný už celú večnosť. Sám o sebe vtipkuje, že je dinosaurus a že z čias Maastrichtskej zmluvy prežili len dvaja: on a euro.
A teraz, v utorok 15. júla, stojí tu, na pôde Európskeho parlamentu, ktorému vďačí za najvýznamnejší deň svojho života. Jeho návrat do čela európskej politiky si neželal nielen britský premiér David Cameron, ktorý sa v zákulisí zhrozil, že zvolenie Luxemburčana vyháňa Britov z EÚ. Nechceli ho ani viaceré národné vlády vrátane nemeckej kancelárky, ktorá s ním mala napäté vzťahy.
Späť do európskej politiky, ba dokonca na jej vrchol, dostali 59-ročného Junckera nemeckí eurofederalisti a ich idea takzvaných „spitzenkandidátov“. Na jar tohto roku si dve najsilnejšie európske stranícke frakcie, ľudovci a sociálni demokrati, medzi sebou povedali, že líder tej frakcie, ktorá v májových voľbách do Európskeho parlamentu získa najviac poslancov, bude novým šéfom Komisie. Rozhodnúť sa tak malo medzi luxemburským ľudovcom Junckerom a nemeckým socialistom Schulzom.
Mnohí však stále neverili, že tento ťah sa naozaj podarí: dosiaľ mali výber šéfa Komisie plne pod kontrolou národné štáty, europarlament im nominanta len formálne odkýval. Prečo by si mali štáty ich výsostné právo ukradnúť nejakou skupinkou europoslancov, ktorí sa vnímajú ako svedomie Európy?
Ale mocenská logika nepomohla. Európske frakcie ihneď po májových voľbách vyzvali spoločne národné vlády, aby nominovali Junckera za nového predsedu Komisie. Merkelová síce navonok hrala hru na Junckera, do ktorej ju dotlačila vlastná CDU, v zákulisí však zúrila – tlak európskych frakcií označila podľa nemeckých médií za „puč“ a „vyhlásenie vojny“.
V júni sa naozaj rozpútala psychologická vojna medzi europarlamentom a lídrami vlád. Chvíľami sa zdalo, že Juncker je vysilený a sám odstúpi z boja. Karta sa však obrátila: štáty sa napriek protestu Camerona a Orbána podvolili a nominovali presvedčeného eurofederalistu, ktorého im prvýkrát v histórii vybral Európsky parlament. Parafrázujúc Angelu Merkelovú – protištátny puč bol dokonaný.
.môj vzor Delors
Keď teda minulý utorok zasadal europarlament, aby Junckera potvrdil alebo odmietol, už to viac ako voľby pripomínalo slávnosť.
Juncker mal za sebou väčšinu poslancov, vo svojom programovom prejave hovoril v troch jazykoch tak, aby mu tlieskali európski konzervatívci, liberáli aj socialisti. Jeho rétorickú šikovnosť vyzdvihol nemecký Franfurkter Allgemeine Zeitung: keď hovoril po francúzsky, vyzdvihoval nevyhnutnosť európskej hospodárskej vlády, o ktorej tak radi počujú v Paríži. Keď prešiel do plynulej nemčiny, chválil Ludwiga Erharda a jeho sociálne trhové hospodárstvo. A po anglicky prednášal, že EÚ nemôže vyhadzovať peniaze a musí dokončiť budovanie vnútorného trhu.
A, samozrejme, Juncker nezabudne pred plnou sálou lichotiť poslancom, bez ktorých by tu asi nestál: „Ste vôbec prvý parlament, ktorý v skutočnom zmysle volí predsedu Komisie. (...) Vidím to tak, že predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz bude mojím najbližším partnerom.“ O dosluhujúcom šéfkomisárovi, nevýraznom José Manuelovi Barrosovi, sa nezmieňuje, za svoj vzor vyhlási iného komisára, Jacquesa Delorsa. Teda toho, ktorý na prelome 80. – 90. rokov zásadne popohnal európsku integráciu a privádzal k zúfalstvu Margaret Thatcherovú.
.európsky paradox
Pri pohľade na zloženie nového europarlamentu pôsobí celý tento výjav paradoxne, akoby proti duchu doby. V inštitúcii, ktorá samu seba vníma ako motor európskej integrácie, ešte nikdy nesedelo toľko euroskeptikov, ako po posledných májových voľbách.
Aj kedysi horlivý federalista Juncker volí opatrnejšie slová. Možno sa aj v tento svoj veľký deň vracia v spomienkach takmer o 40 rokov naspäť, keď tu v Štrasburgu na konci 70. rokov študoval právo. Miestni Francúzi sú síce stále hrdí na svoje pekné mesto, ale sami od seba sa vám rozhovoria, že tu už zďaleka nie je taký dobrý život ako predtým. Sťažujú sa na imigrantov, ktorí sem do Štrasburgu a okolia od 60. rokov prúdili ešte ako gastarbajtri. Práve v tomto centre európskej integrácie sa dnes darí Národnému Frontu Marine Le Penovej, ktorá žiada vystúpenie z eura a zničenie dnešnej Európskej únie.
Juncker si možno v tento svoj deň spomenie aj na to, ako sa počas eurokrízy v role šéfa Euroskupiny prizeral dominancii Nemecka. Bola to Angela Merkelová, ktorá presadila striktnú politiku znižovania dlhov a deficitov – hoci Juncker a ďalší si želali a želajú viac rozpočtovej flexibility. Bola to Merkelová, ktorá nechcela ani počuť o zavedení spoločných európskych dlhopisov – čo hnevalo Junckera, ktorý v tom videl ďalší integračný posun a kancelárke nahnevane odkázal, že nerozumie ekonomike. Napriek tomu sa práve v tomto období, teda krátko po veľkolepom víťazstve Merkelovej v nemeckých voľbách a po úspechu odporcov EÚ v eurovoľbách, dostáva Juncker do čela Komisie.
.začalo sa to u Broka
„Viem presne, kedy vznikla naša myšlienka so spitzenkandidátmi,“ hovorí Elmar Brok, s ktorým sa stretávame v poslaneckom bare onedlho po tom, čo odovzdal hlas Junckerovi. Práve v tomto politikovi CDU sa stelesňuje tento historický úspech Európskeho parlamentu. Bol to Brok, ktorý v roku 2002, spolu s ďalšími dvoma kolegami, prišiel s nápadom, aby šéfa európskej exekutívy neurčovali vlády, ale európski občania vo voľbách.
Brok s hrdosťou ukazuje na fascikel plný papierov, ktorý si priniesol so sebou. Je to vlastne zdokumentovaný dôkaz, ako sa mu podarilo doviesť ideu do konca. Keď skrachovala ambiciózna európska ústava, tak sa do Lisabonskej zmluvy podarilo dostať aspoň gumený paragraf, podľa ktorého majú lídri štátov pri výbere predsedu Komisie „zohľadniť“ výsledky európskych volieb. Každý si to, čo znamená sloveso „zohľadniť“, vykladal inak, ale pre Broka bol správny len jediný výklad: „To, čo sa stalo, je dôležité. Občania už dnes nerozhodujú len o tom, kto bude premiérom v ich štáte, ale aj o šéfovi Komisie. EÚ bude demokratickejšia a zvýši sa aj účasť v európskych voľbách,“ konštatuje sebaisto Brok.
V Štrasburgu nenájdete vplyvnejšieho europoslanca ani väčšieho pamätníka. Tento územčistý a korpulentný Nemec je jediným poslancom, ktorý tu pôsobí od roku 1979, keď vznikol Európsky parlament. „Pred tými 35 rokmi to bolo síce pekné, ale boli sme bezvýznamní. Dnes sa bez nás v Európe nepohne nič, spolurozhodujeme takmer o všetkých európskych zákonoch, čím sa staráme o rovnováhu vo federálnom systéme.“
Brok si pochvaľuje, ako sa za tie vyše tri desaťročia zvýšil vplyv jeho pozície.
„Trikrát som mal ponuku, aby som kandidoval do nemeckého parlamentu, ale vždy som to odmietol. Ak chcete meniť veci, v europarlamente ste ako poslanec vplyvnejší, veď o 70 percentách hospodárskej legislatívy sa rozhoduje práve tu.“ Na otázku, prečo bol napriek tomu jeho parlament v posledných rokoch taký nevýrazný a cestu von z eurokrízy vyšliapavali národné štáty, Brok lapidárne odpovedá tak, ako to v Štrasburgu počuť zakaždým: „To, že sme tak vnímaní, je vina vás novinárov.“
.spojené štáty európske
Po tom, čo ohlásia výsledky volieb, v ktorých nový šéf Komisie získava od 751 poslancov presvedčivých 422 hlasov, sa stretávame s ďalším nemeckým eurofederalistom, ktorý tiež prispel k výsledku. Jo Leinen je síce sociálny demokrat, ale o Európe zmýšľa a hovorí rovnako ako Elmar Brok. Hoci je z konkurenčného politického tábora, chváli Junckera, ktorý má podľa neho víziu a môže európsku integráciu posunúť vpred rovnako, ako sa to pred vyše 20 rokmi podarilo Delorsovi. Jo Leinen je prezidentom European Movement International, organizácie, ktorá združuje prívržencov európskej federácie.
So samozrejmosťou používa spojenia ako „Spojené štáty európske“ a uplynulý utorok cítil tiež zadosťučinenie: „Otvorili sme novú kapitolu európskej politiky. Boli sme svedkami skutočnej voľby šéfa európskej exekutívy, ktorého si doteraz vždy vytvorili predstavitelia vlád kdesi za zatvorenými dverami. Po novom to už budú európski občania, ktorí určia hlavnú líniu európskej politiky.“ Ale nie je to tak trochu utopická demokracia, keďže ani v Nemecku, kde idea spitzenkandidátov vznikla a mala najväčšiu mediálnu podporu, si duel Junckera a Schulza väčšina voličov vôbec nevšimla? „Metóda spitzenkandidátov mala svoje chyby,“ pripúšťa Leinen, „ale uplatnili sme ju len prvýkrát, nabudúce to bude lepšie. V Európe budeme mať aj najbližších sto rokov babylon jazykov, ale myslím si, že vďaka sociálnym médiám a mladým ľuďom, pre ktorých je angličtina už akousi lingua franca, tento deficit prekonáme.“ Podľa Leinena treba ísť preto ďalej a prehlbovať európsky rozmer politiky. Dúfa, že už v nasledujúcich eurovoľbách si budú občania EÚ vyberať nielen z národných, ale aj z celoeurópskych kandidátok. „To by bol logický krok po tom, čo sa podarilo presadiť ideu spitzenkandidátov.“
.ako zaujať Slovákov?
To, že Európsky parlament získal na vplyve a už nie je iba cirkusom na kolečkách, ako ho posmešne nazývali pre neustále pendlovanie poslancov z Bruselu do Štrasburgu a naopak, vidieť aj na slovenskej zostave. O trinásť miest, ktoré sú vyhradené Slovensku, sa uchádzali podpredsedovia strán a dokonca aj predseda jednej z parlamentných strán (Richard Sulík).
Lenže v krajine, ktorá v eurovoľbách opakovane prelamuje negatívne rekordy volebnej účasti, je s miestom europoslanca spojené riziko, že rýchlo upadne do zabudnutia. Minulý pondelok večer sa preto v štrasburskej budove parlamentu stretáva niekoľko poslancov s hŕstkou slovenských novinárov. Poslancov zaujíma, aké témy si želajú médiá a novinárov zaujíma, o čom chcú hovoriť poslanci. Najprispôsobivejší je Ivan Štefanec. Monika Beňová, ktorá dorazila skôr v plážovom než poslaneckom outfite, všetkých presviedča, že treba hovoriť o Ukrajine. Jeden z novinárov namietne, že komentovanie Ukrajiny z útrob europarlamentu nikoho nezaujíma, na čo Beňová neveriacky kýve hlavou a oponuje, že na Slovensku zas nikoho nebude zaujímať spor o materskú dovolenku, ktorá má u nás vyšší štandard než je obsiahnutý v európskom návrhu. Anna Záborská pozoruje emocionálnu prestrelku s mierne zdvihnutým obočím, ale nezasahuje. Možno práve rozmýšľa, ako sa o deň neskôr zachová pri hlasovaní o novom predsedovi Komisie.
.kritici Junckera: oľutujeme to
Záborská je napokon len jednou z mála poslankýň ľudoveckej frakcie EPP, ktorá nehlasuje za Junckera. Do urny vhodí neoznačený lístok. „Pán Juncker má síce svoje zásluhy, ale svet nestojí len na financiách. Počas jeho premiérovania prijal luxemburský parlament európsky najradikálnejšie zákony o potratoch a eutanázii, len pred niekoľkými týždňami Junckerova kresťansko-sociálna strana dokonca z opozície presadila zákon o manželstvách ľudí rovnakého pohlavia. Jednoducho som za neho nemohla hlasovať.“ Záborská si preto pocit triumfu, aký v týchto dňoch vládne v EPP, ktorej členom je aj KDH, neužíva. V Európskom parlamente je už desiaty rok a vníma, ako za ten čas narástlo sebavedomie europoslancov. „Najmä v posledných rokoch sa výrazne spomalilo prijímanie európskej legislatívy, keďže poslanci idú často do konfliktu s Európskou radou a Komisiou.“
Jan Zahradil, podpredseda českej ODS, kritizuje voľbu Junckera z iných pohnútok než Záborská. Zahradil patrí v parlamente medzi najvýraznejšie kritické hlasy. V 90. rokoch bol autorom dokumentu, ktorý otvorene pripúšťal pre svoju krajinu aj inú cestu než práve do EÚ. Neskôr spolu s britskými konzervatívcami založil frakciu Európski konzervatívci a reformisti (zo Slovenska sa k nej hlásia Jana Žitňanská a Branislav Škripek). Zahradila trápi pár hodín po zvolení Junckera menej meno nového predsedu Komisie než spôsob, akým sa ním stal. „Európska rada si nechala vydrapiť právo nominovať šéfkomisára, čo bude mať vážne následky. Vzniká zvykové právo pre najsilnejšiu frakciu, Komisia sa tak vlastne stáva európskou vládou, s čím ako antifederalisti nemôžeme súhlasiť.“
Podľa Zahradila sa lídri národných štátov zachovali zbabelo, napokon radšej ustúpili, pretože sa báli výčitky, že torpédujú Európu. „Ale je to ich vina. Najskôr Európskemu parlamentu pridali svaly v Lisabonskej zmluve a potom sa čudujú, že ten skúša, kam až zájde. V Europarlamente stretnete veľa ľudí, ktorí vám povedia, že Európska rada je najväčší nepriateľ parlamentu, treba s ním bojovať a tlačiť ju k zemi.“
Zahradil si však nemyslí, že posmelený parlament čoskoro požiada o ďalšie posilnenie svojich kompetencií. Na to by sa museli opäť otvárať európske zmluvy, do čoho sa však teraz nikomu nechce. „Skôr to bude mať inú povahu: europoslanci sa budú pozerať do existujúcich zmlúv a opäť hľadať nejaké gumové miesto, ktoré natiahnu tak, aby z toho vyťažili 100 percent. Myslím, že lídri vlád svoju porážku v prípade Junckera už o pár mesiacov trpko oľutujú.“
Na tejto interpretácii sa zhodnú všetci, federalisti aj skeptici: Schulzov Parlament a a Junckerova vznikajúca Komisia získajú nebývalé sebavedomie, ktoré si vyskúšajú už pri najbližšej príležitosti.
.návrat dinosaura
Ešte pred niekoľkými mesiacmi by na jedného z architektov eura nikto nestavil ani cent. Zdalo sa, že Jean-Claude Juncker už dopisuje poslednú kapitolu európskej aj luxemburskej politiky. Pred rokom a pol odstúpil z funkcie šéfa Euroskupiny, vplyvného orgánu ministrov financií eurozóny. A v decembri 2013 skončil po 18 rokoch na čele luxemburskej vlády, okrem iného aj preto, že nezvládol riadenie roztopašnej tajnej služby (luxemburskí agenti napríklad ilegálne obchodovali s autami, alebo sa pokúšali zbaviť nepohodlného prokurátora tým, že proti nemu vykonštruovali podozrenia z pedofílie).
Juncker je síce len o pár mesiacov mladší než Angela Merkelová, ale pocitovo je v politike prítomný už celú večnosť. Sám o sebe vtipkuje, že je dinosaurus a že z čias Maastrichtskej zmluvy prežili len dvaja: on a euro.
A teraz, v utorok 15. júla, stojí tu, na pôde Európskeho parlamentu, ktorému vďačí za najvýznamnejší deň svojho života. Jeho návrat do čela európskej politiky si neželal nielen britský premiér David Cameron, ktorý sa v zákulisí zhrozil, že zvolenie Luxemburčana vyháňa Britov z EÚ. Nechceli ho ani viaceré národné vlády vrátane nemeckej kancelárky, ktorá s ním mala napäté vzťahy.
Späť do európskej politiky, ba dokonca na jej vrchol, dostali 59-ročného Junckera nemeckí eurofederalisti a ich idea takzvaných „spitzenkandidátov“. Na jar tohto roku si dve najsilnejšie európske stranícke frakcie, ľudovci a sociálni demokrati, medzi sebou povedali, že líder tej frakcie, ktorá v májových voľbách do Európskeho parlamentu získa najviac poslancov, bude novým šéfom Komisie. Rozhodnúť sa tak malo medzi luxemburským ľudovcom Junckerom a nemeckým socialistom Schulzom.
Mnohí však stále neverili, že tento ťah sa naozaj podarí: dosiaľ mali výber šéfa Komisie plne pod kontrolou národné štáty, europarlament im nominanta len formálne odkýval. Prečo by si mali štáty ich výsostné právo ukradnúť nejakou skupinkou europoslancov, ktorí sa vnímajú ako svedomie Európy?
Ale mocenská logika nepomohla. Európske frakcie ihneď po májových voľbách vyzvali spoločne národné vlády, aby nominovali Junckera za nového predsedu Komisie. Merkelová síce navonok hrala hru na Junckera, do ktorej ju dotlačila vlastná CDU, v zákulisí však zúrila – tlak európskych frakcií označila podľa nemeckých médií za „puč“ a „vyhlásenie vojny“.
V júni sa naozaj rozpútala psychologická vojna medzi europarlamentom a lídrami vlád. Chvíľami sa zdalo, že Juncker je vysilený a sám odstúpi z boja. Karta sa však obrátila: štáty sa napriek protestu Camerona a Orbána podvolili a nominovali presvedčeného eurofederalistu, ktorého im prvýkrát v histórii vybral Európsky parlament. Parafrázujúc Angelu Merkelovú – protištátny puč bol dokonaný.
.môj vzor Delors
Keď teda minulý utorok zasadal europarlament, aby Junckera potvrdil alebo odmietol, už to viac ako voľby pripomínalo slávnosť.
Juncker mal za sebou väčšinu poslancov, vo svojom programovom prejave hovoril v troch jazykoch tak, aby mu tlieskali európski konzervatívci, liberáli aj socialisti. Jeho rétorickú šikovnosť vyzdvihol nemecký Franfurkter Allgemeine Zeitung: keď hovoril po francúzsky, vyzdvihoval nevyhnutnosť európskej hospodárskej vlády, o ktorej tak radi počujú v Paríži. Keď prešiel do plynulej nemčiny, chválil Ludwiga Erharda a jeho sociálne trhové hospodárstvo. A po anglicky prednášal, že EÚ nemôže vyhadzovať peniaze a musí dokončiť budovanie vnútorného trhu.
A, samozrejme, Juncker nezabudne pred plnou sálou lichotiť poslancom, bez ktorých by tu asi nestál: „Ste vôbec prvý parlament, ktorý v skutočnom zmysle volí predsedu Komisie. (...) Vidím to tak, že predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz bude mojím najbližším partnerom.“ O dosluhujúcom šéfkomisárovi, nevýraznom José Manuelovi Barrosovi, sa nezmieňuje, za svoj vzor vyhlási iného komisára, Jacquesa Delorsa. Teda toho, ktorý na prelome 80. – 90. rokov zásadne popohnal európsku integráciu a privádzal k zúfalstvu Margaret Thatcherovú.
.európsky paradox
Pri pohľade na zloženie nového europarlamentu pôsobí celý tento výjav paradoxne, akoby proti duchu doby. V inštitúcii, ktorá samu seba vníma ako motor európskej integrácie, ešte nikdy nesedelo toľko euroskeptikov, ako po posledných májových voľbách.
Aj kedysi horlivý federalista Juncker volí opatrnejšie slová. Možno sa aj v tento svoj veľký deň vracia v spomienkach takmer o 40 rokov naspäť, keď tu v Štrasburgu na konci 70. rokov študoval právo. Miestni Francúzi sú síce stále hrdí na svoje pekné mesto, ale sami od seba sa vám rozhovoria, že tu už zďaleka nie je taký dobrý život ako predtým. Sťažujú sa na imigrantov, ktorí sem do Štrasburgu a okolia od 60. rokov prúdili ešte ako gastarbajtri. Práve v tomto centre európskej integrácie sa dnes darí Národnému Frontu Marine Le Penovej, ktorá žiada vystúpenie z eura a zničenie dnešnej Európskej únie.
Juncker si možno v tento svoj deň spomenie aj na to, ako sa počas eurokrízy v role šéfa Euroskupiny prizeral dominancii Nemecka. Bola to Angela Merkelová, ktorá presadila striktnú politiku znižovania dlhov a deficitov – hoci Juncker a ďalší si želali a želajú viac rozpočtovej flexibility. Bola to Merkelová, ktorá nechcela ani počuť o zavedení spoločných európskych dlhopisov – čo hnevalo Junckera, ktorý v tom videl ďalší integračný posun a kancelárke nahnevane odkázal, že nerozumie ekonomike. Napriek tomu sa práve v tomto období, teda krátko po veľkolepom víťazstve Merkelovej v nemeckých voľbách a po úspechu odporcov EÚ v eurovoľbách, dostáva Juncker do čela Komisie.
.začalo sa to u Broka
„Viem presne, kedy vznikla naša myšlienka so spitzenkandidátmi,“ hovorí Elmar Brok, s ktorým sa stretávame v poslaneckom bare onedlho po tom, čo odovzdal hlas Junckerovi. Práve v tomto politikovi CDU sa stelesňuje tento historický úspech Európskeho parlamentu. Bol to Brok, ktorý v roku 2002, spolu s ďalšími dvoma kolegami, prišiel s nápadom, aby šéfa európskej exekutívy neurčovali vlády, ale európski občania vo voľbách.
Brok s hrdosťou ukazuje na fascikel plný papierov, ktorý si priniesol so sebou. Je to vlastne zdokumentovaný dôkaz, ako sa mu podarilo doviesť ideu do konca. Keď skrachovala ambiciózna európska ústava, tak sa do Lisabonskej zmluvy podarilo dostať aspoň gumený paragraf, podľa ktorého majú lídri štátov pri výbere predsedu Komisie „zohľadniť“ výsledky európskych volieb. Každý si to, čo znamená sloveso „zohľadniť“, vykladal inak, ale pre Broka bol správny len jediný výklad: „To, čo sa stalo, je dôležité. Občania už dnes nerozhodujú len o tom, kto bude premiérom v ich štáte, ale aj o šéfovi Komisie. EÚ bude demokratickejšia a zvýši sa aj účasť v európskych voľbách,“ konštatuje sebaisto Brok.
V Štrasburgu nenájdete vplyvnejšieho europoslanca ani väčšieho pamätníka. Tento územčistý a korpulentný Nemec je jediným poslancom, ktorý tu pôsobí od roku 1979, keď vznikol Európsky parlament. „Pred tými 35 rokmi to bolo síce pekné, ale boli sme bezvýznamní. Dnes sa bez nás v Európe nepohne nič, spolurozhodujeme takmer o všetkých európskych zákonoch, čím sa staráme o rovnováhu vo federálnom systéme.“
Brok si pochvaľuje, ako sa za tie vyše tri desaťročia zvýšil vplyv jeho pozície.
„Trikrát som mal ponuku, aby som kandidoval do nemeckého parlamentu, ale vždy som to odmietol. Ak chcete meniť veci, v europarlamente ste ako poslanec vplyvnejší, veď o 70 percentách hospodárskej legislatívy sa rozhoduje práve tu.“ Na otázku, prečo bol napriek tomu jeho parlament v posledných rokoch taký nevýrazný a cestu von z eurokrízy vyšliapavali národné štáty, Brok lapidárne odpovedá tak, ako to v Štrasburgu počuť zakaždým: „To, že sme tak vnímaní, je vina vás novinárov.“
.spojené štáty európske
Po tom, čo ohlásia výsledky volieb, v ktorých nový šéf Komisie získava od 751 poslancov presvedčivých 422 hlasov, sa stretávame s ďalším nemeckým eurofederalistom, ktorý tiež prispel k výsledku. Jo Leinen je síce sociálny demokrat, ale o Európe zmýšľa a hovorí rovnako ako Elmar Brok. Hoci je z konkurenčného politického tábora, chváli Junckera, ktorý má podľa neho víziu a môže európsku integráciu posunúť vpred rovnako, ako sa to pred vyše 20 rokmi podarilo Delorsovi. Jo Leinen je prezidentom European Movement International, organizácie, ktorá združuje prívržencov európskej federácie.
So samozrejmosťou používa spojenia ako „Spojené štáty európske“ a uplynulý utorok cítil tiež zadosťučinenie: „Otvorili sme novú kapitolu európskej politiky. Boli sme svedkami skutočnej voľby šéfa európskej exekutívy, ktorého si doteraz vždy vytvorili predstavitelia vlád kdesi za zatvorenými dverami. Po novom to už budú európski občania, ktorí určia hlavnú líniu európskej politiky.“ Ale nie je to tak trochu utopická demokracia, keďže ani v Nemecku, kde idea spitzenkandidátov vznikla a mala najväčšiu mediálnu podporu, si duel Junckera a Schulza väčšina voličov vôbec nevšimla? „Metóda spitzenkandidátov mala svoje chyby,“ pripúšťa Leinen, „ale uplatnili sme ju len prvýkrát, nabudúce to bude lepšie. V Európe budeme mať aj najbližších sto rokov babylon jazykov, ale myslím si, že vďaka sociálnym médiám a mladým ľuďom, pre ktorých je angličtina už akousi lingua franca, tento deficit prekonáme.“ Podľa Leinena treba ísť preto ďalej a prehlbovať európsky rozmer politiky. Dúfa, že už v nasledujúcich eurovoľbách si budú občania EÚ vyberať nielen z národných, ale aj z celoeurópskych kandidátok. „To by bol logický krok po tom, čo sa podarilo presadiť ideu spitzenkandidátov.“
.ako zaujať Slovákov?
To, že Európsky parlament získal na vplyve a už nie je iba cirkusom na kolečkách, ako ho posmešne nazývali pre neustále pendlovanie poslancov z Bruselu do Štrasburgu a naopak, vidieť aj na slovenskej zostave. O trinásť miest, ktoré sú vyhradené Slovensku, sa uchádzali podpredsedovia strán a dokonca aj predseda jednej z parlamentných strán (Richard Sulík).
Lenže v krajine, ktorá v eurovoľbách opakovane prelamuje negatívne rekordy volebnej účasti, je s miestom europoslanca spojené riziko, že rýchlo upadne do zabudnutia. Minulý pondelok večer sa preto v štrasburskej budove parlamentu stretáva niekoľko poslancov s hŕstkou slovenských novinárov. Poslancov zaujíma, aké témy si želajú médiá a novinárov zaujíma, o čom chcú hovoriť poslanci. Najprispôsobivejší je Ivan Štefanec. Monika Beňová, ktorá dorazila skôr v plážovom než poslaneckom outfite, všetkých presviedča, že treba hovoriť o Ukrajine. Jeden z novinárov namietne, že komentovanie Ukrajiny z útrob europarlamentu nikoho nezaujíma, na čo Beňová neveriacky kýve hlavou a oponuje, že na Slovensku zas nikoho nebude zaujímať spor o materskú dovolenku, ktorá má u nás vyšší štandard než je obsiahnutý v európskom návrhu. Anna Záborská pozoruje emocionálnu prestrelku s mierne zdvihnutým obočím, ale nezasahuje. Možno práve rozmýšľa, ako sa o deň neskôr zachová pri hlasovaní o novom predsedovi Komisie.
.kritici Junckera: oľutujeme to
Záborská je napokon len jednou z mála poslankýň ľudoveckej frakcie EPP, ktorá nehlasuje za Junckera. Do urny vhodí neoznačený lístok. „Pán Juncker má síce svoje zásluhy, ale svet nestojí len na financiách. Počas jeho premiérovania prijal luxemburský parlament európsky najradikálnejšie zákony o potratoch a eutanázii, len pred niekoľkými týždňami Junckerova kresťansko-sociálna strana dokonca z opozície presadila zákon o manželstvách ľudí rovnakého pohlavia. Jednoducho som za neho nemohla hlasovať.“ Záborská si preto pocit triumfu, aký v týchto dňoch vládne v EPP, ktorej členom je aj KDH, neužíva. V Európskom parlamente je už desiaty rok a vníma, ako za ten čas narástlo sebavedomie europoslancov. „Najmä v posledných rokoch sa výrazne spomalilo prijímanie európskej legislatívy, keďže poslanci idú často do konfliktu s Európskou radou a Komisiou.“
Jan Zahradil, podpredseda českej ODS, kritizuje voľbu Junckera z iných pohnútok než Záborská. Zahradil patrí v parlamente medzi najvýraznejšie kritické hlasy. V 90. rokoch bol autorom dokumentu, ktorý otvorene pripúšťal pre svoju krajinu aj inú cestu než práve do EÚ. Neskôr spolu s britskými konzervatívcami založil frakciu Európski konzervatívci a reformisti (zo Slovenska sa k nej hlásia Jana Žitňanská a Branislav Škripek). Zahradila trápi pár hodín po zvolení Junckera menej meno nového predsedu Komisie než spôsob, akým sa ním stal. „Európska rada si nechala vydrapiť právo nominovať šéfkomisára, čo bude mať vážne následky. Vzniká zvykové právo pre najsilnejšiu frakciu, Komisia sa tak vlastne stáva európskou vládou, s čím ako antifederalisti nemôžeme súhlasiť.“
Podľa Zahradila sa lídri národných štátov zachovali zbabelo, napokon radšej ustúpili, pretože sa báli výčitky, že torpédujú Európu. „Ale je to ich vina. Najskôr Európskemu parlamentu pridali svaly v Lisabonskej zmluve a potom sa čudujú, že ten skúša, kam až zájde. V Europarlamente stretnete veľa ľudí, ktorí vám povedia, že Európska rada je najväčší nepriateľ parlamentu, treba s ním bojovať a tlačiť ju k zemi.“
Zahradil si však nemyslí, že posmelený parlament čoskoro požiada o ďalšie posilnenie svojich kompetencií. Na to by sa museli opäť otvárať európske zmluvy, do čoho sa však teraz nikomu nechce. „Skôr to bude mať inú povahu: europoslanci sa budú pozerať do existujúcich zmlúv a opäť hľadať nejaké gumové miesto, ktoré natiahnu tak, aby z toho vyťažili 100 percent. Myslím, že lídri vlád svoju porážku v prípade Junckera už o pár mesiacov trpko oľutujú.“
Na tejto interpretácii sa zhodnú všetci, federalisti aj skeptici: Schulzov Parlament a a Junckerova vznikajúca Komisia získajú nebývalé sebavedomie, ktoré si vyskúšajú už pri najbližšej príležitosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.