Ako hovoril kedysi v Stoke herec Vlado Zboroň, „umenie je pre mňa prekvapenie“, tak komentátor Merčiak je fenoménom nepredvídateľnosti. Nikdy neviete, aký detail vytiahne o trénerovi mužstva práve v momente, keď to vyzerá na zvrat v dejinách futbalu, celý štadión je na nohách, lopta už- už letí na bránu, ale on vypovie meno malej dedinky, ktorej svätyňu dotyčný tréner navštívil pred šampionátom, aby sa v nej pomodlil za víťazstvo! Apropó – modlenie. Pri pohľade na detaily ľudí s náboženskými predmetmi v rukách a očami vyvrátenými k nebesám som žasla. To si naozaj myslia, že pánboh nemá iné starosti, než pozerať futbal? A potom, keď sa dohralo finále, vyhrali Nemci, ten obrovský Kristus, najväčší na svete, týčiaci sa nad Rio de Janeirom s roztvorenou náručou ako samotný Syn boží, sa náhle rozsvieti vo farbách nemeckej trikolóry! Ani montypythonovci by to lepšie nevymysleli. Nič proti Nemcom, tí hrali geniálne. Veď vďaka nim sme mali možnosť vidieť aj čosi naozaj nezabudnuteľné. V úžase prvého polčasu s Brazíliou, keď ju behom pár minút rozsekali 5:0, bola mocná symbolika toho, čo je len v športe také jednoznačne viditeľné: Strašná smrť falošnej legendy v priamom prenose. Tá legenda žila už dávno len z vlastnej minulosti a rozsypala sa na prach pred očami celého sveta. A pravda nemeckej zohratosti bola krásna a jasná ako deň (spieva vo mne pán Merčiak), ale to, čo priniesla do tvárí Brazílčanov, bolo smutné ako zemetrasenie. Ešteže je to len futbal...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.