Počas pohrebných ceremónií na africkom vidieku ľudia nechávajú svojim citom voľný priechod. Hlasný plač žien prechádza do srdcervúceho nástojčivého bedákania a pozostalí majú vo zvyku odprevádzať zosnulého na jeho poslednej ceste dotýkajúc sa, či dokonca objímajúc mŕtvolu. Inde zase tradícia od príbuzných očakáva, že telo pred pochovaním očistia. Problém nastáva, ak zosnulý zomrel na nákazu, ktorá sa šíri krvou a ďalšími telesnými tekutinami. Tak ako ebola.
.desí lekárov i vedcov
Západoafrické štáty Guinea, Sierra Leone a Libéria momentálne zažívajú najhoršiu epidémiu, spôsobenú vírusom ebola, od jeho prvého objavenia sa na scéne v roku 1976. Doteraz dochádzalo k sporadickým nákazám najmä v stredoafrických krajinách ako Kongo, Uganda či Gabon. No ebola už zabíjala aj v Rusku. V roku 1996 a 2004 sa dvaja vedci nakazili pri laboratórnej manipulácii so vzorkami vírusu. Obaja podľahli.
Ebola je extrémne nebezpečná. Vedci s ňou pracujú v uzavretých laboratórnych priestoroch a v ochranných skafandroch. No vždy sa môže stať, že sa človek náhodou pichne injekčnou ihlou so smrtonosným obsahom. Podobných prípadov sa už v minulosti vyskytlo viac a v hre nebola len ebola, ale aj jej príbuzní medzi vírusmi afrického pôvodu, napríklad hrozivý marburg, ktorý dostal meno podľa nemeckého mesta, v ktorom zabíjal v roku 1967. No laboratóriá na Západe sú pomerne dobre zabezpečené a potenciálnych nakazených možno rýchlo izolovať. Lekári i vedci sa desia predovšetkým dvoch scenárov: Po prvé, že ebola sa začne prenášať medzi ľuďmi vzduchom. Po druhé, že sa z afrického zapadákova cez rušné letiská rozšíri do svetových metropol s miliónmi obyvateľov. Paríž je mesto, kde končí veľa cestujúcich, letiacich zo západoafrických krajín. V ich metropolách sa už zaviedli kontroly telesnej teploty pasažierov, aby sa zabezpečilo, že vírus sa ďalej nerozšíri.
Ebola štatisticky zabíja medzi 60 až 90 percentami nakazených, preto sa diagnóza ochorenia rovná prakticky rozsudku smrti s len hmlistou vidinou amnestie. Neexistuje na ňu liek, ani vakcína (hoci existuje snaha ju vyvinúť). Možná je iba podporná liečba. Príznaky zo začiatku pripomínajú letnú črevnú virózu: malátnosť, vysoká teplota, bolesti hlavy, hrdla, svalov či kĺbov a zvracania, striedajúce sa s hnačkami. Hemoragická horúčka spôsobuje krvácanie z telesných otvorov a zabíja v druhom týždni ochorenia v dôsledku šoku, spôsobeného vysokou stratou krvi.
.panika je nepriateľ
Desivý priebeh ochorenia a skutočnosť, že mnohí Afričania vlastne nevedia, s čím majú dočinenia, ďalej komplikuje snahu miestnych zdravotných kapacít i lekárov zo zahraničia dostať epidémiu pod kontrolu. Ľudia totiž nakazených ukrývajú doma, čím však vystavujú nebezpečenstvu aj zvyšok rodiny. Prišlo tiež k prípadom, keď nakazení svojvoľne opustili nemocnicu a nikto ich už nemohol nájsť. Skutočných obetí teda môže byť omnoho viac, než doteraz zverejnených šesťsto mŕtvych (z približne tisícky nakazených) a bude trvať mesiace, kým nákaza stratí svoju dynamiku.
Juli Endee, hudobníčka z Libérie, dokonca šíri osvetu o nákaze spevom: „Nedotýkajte sa ľudí s príznakmi eboly, nejedzte mäso z divokých zvierat, nehrajte sa s opicami a paviánmi. Plody, načaté netopiermi, nejedzte.“ Práve netopiere sú zrejme rezervoárovými zvieratami eboly. Môže to fungovať tak, že napríklad opica sa zatúla do jaskyne, kde príde do kontaktu s výlučkami netopierov alebo v prírode doje nimi načaté ovocie. Následne nakazenú opicu ulovia ľudia. Konzumácia mäsa z divo žijúcich zvierat, vrátane opíc, je v Afrike rozšírená. Konzument sa nakazí a zomrie. Pred pochovaním sa tela v rámci pohrebných zvykov dotýkajú pozostalí – a už sa ebola šíri medzi ľuďmi. Napríklad v Guinei zaznamenali prípad, keď ebole podľahlo pätnásť členov jedinej rodiny.
Domáci zdravotnícky personál je ďalší ohrozený. V afrických nemocniciach býva problém s dostatkom ochranných prostriedkov. Prirodzene, to už na mieste zasahujú zdravotníci zo zahraničia, aby zabránili šíreniu epidémie a tiež aby kapacitne podporili krehké miestne zdravotníctva. Lenže cudzí lekári v ochranných oblekoch desia miestne obyvateľstvo. Tí cudzincom neveria, lebo akurát vidia, ako tieto zvláštne postavy odvádzajú ich nakazených príbuzných, ktorí im o niekoľko dní väčšinou zomrú. Miestne obyvateľstvo teda ľahko uverí, že lekári v skutočnosti netlmia epidémiu, ale ju rozširujú. Trebárs v Sierra Leone bol zaznamenaný prípad, keď zúrivý dav vypálil kliniku. Priestor získavajú konkurenti západnej medicíny – miestni ľudoví liečitelia...
Všetky tieto javy sprevádzajú smrtiacu západoafrickú epidémiu. Príznačné je, že dlhé mesiace od začiatku roku o nej do Európy prenikali len kusé a okrajové správy. Vyspelé krajiny jednoducho dianie na čiernom kontinente nezaujíma. No za určitých okolností by sa hrozba z Afriky pochádzajúcich vírusov mohla stať aktuálnou aj pre nás.
.desí lekárov i vedcov
Západoafrické štáty Guinea, Sierra Leone a Libéria momentálne zažívajú najhoršiu epidémiu, spôsobenú vírusom ebola, od jeho prvého objavenia sa na scéne v roku 1976. Doteraz dochádzalo k sporadickým nákazám najmä v stredoafrických krajinách ako Kongo, Uganda či Gabon. No ebola už zabíjala aj v Rusku. V roku 1996 a 2004 sa dvaja vedci nakazili pri laboratórnej manipulácii so vzorkami vírusu. Obaja podľahli.
Ebola je extrémne nebezpečná. Vedci s ňou pracujú v uzavretých laboratórnych priestoroch a v ochranných skafandroch. No vždy sa môže stať, že sa človek náhodou pichne injekčnou ihlou so smrtonosným obsahom. Podobných prípadov sa už v minulosti vyskytlo viac a v hre nebola len ebola, ale aj jej príbuzní medzi vírusmi afrického pôvodu, napríklad hrozivý marburg, ktorý dostal meno podľa nemeckého mesta, v ktorom zabíjal v roku 1967. No laboratóriá na Západe sú pomerne dobre zabezpečené a potenciálnych nakazených možno rýchlo izolovať. Lekári i vedci sa desia predovšetkým dvoch scenárov: Po prvé, že ebola sa začne prenášať medzi ľuďmi vzduchom. Po druhé, že sa z afrického zapadákova cez rušné letiská rozšíri do svetových metropol s miliónmi obyvateľov. Paríž je mesto, kde končí veľa cestujúcich, letiacich zo západoafrických krajín. V ich metropolách sa už zaviedli kontroly telesnej teploty pasažierov, aby sa zabezpečilo, že vírus sa ďalej nerozšíri.
Ebola štatisticky zabíja medzi 60 až 90 percentami nakazených, preto sa diagnóza ochorenia rovná prakticky rozsudku smrti s len hmlistou vidinou amnestie. Neexistuje na ňu liek, ani vakcína (hoci existuje snaha ju vyvinúť). Možná je iba podporná liečba. Príznaky zo začiatku pripomínajú letnú črevnú virózu: malátnosť, vysoká teplota, bolesti hlavy, hrdla, svalov či kĺbov a zvracania, striedajúce sa s hnačkami. Hemoragická horúčka spôsobuje krvácanie z telesných otvorov a zabíja v druhom týždni ochorenia v dôsledku šoku, spôsobeného vysokou stratou krvi.
.panika je nepriateľ
Desivý priebeh ochorenia a skutočnosť, že mnohí Afričania vlastne nevedia, s čím majú dočinenia, ďalej komplikuje snahu miestnych zdravotných kapacít i lekárov zo zahraničia dostať epidémiu pod kontrolu. Ľudia totiž nakazených ukrývajú doma, čím však vystavujú nebezpečenstvu aj zvyšok rodiny. Prišlo tiež k prípadom, keď nakazení svojvoľne opustili nemocnicu a nikto ich už nemohol nájsť. Skutočných obetí teda môže byť omnoho viac, než doteraz zverejnených šesťsto mŕtvych (z približne tisícky nakazených) a bude trvať mesiace, kým nákaza stratí svoju dynamiku.
Juli Endee, hudobníčka z Libérie, dokonca šíri osvetu o nákaze spevom: „Nedotýkajte sa ľudí s príznakmi eboly, nejedzte mäso z divokých zvierat, nehrajte sa s opicami a paviánmi. Plody, načaté netopiermi, nejedzte.“ Práve netopiere sú zrejme rezervoárovými zvieratami eboly. Môže to fungovať tak, že napríklad opica sa zatúla do jaskyne, kde príde do kontaktu s výlučkami netopierov alebo v prírode doje nimi načaté ovocie. Následne nakazenú opicu ulovia ľudia. Konzumácia mäsa z divo žijúcich zvierat, vrátane opíc, je v Afrike rozšírená. Konzument sa nakazí a zomrie. Pred pochovaním sa tela v rámci pohrebných zvykov dotýkajú pozostalí – a už sa ebola šíri medzi ľuďmi. Napríklad v Guinei zaznamenali prípad, keď ebole podľahlo pätnásť členov jedinej rodiny.
Domáci zdravotnícky personál je ďalší ohrozený. V afrických nemocniciach býva problém s dostatkom ochranných prostriedkov. Prirodzene, to už na mieste zasahujú zdravotníci zo zahraničia, aby zabránili šíreniu epidémie a tiež aby kapacitne podporili krehké miestne zdravotníctva. Lenže cudzí lekári v ochranných oblekoch desia miestne obyvateľstvo. Tí cudzincom neveria, lebo akurát vidia, ako tieto zvláštne postavy odvádzajú ich nakazených príbuzných, ktorí im o niekoľko dní väčšinou zomrú. Miestne obyvateľstvo teda ľahko uverí, že lekári v skutočnosti netlmia epidémiu, ale ju rozširujú. Trebárs v Sierra Leone bol zaznamenaný prípad, keď zúrivý dav vypálil kliniku. Priestor získavajú konkurenti západnej medicíny – miestni ľudoví liečitelia...
Všetky tieto javy sprevádzajú smrtiacu západoafrickú epidémiu. Príznačné je, že dlhé mesiace od začiatku roku o nej do Európy prenikali len kusé a okrajové správy. Vyspelé krajiny jednoducho dianie na čiernom kontinente nezaujíma. No za určitých okolností by sa hrozba z Afriky pochádzajúcich vírusov mohla stať aktuálnou aj pre nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.