Bola tmavá noc, keď sa koč jedného z Pálffyovcov trmácal lesnou krajinou. Ako tak uháňali, z ničoho nič koňom do cesty skočil jeleň. Kočiš prudko pribrzdil, pri čom sa zlomilo jedno z kolies. Koč havaroval a šľachtic spolu s kočišom museli zvyšok noci stráviť uprostred temného lesa. Mysleli si, že sa stali obeťou nešťastia. No keď ráno vyšlo slnko, naskytol sa im pohľad, ktorý im vyrazil dych. Pár metrov od miesta nehody, na pôvodnej trase koča, zívala na nich hlboká priepasť. Nevedomky sa rútili priamo do nej. Ale jeleň a zlomené koleso im zachránili život. Odvtedy sa podľa povesti nachádzajú oba symboly v rodovom erbe Pálffyovcov.
Detaily tohto príbehu sa (na rozdiel od prozaických vysvetlení heraldikov) líšia v závislosti od toho, kto povesť rozpráva. Väčšinou sú to sprievodcovia na niektorom z bývalých pálffyovských sídel. Niekto dodá, že bola práve búrka, ktorá strhla most cez priepasť. Rozprávači sa líšia aj v tom, či koč jeleňa smrteľne zrazil, alebo jeleň po nehode opäť zmizol medzi stromami. Podľa niektorých rozprávačov obetavý jeleň pribehol ku koču dokonca zboku a nehodu spôsobil tým, že parožie vložil do kolies. Je to pekný symbol tvárnosti pálffyovského dedičstva. V každom prípade, erb Pálffyovcov sa stal základom erbu Bratislavského samosprávneho kraja a jeleň s kolesom si našli cestu aj do erbu Trnavského VÚC. Navyše, šľachtický rod Pálffyovcov sa čoskoro možno stane základom marketingu cestovného ruchu pre rozsiahle časti západného Slovenska.
.via Pálffy
Maroš Mačuha bol doteraz verejnosti známy najmä ako výkonný riaditeľ obnoveného Bratislavského okrášľovacieho spolku, no tento historik sa angažuje aj v občianskom združení Comitatus. Spoločne s kolegom Romanom Zelenayom už dva roky dávajú dokopy zoznam pamiatok, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s rodom Pálffyovcov na západnom Slovensku. A nie je ich málo.
„Vezmite si len, že všetky hrady v Bratislavskej župe po nejaký čas v dejinách patrili Pálffyovcom,“ vysvetľuje Mačuha. „K tomu treba prirátať kaštiele, sakrálne stavby a tiež technické pamiatky.“ Len nedávno navštívil napríklad Schaubmarov barokový potočný mlyn v Pezinku. Pred tým, ako ho získala rodina Schaubmarovcov, po ktorých je dnes pomenovaný, patril práve Pálffyovcom. V súčasnosti slúži ako expozícia insitného umenia Slovenskej národnej galérie.
Asi najznámejším pálffyovským vlastníctvom na západnom Slovensku je hrad Červený Kameň. V 80. rokoch 16. storočia ho získal Mikuláš Pálffy vďaka svadbe s Máriou Fuggerovou. Mikuláš pozdvihol svoj šľachtický rod najmä vďaka vojenským úspechom, ktoré dosiahol proti Turkom v službách Habsburgovcov. Pálffyovci zostali na Červenom Kameni vlastne až do roku 1945. No s týmto šľachtickým rodom sa na istý čas preplietli aj dejiny bratislavského, devínskeho a plaveckého hradu, zámkov v Pezinku a Smoleniciach či kaštieľov v Kráľovej pri Senci, Stupave, Malackách a na ďalších miestach. K tomu treba prirátať štyri mestské paláce priamo v Bratislave, a to stále nie je všetko.
Mačuha a Zelenay prepojili do projektu Via Pálffy zatiaľ 21 destinácií. Ide o postupne sa rozvíjajúci produkt cestovného ruchu, ktorý má zosieťovať pálffyovské pamiatky s jadrom na území Bratislavskej župy. Na zozname je napríklad aj kaštieľ v rakúskom Marcheggu. Mačuha by do projektu rád zahrnul i Bojnický zámok, asi vôbec najznámejšiu pálffyovskú pamiatku u nás: „Bojnice sú veľmi navštevované českými a poľskými turistami, ktorí by vďaka Via Pálffy mohli spoznať aj pamiatky na juhozápade Slovenska ako Červený Kameň. Naproti tomu do Bojníc by sa zase dali dotiahnuť turisti, mieriaci do Bratislavy a okolia.“
.dať turizmu identitu
Projekt Via Pálffy bol inšpirovaný jednak Gotickou cestou na Spiši a Gemeri, jednak esterházyovskými lokalitami v Burgenlande. „Hľadali sme akúsi hlbšiu identitu Bratislavy,“ hovorí Mačuha. „Sme korunovačné mesto, čo je fajn, no ak chceme turisticky prepojiť aj zvyšok regiónu s Bratislavou, Pálffyovci sa javia ako ideálny prostriedok.“ Veď predsa kedysi išlo o ich dedičnú župu, ktorú spravovali od roku 1580 až do konca 19. storočia. Dnes je cestovný ruch v Bratislave naviazaný na malé centrum mesta, ktoré sa dá rýchlo obehnúť. Návštevníci maximálne ešte vyjdú na Hrad, ale potom sa vrátia na loď či do autobusu a pokračujú ďalej. Via Pálffy by mohla byť platformou, na ktorej sa zjednotí cestovný ruch v širšom okolí. Aj dnes je možné urobiť si výlet trebárs na Červený Kameň. No je odlišné, ak takáto návšteva zostane osamelou záležitosťou a úplne iné, ak je hrad súčasťou trasy, ktorá je logicky štruktúrovaná a sieťuje viaceré objekty.
„My sme produkt na 80 percent vytvorili, no tá cesta musí ešte začať žiť,“ vysvetľuje ďalšie kroky Mačuha. „Najdôležitejšie bude spraviť projektu propagáciu a tiež pripraviť atrakcie na trase.“ Autori vybrali pamiatky, ktoré sú turisticky a dopravne prístupné, pričom nevylučujú, že ich zoznam sa bude ďalej rozrastať. Dejiny a kultúru chcú prepájať s kvalitným kulinárstvom: Ako ďalší krok chystáme vydanie bedekra s detailným rozpísaním pamiatok a trás. Jeho dôležitou súčasťou majú byť tiež vybrané tipy na miestnu gastronómiu.“
Mapa pálffyovských historických objektov na stránke viapalffy.sk tak trochu pripomína jeleňa z erbu. Budovy v Bratislave akoby tvorili hlavu s parožím na Záhorí a v Malých Karpatoch. No natíska sa otázka, či šľachtický rod nie je pre obyvateľstvo príliš vzdialená symbolika. Prečo boli vlastne Pálffyovci takí významní?
.za cirkev a dynastiu
„Pálffyovci boli typická nová šľachta, ktorá v 16. storočí zaznamenala vzostup, keď Habsburgovci prišli po bitke pri Moháči zápasiť o uhorský trón,“ vysvetľuje Mačuha. Po porážke obsadili Turci väčšinu Uhorska, kým o zvyšok zvádzali boj Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský. Pálffyovci fungovali ako opora a predĺžená ruka Habsburgovcov v Uhorsku. „V povstaniach uhorskej šľachty sa nikdy nepostavili proti Habsburgovcom a Ján Pálffy dokonca v mene dynastie uzavrel Satmársky mier v roku 1711, ktorým sa séria týchto stavovských povstaní skončila.“
V 16. a 17. storočí Uhorsko nebolo rozdelené len mocensky, ale aj nábožensky. Väčšinu krajiny ovládli myšlienky reformácie. Naproti tomu Pálffyovci stáli na pozíciách Katolíckej cirkvi, ktorá čoskoro začala stratený vplyv získavať naspäť. Jedným z dôsledkov Pálffyovcami podporovanej rekatolizácie je množstvo barokových sakrálnych pamiatok na území Slovenska. Príkladom môže byť príbeh grófky Františky Khuen-Pálffyovej, ktorá v 60. rokoch 17. storočia z bojnického panstva riadila návrat Hornej Nitry do lona katolicizmu. Okrem iného iniciovala stavbu pôsobivého barokového kostola piaristov v Prievidzi. „Je to krásna a majestátna budova, ktorá by vynikala, aj keby stála v Bratislave,“ hovorí Mačuha.
Pálffyovci sa však nestratili ani neskôr, keď v polovici 19. storočia skončilo poddanstvo a začali sa presadzovať kapitalistické hospodárske vzťahy. Medzi ich podnikateľské aktivity patrili okrem poľnohospodárstva aj rybnikárstvo, vinohradníctvo či lesné hospodárstvo. „Celé Malé Karpaty boli popretkávané sieťou malých úzkokoľajných železničiek,“ vysvetľuje Mačuha. „Išlo o malé vláčiky, ktorými sa prepravovalo drevo.“ Vlastnili tiež chemičku, ktorú v Horných Orešanoch v roku 1883 založil Jozef Pálffy.
Skrátka, Pálffyovci sú pojem. A dnešnej generácii sa brázda, ktorú v dejinách Slovenska zanechali, núka ako marketingová značka. Bolo by premárnenou príležitosťou nevyužiť ju.
Detaily tohto príbehu sa (na rozdiel od prozaických vysvetlení heraldikov) líšia v závislosti od toho, kto povesť rozpráva. Väčšinou sú to sprievodcovia na niektorom z bývalých pálffyovských sídel. Niekto dodá, že bola práve búrka, ktorá strhla most cez priepasť. Rozprávači sa líšia aj v tom, či koč jeleňa smrteľne zrazil, alebo jeleň po nehode opäť zmizol medzi stromami. Podľa niektorých rozprávačov obetavý jeleň pribehol ku koču dokonca zboku a nehodu spôsobil tým, že parožie vložil do kolies. Je to pekný symbol tvárnosti pálffyovského dedičstva. V každom prípade, erb Pálffyovcov sa stal základom erbu Bratislavského samosprávneho kraja a jeleň s kolesom si našli cestu aj do erbu Trnavského VÚC. Navyše, šľachtický rod Pálffyovcov sa čoskoro možno stane základom marketingu cestovného ruchu pre rozsiahle časti západného Slovenska.
.via Pálffy
Maroš Mačuha bol doteraz verejnosti známy najmä ako výkonný riaditeľ obnoveného Bratislavského okrášľovacieho spolku, no tento historik sa angažuje aj v občianskom združení Comitatus. Spoločne s kolegom Romanom Zelenayom už dva roky dávajú dokopy zoznam pamiatok, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s rodom Pálffyovcov na západnom Slovensku. A nie je ich málo.
„Vezmite si len, že všetky hrady v Bratislavskej župe po nejaký čas v dejinách patrili Pálffyovcom,“ vysvetľuje Mačuha. „K tomu treba prirátať kaštiele, sakrálne stavby a tiež technické pamiatky.“ Len nedávno navštívil napríklad Schaubmarov barokový potočný mlyn v Pezinku. Pred tým, ako ho získala rodina Schaubmarovcov, po ktorých je dnes pomenovaný, patril práve Pálffyovcom. V súčasnosti slúži ako expozícia insitného umenia Slovenskej národnej galérie.
Asi najznámejším pálffyovským vlastníctvom na západnom Slovensku je hrad Červený Kameň. V 80. rokoch 16. storočia ho získal Mikuláš Pálffy vďaka svadbe s Máriou Fuggerovou. Mikuláš pozdvihol svoj šľachtický rod najmä vďaka vojenským úspechom, ktoré dosiahol proti Turkom v službách Habsburgovcov. Pálffyovci zostali na Červenom Kameni vlastne až do roku 1945. No s týmto šľachtickým rodom sa na istý čas preplietli aj dejiny bratislavského, devínskeho a plaveckého hradu, zámkov v Pezinku a Smoleniciach či kaštieľov v Kráľovej pri Senci, Stupave, Malackách a na ďalších miestach. K tomu treba prirátať štyri mestské paláce priamo v Bratislave, a to stále nie je všetko.
Mačuha a Zelenay prepojili do projektu Via Pálffy zatiaľ 21 destinácií. Ide o postupne sa rozvíjajúci produkt cestovného ruchu, ktorý má zosieťovať pálffyovské pamiatky s jadrom na území Bratislavskej župy. Na zozname je napríklad aj kaštieľ v rakúskom Marcheggu. Mačuha by do projektu rád zahrnul i Bojnický zámok, asi vôbec najznámejšiu pálffyovskú pamiatku u nás: „Bojnice sú veľmi navštevované českými a poľskými turistami, ktorí by vďaka Via Pálffy mohli spoznať aj pamiatky na juhozápade Slovenska ako Červený Kameň. Naproti tomu do Bojníc by sa zase dali dotiahnuť turisti, mieriaci do Bratislavy a okolia.“
.dať turizmu identitu
Projekt Via Pálffy bol inšpirovaný jednak Gotickou cestou na Spiši a Gemeri, jednak esterházyovskými lokalitami v Burgenlande. „Hľadali sme akúsi hlbšiu identitu Bratislavy,“ hovorí Mačuha. „Sme korunovačné mesto, čo je fajn, no ak chceme turisticky prepojiť aj zvyšok regiónu s Bratislavou, Pálffyovci sa javia ako ideálny prostriedok.“ Veď predsa kedysi išlo o ich dedičnú župu, ktorú spravovali od roku 1580 až do konca 19. storočia. Dnes je cestovný ruch v Bratislave naviazaný na malé centrum mesta, ktoré sa dá rýchlo obehnúť. Návštevníci maximálne ešte vyjdú na Hrad, ale potom sa vrátia na loď či do autobusu a pokračujú ďalej. Via Pálffy by mohla byť platformou, na ktorej sa zjednotí cestovný ruch v širšom okolí. Aj dnes je možné urobiť si výlet trebárs na Červený Kameň. No je odlišné, ak takáto návšteva zostane osamelou záležitosťou a úplne iné, ak je hrad súčasťou trasy, ktorá je logicky štruktúrovaná a sieťuje viaceré objekty.
„My sme produkt na 80 percent vytvorili, no tá cesta musí ešte začať žiť,“ vysvetľuje ďalšie kroky Mačuha. „Najdôležitejšie bude spraviť projektu propagáciu a tiež pripraviť atrakcie na trase.“ Autori vybrali pamiatky, ktoré sú turisticky a dopravne prístupné, pričom nevylučujú, že ich zoznam sa bude ďalej rozrastať. Dejiny a kultúru chcú prepájať s kvalitným kulinárstvom: Ako ďalší krok chystáme vydanie bedekra s detailným rozpísaním pamiatok a trás. Jeho dôležitou súčasťou majú byť tiež vybrané tipy na miestnu gastronómiu.“
Mapa pálffyovských historických objektov na stránke viapalffy.sk tak trochu pripomína jeleňa z erbu. Budovy v Bratislave akoby tvorili hlavu s parožím na Záhorí a v Malých Karpatoch. No natíska sa otázka, či šľachtický rod nie je pre obyvateľstvo príliš vzdialená symbolika. Prečo boli vlastne Pálffyovci takí významní?
.za cirkev a dynastiu
„Pálffyovci boli typická nová šľachta, ktorá v 16. storočí zaznamenala vzostup, keď Habsburgovci prišli po bitke pri Moháči zápasiť o uhorský trón,“ vysvetľuje Mačuha. Po porážke obsadili Turci väčšinu Uhorska, kým o zvyšok zvádzali boj Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský. Pálffyovci fungovali ako opora a predĺžená ruka Habsburgovcov v Uhorsku. „V povstaniach uhorskej šľachty sa nikdy nepostavili proti Habsburgovcom a Ján Pálffy dokonca v mene dynastie uzavrel Satmársky mier v roku 1711, ktorým sa séria týchto stavovských povstaní skončila.“
V 16. a 17. storočí Uhorsko nebolo rozdelené len mocensky, ale aj nábožensky. Väčšinu krajiny ovládli myšlienky reformácie. Naproti tomu Pálffyovci stáli na pozíciách Katolíckej cirkvi, ktorá čoskoro začala stratený vplyv získavať naspäť. Jedným z dôsledkov Pálffyovcami podporovanej rekatolizácie je množstvo barokových sakrálnych pamiatok na území Slovenska. Príkladom môže byť príbeh grófky Františky Khuen-Pálffyovej, ktorá v 60. rokoch 17. storočia z bojnického panstva riadila návrat Hornej Nitry do lona katolicizmu. Okrem iného iniciovala stavbu pôsobivého barokového kostola piaristov v Prievidzi. „Je to krásna a majestátna budova, ktorá by vynikala, aj keby stála v Bratislave,“ hovorí Mačuha.
Pálffyovci sa však nestratili ani neskôr, keď v polovici 19. storočia skončilo poddanstvo a začali sa presadzovať kapitalistické hospodárske vzťahy. Medzi ich podnikateľské aktivity patrili okrem poľnohospodárstva aj rybnikárstvo, vinohradníctvo či lesné hospodárstvo. „Celé Malé Karpaty boli popretkávané sieťou malých úzkokoľajných železničiek,“ vysvetľuje Mačuha. „Išlo o malé vláčiky, ktorými sa prepravovalo drevo.“ Vlastnili tiež chemičku, ktorú v Horných Orešanoch v roku 1883 založil Jozef Pálffy.
Skrátka, Pálffyovci sú pojem. A dnešnej generácii sa brázda, ktorú v dejinách Slovenska zanechali, núka ako marketingová značka. Bolo by premárnenou príležitosťou nevyužiť ju.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.