„K tejto tragédii by nedošlo, keby bol v tejto krajine mier a keby neboli obnovené bojové akcie na juhovýchode Ukrajiny. Musíme urobiť maximum preto, aby mala ruská, ukrajinská a svetová verejnosť k dispozícii objektívny obraz toho, čo sa stalo,“ povedal po katastrofe ruský prezident Vladimír Putin. Každé jedno slovo, ktoré povedal, je pravdivé. Ale tie vety ako celok sú prejavom hrubého cynizmu a pohŕdania pravdou. Nikto na tie slová nezareagoval lepšie ako americký prezident Barack Obama: „Nemáme čas na propagandu. Nemáme čas na hry.“
Za dvadsaťštyri hodín sme všetci vedeli technické podrobnosti, ako možno zostreliť lietadlo vo výške desaťtisíc metrov nad zemou. Akou raketou, akým radarom a akí vojaci to dokážu. Rešpektované zdroje potvrdili, že raketa bola vystrelená z územia, ktoré kontrolujú proruskí separatisti. Ukrajina reagovala ako prekvapená obeť, Rusko bolo v defenzíve, zdá sa, že všetko je jasné. Chýba len jedno: motív.
A práve ten nás vracia naspäť k Putinovi. Tu už nejde o Krym. Ukrajina tento polostrov nebola schopná udržať, demograficky a kultúrne patril k Rusku. Rusi volili na jeho získanie zlé prostriedky, ale anexia Krymu ako tvrdili Henry Kissinger či Helmut Schmidt, nebola dôvodom na izoláciu Ruska. Niečo iné je juhovýchodná ukrajinská hranica s Ruskom. Moskva ju formálne rešpektuje, ale nezodpovedne podporuje povstalcov, ktorí tam vyvolali občiansku vojnu. Putinovi je jasné, že Doneck nie je Krym, preto volí iné prostriedky a sleduje iné ciele. Ale ak platí, že pomohol vytvoriť atmosféru, v ktorej sa proruskí povstalci cítia beztrestní, ak si myslia, že môžu urobiť všetko vrátane zamerania a zostrelenia civilného lietadla, je to za hranicou toho, čo možno tolerovať. Európske štáty by preto mali na ukrajinsko-ruské pomedzie vyslať svoje pozorovateľské jednotky. Aby tam platil zákon silnejšieho.
Za dvadsaťštyri hodín sme všetci vedeli technické podrobnosti, ako možno zostreliť lietadlo vo výške desaťtisíc metrov nad zemou. Akou raketou, akým radarom a akí vojaci to dokážu. Rešpektované zdroje potvrdili, že raketa bola vystrelená z územia, ktoré kontrolujú proruskí separatisti. Ukrajina reagovala ako prekvapená obeť, Rusko bolo v defenzíve, zdá sa, že všetko je jasné. Chýba len jedno: motív.
A práve ten nás vracia naspäť k Putinovi. Tu už nejde o Krym. Ukrajina tento polostrov nebola schopná udržať, demograficky a kultúrne patril k Rusku. Rusi volili na jeho získanie zlé prostriedky, ale anexia Krymu ako tvrdili Henry Kissinger či Helmut Schmidt, nebola dôvodom na izoláciu Ruska. Niečo iné je juhovýchodná ukrajinská hranica s Ruskom. Moskva ju formálne rešpektuje, ale nezodpovedne podporuje povstalcov, ktorí tam vyvolali občiansku vojnu. Putinovi je jasné, že Doneck nie je Krym, preto volí iné prostriedky a sleduje iné ciele. Ale ak platí, že pomohol vytvoriť atmosféru, v ktorej sa proruskí povstalci cítia beztrestní, ak si myslia, že môžu urobiť všetko vrátane zamerania a zostrelenia civilného lietadla, je to za hranicou toho, čo možno tolerovať. Európske štáty by preto mali na ukrajinsko-ruské pomedzie vyslať svoje pozorovateľské jednotky. Aby tam platil zákon silnejšieho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.