Bol to šampionát plný farieb a nenahraditeľnej futbalovej atmosféry. V mestách Brazílie sa neorganizovali státisícové prostesty, barikády sa na uliciach nestavali ani po vyradení domáceho favorita, kriminalita nemala zelenú tak, ako sa písalo v čiernych scenároch. V duchovnej zemi futbalu sme zaregistrovali koniec veľkej epochy Španielska, po strate Neymara koniec mýtu o výnimočnosti Brazílie, rýchle konce Talianska, Anglicka či Ronaldovho Portugalska, šokujúco dobrú Kostariku, šokujúco nudné Rusko, skvelého Robbena a taktického majstra van Gaala v službách bronzového Holandska, obnovu kreditu Francúzska, skvelú rozlúčku trénerského velikána Hitzfelda, plnokrvné Mexiko, Čile či Kolumbiu s najlepším strelcom MS Jamesom Rodriguezom. Futbal vyhral na celej čiare a s ním najlepšie mužstvo mundialu.
Nemecko dokončilo cestu za pozíciou, ktorá mu patrí právom a s navýsosť pozitívnou tvárou je pripravené vládnuť futbalovému svetu. Veta Garyho Linekera z ME 1996 o tom, že vo futbale je na ihrisku 22 hráčov a nakoniec vždy vyhrajú Nemci, zľudovela. Prešlo však dlhých 18 rokov a Nemci nevyhrali nič. Teda povyhrávali množstvo zápasov, na šampionátoch stáli vždy vysoko, ale keď prehrali finále ME 2008 a predtým i potom semifinále na dvoch MS a pred dvoma rokmi na ME, začalo sa pochybovať o ich víťaznej mentalite. Mundial v Brazílii vrátil všetko späť, priniesol Nemecku sladký triumf. Nie je málo tých, ktorí tvrdia, že je to jeho najväčší úspech, pretože štvrtý titul majstra sveta získalo v Južnej Amerike a v záverečných dvoch zápasoch zdolalo jej gigantov – Brazíliu i Argentínu!
.triumf skutočnej práce
Pre nemecký futbal sa stala zmyslom cesta k úspechu, nie úspech samotný. V roku 1986 boli Nemci na MS v Mexiku a vtedajší tréner Franz Beckenbauer v jednom rozhovore povedal, že im „bije dvanásta hodina“, že sa musia spamätať, pretože vo svete začínajú dominovať rýchli, kreatívni hráči a Nemci stoja v oblasti zdokonaľovania techniky mimo. Mali vtedy ťažkú skupinu s Uruguajom, Škótskom a Dánskom a Kaiser Franz sa nebál povedať, že „by nebolo na škodu, ak by sme vypadli, lebo celý náš futbal by to primalo spamätať sa“. Samozrejme dodal, že si „nič také neželá“. A skutočne: Nemci sa v Mexiku dostali až do finále!
O štyri roky neskôr vyhrali MS v Taliansku, mali silnú generáciu hráčov na čele s Matthäusom, Völlerom, Klinsmannom, Brehmem, Kohlerom. Jej najsilnejší protagonisti ťahali reprezentačnú káru aj na ďalších dvoch svetových šampionátoch, boli pri titule majstra Európy 1996. Vždy to však bolo tradičné Nemecko: strojové, fyzické, mechanické, udolávajúce, upotené, ničiace, presadzujúce sa silou, nie kreativitou.
V bundeslige sa začal úbytok veľkých nemeckých talentov, mnohé kluby preferovali cudzincov, ktorí však nepredstavovali najvyššiu kvalitu. Po krachu na ME 2000 sa začala vnútorná reforma nemeckého futbalu. Mužstvo, ktoré cestovalo na MS 2002, označovali mnohí za najslabšie v nemeckej histórii. Malo však šťastie na žreb, stačilo mu vyradiť Paraguaj, USA a Južnú Kóreu a bolo vo finále! O dva roky neskôr vypadlo znovu v skupine na ME v Portugalsku. Národný tím prebral Jurgen Klinsmann a začala sa skutočná revolúcia.
Nový tréner, po boku s asistentom Joachim Löwom, sa nebál staviť na mladých a hráči bez výraznejších medzinárodných skúseností ako Lahm, Schweinsteiger, Podolski či Mertesacker sa stali trvalou súčasťou reprezentácie. MS 2006 v domácom prostredí priniesli „letnú rozprávku“. Mužstvo, ktorému veril iba málokto, si získalo srdcia celého národa, aj keď po semifinálovej dráme s Talianskom nedokráčalo na vrchol. Hralo však futbal, ktorý zmenil tvár Nemecka: definitívne v ňom vyhral pozitivizmus, snaha o útočenie, zábavu, priamočiarosť, nie nudné kontrolovanie a bránenie. Klinsmann odišiel, žezlo prenechal Löwovi, motivátora a ideológa futbalového pozitivizmu vystriedal taktik a stratég vyznávajúci rovnaké hodnoty.
V tom istom čase sa Matthias Sammer, posledný nemecký držiteľ Zlatej lopty (1996), stal športovým riaditeľom Nemeckého futbalového zväzu. Vypracoval v ňom funkčnú štruktúru práce s mládežníckymi tímami. Oprel ju o profesionalizmus na všetkých úrovniach. Príprava mladých hráčov v Nemecku neznamená len snahu o futbalové napredovanie, ale aj o osobnostný rast. S chlapcami pracujú tímy odborníkov vrátane psychológov. Z mladých hráčov sa v médiách nerobia pseudohviezdy, o nikom sa nepíše, že bude nový Rummenigge, Matthäus, Klinsmann či Ballack. Aj preto je mentálna sila naďalej udivujúcim nemeckým prvkom. Výsledkom bolo, že sa Nemecko v priebehu rokov 2008 a 2009 stalo majstrom Európy do 17, 19 i 21 rokov!
Löw sa nebál prílevu mladých hráčov do reprezentácie. „Pred 12 rokmi sme mali v bundeslige jedného Ballacka, o ktorom sme všetci vedeli, že bude výnimočným hráčom. Dnes máme desať takých hráčov,“ povedal Oliver Kahn – bývalý slávny brankár a dnes televízny analytik – ešte vlani pred čistonemeckým finále Ligy majstrov.
Dodajme, že Thomas Müller cestoval na MS 2010 s dvoma reprezentačnými štartmi a vracal sa ako najlepší strelec šampionátu. Pred Južnou Afrikou vypadol z mužstva pre zranenie kapitán Michael Ballack a pred Brazíliou azda najlepší súčasný nemecký futbalista Marco Reus – a predsa na MS nikomu nechýbali. Mužstvo dokázalo napredovať aj bez nich. Jeho vývoj sa stratou dôležitých figúrok neobmedzil a nezastavil.
.tím hviezdou finále
Každý tréner, ktorý bol pri nemeckej reprezentácii dlhšie ako štyri roky, vyhral MS alebo ME. Po Seppovi Herbergerovi, Helmutovi Schönovi, Juppovi Derwallovi, Franzovi Beckenbauerovi a Bertim Vogtsovi to platí aj o Jogim Löwovi. Vybudoval skutočný tím. Jeho hráči nekľučkovali, nevynikali v individuálnych akciách či driblingoch, napriek tomu hrali na MS 2014 najlepší futbal. Boli kompaktní, bránili aj útočili s veľkým počtom hráčov, boli rýchli a potierali všetky prognózy, v ktorých sa hovorilo o ich slabinách.
Manuel Neuer priniesol nový pohľad na prácu moderného brankára. Na MS mal viac prihrávok ako Messi. Nemci boli po zisku lopty takmer vždy schopní rýchlo útočiť. Kombinovali prvky Bayernu Mníchov, z ktorého sa vo finále objavilo sedem hráčov, a Borussie Dortmund. Okrem technickej kvality a dynamiky znovu preukázali psychickú odolnosť. Po prvý raz v histórii MS sa im podarilo vyhrať v predĺžení: a hneď dvakrát – v ťažkom osemfinále s Alžírskom a vo finále s Argentínou.
Finále im príliš nevyšlo. Krátko pred výkopom stratili Khediru, v zápase po otrase mozgu mladého Kramera. Argentína sa pripravila skvelo, nebola naivná ako semifinálová Brazília a ak by mala Higuaína či Aguera aspoň v trošku lepšej forme, bola by zrejme šampiónom.
A platí to aj o Messim. Geniálny hráč určite nie je stopercentne fit. V jeho výkone je stále, tak ako v celej druhej polovici sezóny, veľa brźd a pák, o ktorých nikto nič nevie, lebo Messiho okolie zatiaľ neprepustilo žiadnu informáciu. Mal byť na vrchole ako Maradona v Mexiku 1986, mne skôr pripadal ako hráč na jednej nohe. A osud to zariadil tak, že aj čarovná ľavačka, ktorou nastrieľal stovky gólov, ho v jeho jedinej finálovej šanci zradila. „My Argentínčania si často myslíme, že sme lepší ako v skutočnosti. Ale snažili sme sa zo všetkých síl, viac sme odovzdať nemohli,“ konštatoval tréner Alejandro Sabella. Vo finále vystriedal v prestávke výborného Lavezziho a odrezal tým útočnú trojicu od zvyšku tímu. Bol to ťah, ktorý Argentíne nevyšiel.
Nemci mali v tomto smere širšiu kvalitu. Schweinsteiger, ktorý začínal turnaj na lavičke, bol vo finále ich najlepším hráčom. Boateng, ktorého kritizovali po zápase s Ghanou za nedostatočnú rýchlosť, zachránil mužstvo pri viacerých krídelných nájazdoch Lavezziho či Messiho. Vo finále nezažiaril Toni Kroos, podľa mnohých najlepší hráč celého mundialu, útočne sa nepresadil Miro Klose, ktorého v Brazílii korunovali po 16. góle za najlepšieho strelca histórie MS, Özil nebol zďaleka v takej forme ako pred štyrmi rokmi. A predsa to všetko dokázalo Nemecko vykompenzovať.
Löw tvrdil už pred MS, že v mnohých zápasoch „rozhodne sila lavičky“ a najdôležitejší zápas mu dal za pravdu. O zlatý gól sa postarali striedajúci hráči: André Schürrle zbehnutím a centrom, babyface Mario Götze ukážkovou koncovkou, ktorou zatienil všetky kolabujúce esá Argentíny. Löw mu pri striedaní povedal, aby svetu ukázal, že je lepší ako Messi. „Máme výborných hráčov, ale Mario je čarovný chlapec. Má neskutočnú techniku, vďaka ktorej môže rozhodovať zápasy,“ tešil sa Löw po víťaznom finálovom ťahu.
.titul v správnych rukách
Nationalelf je výsledkom práce celého nemeckého futbalu. Kluby si strážia väčšinový podiel svojho majetku, najväčšie značky nedopustili napriek viacerým finančným krízam presun do rúk arabských šejkov či ruských a amerických miliardárov, chránia nemeckých hráčov i domácich trénerov. Bundesliga má zo špičkových líg už 24 rokov najvyšší gólový priemer a najvyššiu návštevnosť.
A ešte niečo. Ak funguje celá spoločnosť, ak má Nemecko zdravý ekonomický a hospodársky systém, fungujúce školstvo, zdravotníctvo, vedu, ak sa netopí v korupcii, škandáloch a nekonečných politických aférach, musí v jeho vnútri fungovať aj šport a futbal. V roku 1990 získalo tretí titul majstra sveta osem mesiacov po páde berlínskeho múru, teraz ho oslavuje prvýkrát ako zjednotená krajina.
Kráčali sme ulicou vedľa Maracany, nemeckí fanúšikovia jasali, kým stotisíc Argentínčanov sa zo štadióna, bulvárov a pláží Ria mrzuto vracalo domov. Nemci určite nevedia oslavovať tak bujaro ako Juhoameričania, ale v tvárach mali šťastie a spokojnosť. Jeden z nich nám povedal: „Sme majstri sveta. A čo teraz? Chceme byť majstri Európy. Dnes trošku pooslavujeme a zajtra sa pustíme do roboty.“
.autor je komentátor RTVS.
Nemecko dokončilo cestu za pozíciou, ktorá mu patrí právom a s navýsosť pozitívnou tvárou je pripravené vládnuť futbalovému svetu. Veta Garyho Linekera z ME 1996 o tom, že vo futbale je na ihrisku 22 hráčov a nakoniec vždy vyhrajú Nemci, zľudovela. Prešlo však dlhých 18 rokov a Nemci nevyhrali nič. Teda povyhrávali množstvo zápasov, na šampionátoch stáli vždy vysoko, ale keď prehrali finále ME 2008 a predtým i potom semifinále na dvoch MS a pred dvoma rokmi na ME, začalo sa pochybovať o ich víťaznej mentalite. Mundial v Brazílii vrátil všetko späť, priniesol Nemecku sladký triumf. Nie je málo tých, ktorí tvrdia, že je to jeho najväčší úspech, pretože štvrtý titul majstra sveta získalo v Južnej Amerike a v záverečných dvoch zápasoch zdolalo jej gigantov – Brazíliu i Argentínu!
.triumf skutočnej práce
Pre nemecký futbal sa stala zmyslom cesta k úspechu, nie úspech samotný. V roku 1986 boli Nemci na MS v Mexiku a vtedajší tréner Franz Beckenbauer v jednom rozhovore povedal, že im „bije dvanásta hodina“, že sa musia spamätať, pretože vo svete začínajú dominovať rýchli, kreatívni hráči a Nemci stoja v oblasti zdokonaľovania techniky mimo. Mali vtedy ťažkú skupinu s Uruguajom, Škótskom a Dánskom a Kaiser Franz sa nebál povedať, že „by nebolo na škodu, ak by sme vypadli, lebo celý náš futbal by to primalo spamätať sa“. Samozrejme dodal, že si „nič také neželá“. A skutočne: Nemci sa v Mexiku dostali až do finále!
O štyri roky neskôr vyhrali MS v Taliansku, mali silnú generáciu hráčov na čele s Matthäusom, Völlerom, Klinsmannom, Brehmem, Kohlerom. Jej najsilnejší protagonisti ťahali reprezentačnú káru aj na ďalších dvoch svetových šampionátoch, boli pri titule majstra Európy 1996. Vždy to však bolo tradičné Nemecko: strojové, fyzické, mechanické, udolávajúce, upotené, ničiace, presadzujúce sa silou, nie kreativitou.
V bundeslige sa začal úbytok veľkých nemeckých talentov, mnohé kluby preferovali cudzincov, ktorí však nepredstavovali najvyššiu kvalitu. Po krachu na ME 2000 sa začala vnútorná reforma nemeckého futbalu. Mužstvo, ktoré cestovalo na MS 2002, označovali mnohí za najslabšie v nemeckej histórii. Malo však šťastie na žreb, stačilo mu vyradiť Paraguaj, USA a Južnú Kóreu a bolo vo finále! O dva roky neskôr vypadlo znovu v skupine na ME v Portugalsku. Národný tím prebral Jurgen Klinsmann a začala sa skutočná revolúcia.
Nový tréner, po boku s asistentom Joachim Löwom, sa nebál staviť na mladých a hráči bez výraznejších medzinárodných skúseností ako Lahm, Schweinsteiger, Podolski či Mertesacker sa stali trvalou súčasťou reprezentácie. MS 2006 v domácom prostredí priniesli „letnú rozprávku“. Mužstvo, ktorému veril iba málokto, si získalo srdcia celého národa, aj keď po semifinálovej dráme s Talianskom nedokráčalo na vrchol. Hralo však futbal, ktorý zmenil tvár Nemecka: definitívne v ňom vyhral pozitivizmus, snaha o útočenie, zábavu, priamočiarosť, nie nudné kontrolovanie a bránenie. Klinsmann odišiel, žezlo prenechal Löwovi, motivátora a ideológa futbalového pozitivizmu vystriedal taktik a stratég vyznávajúci rovnaké hodnoty.
V tom istom čase sa Matthias Sammer, posledný nemecký držiteľ Zlatej lopty (1996), stal športovým riaditeľom Nemeckého futbalového zväzu. Vypracoval v ňom funkčnú štruktúru práce s mládežníckymi tímami. Oprel ju o profesionalizmus na všetkých úrovniach. Príprava mladých hráčov v Nemecku neznamená len snahu o futbalové napredovanie, ale aj o osobnostný rast. S chlapcami pracujú tímy odborníkov vrátane psychológov. Z mladých hráčov sa v médiách nerobia pseudohviezdy, o nikom sa nepíše, že bude nový Rummenigge, Matthäus, Klinsmann či Ballack. Aj preto je mentálna sila naďalej udivujúcim nemeckým prvkom. Výsledkom bolo, že sa Nemecko v priebehu rokov 2008 a 2009 stalo majstrom Európy do 17, 19 i 21 rokov!
Löw sa nebál prílevu mladých hráčov do reprezentácie. „Pred 12 rokmi sme mali v bundeslige jedného Ballacka, o ktorom sme všetci vedeli, že bude výnimočným hráčom. Dnes máme desať takých hráčov,“ povedal Oliver Kahn – bývalý slávny brankár a dnes televízny analytik – ešte vlani pred čistonemeckým finále Ligy majstrov.
Dodajme, že Thomas Müller cestoval na MS 2010 s dvoma reprezentačnými štartmi a vracal sa ako najlepší strelec šampionátu. Pred Južnou Afrikou vypadol z mužstva pre zranenie kapitán Michael Ballack a pred Brazíliou azda najlepší súčasný nemecký futbalista Marco Reus – a predsa na MS nikomu nechýbali. Mužstvo dokázalo napredovať aj bez nich. Jeho vývoj sa stratou dôležitých figúrok neobmedzil a nezastavil.
.tím hviezdou finále
Každý tréner, ktorý bol pri nemeckej reprezentácii dlhšie ako štyri roky, vyhral MS alebo ME. Po Seppovi Herbergerovi, Helmutovi Schönovi, Juppovi Derwallovi, Franzovi Beckenbauerovi a Bertim Vogtsovi to platí aj o Jogim Löwovi. Vybudoval skutočný tím. Jeho hráči nekľučkovali, nevynikali v individuálnych akciách či driblingoch, napriek tomu hrali na MS 2014 najlepší futbal. Boli kompaktní, bránili aj útočili s veľkým počtom hráčov, boli rýchli a potierali všetky prognózy, v ktorých sa hovorilo o ich slabinách.
Manuel Neuer priniesol nový pohľad na prácu moderného brankára. Na MS mal viac prihrávok ako Messi. Nemci boli po zisku lopty takmer vždy schopní rýchlo útočiť. Kombinovali prvky Bayernu Mníchov, z ktorého sa vo finále objavilo sedem hráčov, a Borussie Dortmund. Okrem technickej kvality a dynamiky znovu preukázali psychickú odolnosť. Po prvý raz v histórii MS sa im podarilo vyhrať v predĺžení: a hneď dvakrát – v ťažkom osemfinále s Alžírskom a vo finále s Argentínou.
Finále im príliš nevyšlo. Krátko pred výkopom stratili Khediru, v zápase po otrase mozgu mladého Kramera. Argentína sa pripravila skvelo, nebola naivná ako semifinálová Brazília a ak by mala Higuaína či Aguera aspoň v trošku lepšej forme, bola by zrejme šampiónom.
A platí to aj o Messim. Geniálny hráč určite nie je stopercentne fit. V jeho výkone je stále, tak ako v celej druhej polovici sezóny, veľa brźd a pák, o ktorých nikto nič nevie, lebo Messiho okolie zatiaľ neprepustilo žiadnu informáciu. Mal byť na vrchole ako Maradona v Mexiku 1986, mne skôr pripadal ako hráč na jednej nohe. A osud to zariadil tak, že aj čarovná ľavačka, ktorou nastrieľal stovky gólov, ho v jeho jedinej finálovej šanci zradila. „My Argentínčania si často myslíme, že sme lepší ako v skutočnosti. Ale snažili sme sa zo všetkých síl, viac sme odovzdať nemohli,“ konštatoval tréner Alejandro Sabella. Vo finále vystriedal v prestávke výborného Lavezziho a odrezal tým útočnú trojicu od zvyšku tímu. Bol to ťah, ktorý Argentíne nevyšiel.
Nemci mali v tomto smere širšiu kvalitu. Schweinsteiger, ktorý začínal turnaj na lavičke, bol vo finále ich najlepším hráčom. Boateng, ktorého kritizovali po zápase s Ghanou za nedostatočnú rýchlosť, zachránil mužstvo pri viacerých krídelných nájazdoch Lavezziho či Messiho. Vo finále nezažiaril Toni Kroos, podľa mnohých najlepší hráč celého mundialu, útočne sa nepresadil Miro Klose, ktorého v Brazílii korunovali po 16. góle za najlepšieho strelca histórie MS, Özil nebol zďaleka v takej forme ako pred štyrmi rokmi. A predsa to všetko dokázalo Nemecko vykompenzovať.
Löw tvrdil už pred MS, že v mnohých zápasoch „rozhodne sila lavičky“ a najdôležitejší zápas mu dal za pravdu. O zlatý gól sa postarali striedajúci hráči: André Schürrle zbehnutím a centrom, babyface Mario Götze ukážkovou koncovkou, ktorou zatienil všetky kolabujúce esá Argentíny. Löw mu pri striedaní povedal, aby svetu ukázal, že je lepší ako Messi. „Máme výborných hráčov, ale Mario je čarovný chlapec. Má neskutočnú techniku, vďaka ktorej môže rozhodovať zápasy,“ tešil sa Löw po víťaznom finálovom ťahu.
.titul v správnych rukách
Nationalelf je výsledkom práce celého nemeckého futbalu. Kluby si strážia väčšinový podiel svojho majetku, najväčšie značky nedopustili napriek viacerým finančným krízam presun do rúk arabských šejkov či ruských a amerických miliardárov, chránia nemeckých hráčov i domácich trénerov. Bundesliga má zo špičkových líg už 24 rokov najvyšší gólový priemer a najvyššiu návštevnosť.
A ešte niečo. Ak funguje celá spoločnosť, ak má Nemecko zdravý ekonomický a hospodársky systém, fungujúce školstvo, zdravotníctvo, vedu, ak sa netopí v korupcii, škandáloch a nekonečných politických aférach, musí v jeho vnútri fungovať aj šport a futbal. V roku 1990 získalo tretí titul majstra sveta osem mesiacov po páde berlínskeho múru, teraz ho oslavuje prvýkrát ako zjednotená krajina.
Kráčali sme ulicou vedľa Maracany, nemeckí fanúšikovia jasali, kým stotisíc Argentínčanov sa zo štadióna, bulvárov a pláží Ria mrzuto vracalo domov. Nemci určite nevedia oslavovať tak bujaro ako Juhoameričania, ale v tvárach mali šťastie a spokojnosť. Jeden z nich nám povedal: „Sme majstri sveta. A čo teraz? Chceme byť majstri Európy. Dnes trošku pooslavujeme a zajtra sa pustíme do roboty.“
.autor je komentátor RTVS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.