Oko za oko, zub za zub. Reakcia prišla rýchlo, izraelskí extrémisti v návale zúrivosti uniesli tiež len šestnásťročného palestínskeho chlapca Muhammada Abú Chdajra a upálili ho. Ľudovej pomste bolo učinené zadosť. Krv šestnásťročného za krv šestnásťročného. Reagovali aj izraelské bezpečnostné orgány, ktoré na Západnom brehu zatkli deväťsto členov Hamasu a ďalších organizácií. Hamas vystrelil za ten čas na izraelské územie vyše tisícpäťsto rakiet, izraelské cielené ostreľovanie znamenalo okolo dvestopäťdesiat mŕtvych. Vo štvrtok v noci sa napokon začala pozemná operácia v území Gazy. Podľa všetkého sa zdá, že nejde len o ďalšiu vojnu v poradí, ale vojnu, ktorá môže nadlho zmeniť podobu izraelsko-palestínskeho konfliktu.
.návrat pred Oslo
Tento krátky výpočet udalostí totiž poukazuje na dve veci. Po prvé, že Izrael definitívne končí s doterajšou koncepciou „územie za mier“ a vznikom Palestínskeho štátu ako prostriedku, ktorý má viesť k udržateľnému prímeriu. Tento koncept padol v Izraeli už dávnejšie, ale až v posledných mesiacoch sa vytvorilo podhubie pre skutočnú alternatívu a tým je opätovná „okupácia“ palestínskych území Západného brehu a územia Gazy, či, ak chcete, Judey, Samárie a Gazy. Izrael získal dostatok sebadôvery z troch príčin. Po prvé, ukázalo sa, že sčítanie Palestínčanov z roku 1997 bolo plné podvodov. Palestínčanov je podstatne menej, ako sami uvádzali, čísla boli nadhodnotené asi o štvrtinu.
Druhým dôvodom je demografia. Palestínski Arabi vykazovali jeden z najvyšších rastov populácie na svete, celkom určite najvyšší v arabskom svete. Podľa údajov Palestínskej samosprávy rástla tamojšia populácia o prudkých 4,75 percenta ročne. Nedávne prepočty však ukázali, že palestínska demografia zažíva presný opak – nevídaný prepad. Ešte v roku 2000 mali palestínske ženy v priemere 4,7 dieťaťa na ženu, v roku 2011 to už bolo viac ako o jedno dieťa menej – 3,5 dieťaťa na ženu a v roku 2014 je odhad 2,83 dieťaťa na ženu. A to je nižšia úroveň, ako majú ženy v Izraeli – 3,09 dieťaťa na ženu.
A napokon, do tretice: Palestínsky koncept dvoch „kvázištátikov“ – Západného brehu, ktorý má pod kontrolou Mahmúd Abbás, a Gazy, ktorú kontroluje Hamas – nefunguje. Abbás nie je schopný urobiť nič proti Hamasu a rokovať s dvoma súperiacimi frakciami je pre izraelský štát riskantné. Navyše, arabský svet má momentálne obrovské problémy a financovanie Hamasu je krátené, štyridsaťštyritisíc „zamestnancov Hamasu“ má finančné problémy – nedostávajú pravidelne výplatu.
Izrael, povzbudený vlastnou prevahou (populačný a ekonomický rast), ako aj novou a úspešnou vlnou africkej imigrácie (etiópski Židia nahradili v mnohých nižšie kvalifikovaných pozíciach Arabov), je preto krok od návratu pred Oslo. Nová vlna konfrontácie však nemusí byť pre Izrael úspešná. Nie tak, ako si to mnohí dnes predstavujú. Dôvodom je charakter dvoch nezmieriteľných súperov – až príliš sa na seba podobajú. Hoci jedna strana provokácie vyvoláva a druhá na ne (často prehnane) reaguje, hoci jedna reprezentuje demokratický poriadok a druhá skôr kmeňové usporiadanie, napriek týmto a ďalším rozdielom sa nemožno ubrániť myšlienke, že spor medzi Izraelom a Hamasom je sporom medzi Spartou a Spartou.
.neustály vojnový stav
Na antickú Spartu sa napriek dobovej krutosti voči slabším, štátom podporovanému rozkladu rodiny a pestovanej pedofílii netreba pozerať ako na úplný opak demokratických Atén. Ženy boli v Sparte mužom rovnocennejšie ako v Aténach, vysoké politické úrady mohli zastávať aj neurodzení a nemajetní, ale otrokom sa ľahšie žilo v Aténach. Sparta a Atény rovnocenne zviedli najťažšie konflikty s Perziou, Atény vyhrali bitku pri Maratóne a Sparta „slávne“ prehrala pri Termopylách. Jedno aj druhé zastavilo rozpínajúcu sa Perziu a zachránilo budúcu podobu Európy. Sparta a Atény však boli najmä v osudovom konflikte medzi sebou – o prevahu v gréckom svete. A nehodno zabúdať, že Sparta peloponézsku vojnu nad Aténami vyhrala.
Spor medzi Izraelom a Hamasom nie je sporom medzi Aténami a Spartou. Na obidvoch stranách mu totiž až príliš dominuje militaristické myslenie, ktoré robí Izrael ako aj Hamas podobnejší Sparte než Aténam. A práve tento charakter sporu sa môže ukázať osudným. Kým sa jedna zo spoločností nezmení, kým si neodpustí spartské povedomie a mentalitu bojujúcej menšiny, žiadna prehra nebude preň osudová. Rovnako ako žiadne víťazstvo nebude konečné. Obidve spoločnosti prijmú ako prirodzený stav, že sú v neustálom vojnovom stave.
Kľúčom k pochopeniu ducha Sparty nie je až tak etnicita alebo odlišné náboženstvo (Sparťania sa klaňali iným bohom ako Aténčania), ale jej politické zriadenie. Na čele Sparty stáli dvaja králi, reprezentujúci dva rody. Obaja králi však boli podriadení gerúzii, osobitnému nedemokratickému orgánu, podobajúcemu sa na senát, kde zasadalo 28 mužov nad 60 rokov a spomínaní dvaja králi. Osobitnú moc mali priamo volení efori a demokratické zhromaždenie apella, gerúzia však mohla rušiť ich rozhodnutia. Členmi gerúzie boli aristokrati, mandát bol doživotný. A hoci sa Aristoteles z tohto orgánu posmieval a považoval ho za paródiu na demokraciu, v skutočnosti bol nesmierne efektívny. Darilo sa mu v Sparte udržiavať ideológiu o svojej predurčenosti, najbližšie sa k tomuto modelu azda priblížilo Prusko, kde – ako hovorí známy bonmot – vlastnila armáda štát, a nie naopak. Hegel neskôr v svojej Filozofii dejín napísal, že štátny útvar bol v Sparte usporiadaný tak, aby mu vládla „abstraktná cnosť, život pre štát, ale tak, že sloboda individuality je zatlačená do úzadia“. Všetko slúžilo záujmom štátu. Stanné právo znamenalo, že každý Sparťan bol vopred zbavený viny za preliatie krvi. Výchova aj selekcia najlepších a najtalentovanejších boli podriadené záujmom štátu. Osobitne zaujímavé je, ako píše Paul Cartledge v svojej knihe Sparta. Heroická historie (Academia, 2012), že „chlapci s najväčším prísľubom boli na prahu dospelosti verbovaní do radov ,tajnej polície‘, známej ako krypteiá, ktorá sa zameriavala na ,zvláštne operácie‘“. Tento iniciačný rituál nás však už posúva na dnešný Blízky východ.
.pevnosť Izrael
Izrael je slobodná spoločnosť, jej vnútorné usporiadanie je významne odlišné od palestínskej. V istej dôležitej veci sú si však podobné: ani Izrael, ani Hamas neobmedzujú svoju moc písanými pravidlami. Izrael je demokratický štát, ale nemá písanú ústavu. Nemôže ju mať, pretože je v neustálej vojne. Ústava, ktorá by obmedzovala použitie sily, by de facto ohrozovala existenciu štátu. Moc majú tí, ktorí štát riadia a keďže izraelský štát od svojho vzniku existuje v neustálom ohrození a hrozí mu vymazanie z mapy, najväčšiu moc majú v židovskom štáte vysokí úradníci a politici, ktorí disponujú informáciami o bezpečnosti štátu. Parlament je druhotný, určujúci je premiér a šéfovia tajných služieb.
O vnútornom fungovaní izraelského štátu a najmä bezpečnostných zložiek vyšli v poslednom čase dva cenné dokumenty. Prvým je kniha, ktorú napísal Patrick Tyler, dlhoročný korešpondent denníka New York Times, s názvom Fortress Israel. The Inside Story of the Military Elite Who Run the Country and Why They Cant Make Peace (Pevnosť Izrael. Príbeh ako vojenská elita riadi štát a nemôže uzavrieť mier, Portobello Books, 2012), kde túto tézu ilustruje na celom počte príkladov. Druhým príkladom je jedinečný filmový dokument Gatekeepers (Strážcovia, 2012), urobený ako rozhovor so šiestimi bývalými šéfmi tajnej služby Šin Bet.
Začnime najskôr Tylerovou knihou. „Donútim ho prehĺtať hady a škorpióny,“ povedal Šimon Peres svojmu dôverníkovi na adresu Jicchaka Šamira, svojho politického oponenta, ktorého z duše nenávidel. Podobný bol vtedy aj jeho vzťah k neskôr zavraždenému Jicchakovi Rabinovi. Medzi Peresom a Šamirom mal práve vypuknúť ostrý politický konflikt, ktorý sa mal skončiť odchodom Peresa z postu premiéra, keď náhle jeden zo šéfov tajnej služby zvolal mimoriadne stretnutie so všetkými tromi politikmi. Informoval na ňom, že technik menom Mordechaj Vanunu práve opustil krajinu a má so sebou materiály o izraelskom jadrovom programe. Bola to citlivá záležitosť, od čias Johna F. Kennedyho existoval medzi Izraelom a USA takzvaný „špeciálny vzťah“, ako ho Kennedy opísal vtedajšej premiérke Golde Meirovej. Ten bol okrem iného založený na izraelskom prísľube, že krajina sa nebude usilovať o získanie jadrových zbraní. Každý americký prezident celých dvadsať rokov získal uistenie, že tento sľub platí. Rovnako aj Šimon Peres prisľúbil, že Izrael nebude prvým jadrovým štátom na Blízkom východe. Zo dňa na deň, s útekom jadrového technika do Londýna, malo všetko potupne padnúť. Potenciálne škody boli obrovské (najmä ak by aj Arabi alebo Iránci získali jadrové zbrane), izraelský štát musel konať. Na bezpečnostnej schôdzke sa rozhodlo, že Mordechaj Vanunu bude okamžite unesený naspäť do Izraela a plány na uverejnenie informácie, že Izrael má sto jadrových hlavíc, budú prekazené. Špeciálna agentka vylákala Vanunua do Ríma na romantický pobyt, kde bol pacifikovaný a ponorkou z pobrežia tajne prepravený späť do Izraela. Problém sa však len začal. Šéf Mossadu, ktorý akciu riadil, žiadal jeho zabitie – popravu vlastného občana bez súdu a demokratickej kontroly.
To, že k tomu nedošlo, ovplyvnili dve veci. Prvým bola publicita v Sunday Times, čo vytvorilo tlak na politikov, aby vlastného občana nepopravili. A druhým bol čerstvý škandál z apríla 1984, ktorý prepukol naplno až v máji 1986, v ktorom prišla o svoj kredit iná tajná služba, Šin Bet. Jej vtedajší šéf Avram Šalom, ako sa ukázalo, dal rozkaz na zavraždenie palestínskych teroristov, ktorí prežili únos autobusu číslo 300. Fotografia v médiách dokazovala, že dvaja palestínski teroristi oslobodenie autobusu prežili, po vyšetrovaní ich však dal Šalom zabiť. „Naložili sme ich do dodávky, dostal som inštrukcie, aby som ich zabil, tak som ich zabil. Zobral som väčší kameň a rozbil im lebky. Verte mi, nebolo treba veľa, boli už tamer hotoví,“ opísal prípad Ehud Jatom, 36-ročný šéf operačného oddelenia na Šin Bet. Pointa? Avral Šalom, ktorý zomrel v júni tohto roku v Tel Avive vo veku 86 rokov, sa v dokumente Gatekeepers ukázal ako tvrdý kritik bezpečnostnej stratégie štátu Izrael. „Taktika, všetko je iba taktika. Nemáme žiadnu stratégiu,“ hovorí v dokumente a volá po tom, aby Izrael radikálne zmenil prístup k Palestínčanom. Zvyšní kolegovia mu viac alebo menej dávajú za pravdu.
Všetko má svoje úskalie. Izraelčania v posledných rokoch zvýšili starosť o civilné obete. Pred útokom napríklad obyvateľov konkrétneho domu informujú o útoku sms správami. Lenže tieto opatrenia zároveň znižujú efektivitu úderov. Otázka teda znie: Možno vôbec Hamas vojensky poraziť?
.syn Hamasu
„Mohol som byť hrdinom a dosiahnuť, aby boli naši na mňa hrdí. Vedel som, akého hrdinu hľadajú: bojovníka, odhodlaného položiť svoj život a život rodiny v prospech národa. Aj keby som bol zabitý, môj príbeh by hovorili celé generácie ďalším pokoleniam, aby boli na mňa hrdí navždy. V skutočnosti by som až takým hrdinom nebol. Namiesto toho som sa stal v očiach môjho ľudu zradcom.“ Tak začína kniha Son of Hamas (Syn Hamasu, Tyndale, 2009), ktorej autor Mossab Hassan Yousef, najstarší syn jedného zo siedmich zakladateľov hnutia Hamas, bol jedným z najvyššie postavených agentov v izraelských tajných službách. Dnes žije v USA, kde získal politický azyl a hoci sa snažil istý čas písať blog, asi dva roky ho už neaktualizuje. V Yousefovej knihe ožije zákulisie Hamasu, domácnosť, do ktorej telefonuje Jásir Arafat, ale najmä reálny život vysokopostavenej rodiny, ktorá však často hladuje a trpí a ak sa matka pokúsila žobrať alebo kupovať zhnité ovocie a zeleninu, keďže viac si jej rodina nemohla v čase uväznenia otca dovoliť, vedenie Hamasu ju tvrdo napomenulo a zakázalo jej to.
Hamas, ako ho poznáme, vznikol na tajnom stretnutí v osudnom roku 1986 v Hebrone so šejkom Jásínom a ďalšími. Rozhodlo sa tam, že Hamas sa premení na teroristickú organizáciu, bojujúcu proti Izraelu. Yousefov otec najskôr nesúhlasil, potom sa podvolil. Odvtedy je Hamas na ceste plnej násilia. Yousef opisuje klasickú cestu radikalizácie, od hádzania kameňov k prvému výstrelu na izraelského vojaka. A nesmiernu izraelskú tvrdosť, ponižujúcu Palestínčanov. Samovraždení atentátnici, v rozpore s očakávaniami, nie sú najortodoxnejší moslimovia, ale skôr umiernení a váhajúci. Hamas s podporou Hizballáhu a Moslimského bratstva vedome islamizoval palestínsky problém. Teror má preto v poslaní tejto organizácie inú, vyššiu rolu, ako to bolo v časoch Organizácie za oslobodenie Palestíny Jásira Arafata. Ten napokon, ako píše Yousef, telefonoval jeho otcovi, aby Hamas neorganizoval oslavy atentátu na Jicchaka Rabina v roku 1995. Správni príslušníci Hamasu však Rabina a Arafata nenávidia rovnako a na ulici euforicky Rabinovu smrť oslavovali.
Antisemitizmus Hamasu má rôzne podoby a rôzne motivácie. „Môj otec ma nikdy neučil, ako mám nenávidieť,“ píše Yousef, „ale nemôžem povedať, že by som nevedel, čo nenávisť znamená. Hoci vášnivo bojoval proti okupácii a hoci neverím, že by zaváhal, či má použiť proti izraelskému národu jadrovú bombu, keby ju mal, nikdy neviedol protižidovské reči, ako to robia iní rasistickí duchovní v Hamase. Vždy sa viac zaujímal o boha Koránu, a nie o politiku. Alah dal rozkaz, aby sme vyhubili židov a môj otec to nespochybňoval, aj keď proti nim osobne nič nemal,“ dodáva Yousef mladší.
Yousef sa stal agentom izraelskej tajnej služby, pretože si uvedomil cenu nevinného ľudského života. A tiež preto, že konvertoval na kresťanstvo. A práve v tom, ako celý pohľad christianizuje, je jeho kniha najznepokojivejšia. Tvrdí totiž, že kolobeh násilia môže prerušiť iba to, ak sa palestínski Arabi podporujúci Hamas, vzdajú svojej vlastnej identity. Hamas nemá politické, ale iba náboženské riešenie. Yousef vystúpil z tohto kolotoča, pretože prestal byť moslimom. Stratil kontakt so svojou rodinou a prišiel o všetkých priateľov. Od koľkých ľudí v Palestíne možno podobné gesto očakávať?
.sparta proti Sparte
Sparťania verili svojej ideológii na život a na smrť. Svet videli vojenským pohľadom, účel svätil prostriedky a právo hralo podružnú rolu. Napriek tomu Sparta zanikla. Rozhodujúce pri jej postupnom rozklade však neboli vojenské prehry, aj keď aj tie zohrali význam, ale vnútorný stav sparťanskej spoločnosti. Hoci Sparta odolala Peržanom a porazila Atény, porazila samu seba. O päťdesiat rokov neskôr, po porážke Atén, žilo v Sparte iba tisícpäťsto dospelých Sparťanov, zatiaľ čo Atény už mali dvadsaťpäťtisíc občanov. Spartu neporazil charakter jej vlastného režimu, ale morálka Sparťanov. Je celkom možné, že niečo podobné rozhodne aj na Blízkom východe. Najskôr však prehrá ten, kto prestane byť dostatočne sparťanský.
.návrat pred Oslo
Tento krátky výpočet udalostí totiž poukazuje na dve veci. Po prvé, že Izrael definitívne končí s doterajšou koncepciou „územie za mier“ a vznikom Palestínskeho štátu ako prostriedku, ktorý má viesť k udržateľnému prímeriu. Tento koncept padol v Izraeli už dávnejšie, ale až v posledných mesiacoch sa vytvorilo podhubie pre skutočnú alternatívu a tým je opätovná „okupácia“ palestínskych území Západného brehu a územia Gazy, či, ak chcete, Judey, Samárie a Gazy. Izrael získal dostatok sebadôvery z troch príčin. Po prvé, ukázalo sa, že sčítanie Palestínčanov z roku 1997 bolo plné podvodov. Palestínčanov je podstatne menej, ako sami uvádzali, čísla boli nadhodnotené asi o štvrtinu.
Druhým dôvodom je demografia. Palestínski Arabi vykazovali jeden z najvyšších rastov populácie na svete, celkom určite najvyšší v arabskom svete. Podľa údajov Palestínskej samosprávy rástla tamojšia populácia o prudkých 4,75 percenta ročne. Nedávne prepočty však ukázali, že palestínska demografia zažíva presný opak – nevídaný prepad. Ešte v roku 2000 mali palestínske ženy v priemere 4,7 dieťaťa na ženu, v roku 2011 to už bolo viac ako o jedno dieťa menej – 3,5 dieťaťa na ženu a v roku 2014 je odhad 2,83 dieťaťa na ženu. A to je nižšia úroveň, ako majú ženy v Izraeli – 3,09 dieťaťa na ženu.
A napokon, do tretice: Palestínsky koncept dvoch „kvázištátikov“ – Západného brehu, ktorý má pod kontrolou Mahmúd Abbás, a Gazy, ktorú kontroluje Hamas – nefunguje. Abbás nie je schopný urobiť nič proti Hamasu a rokovať s dvoma súperiacimi frakciami je pre izraelský štát riskantné. Navyše, arabský svet má momentálne obrovské problémy a financovanie Hamasu je krátené, štyridsaťštyritisíc „zamestnancov Hamasu“ má finančné problémy – nedostávajú pravidelne výplatu.
Izrael, povzbudený vlastnou prevahou (populačný a ekonomický rast), ako aj novou a úspešnou vlnou africkej imigrácie (etiópski Židia nahradili v mnohých nižšie kvalifikovaných pozíciach Arabov), je preto krok od návratu pred Oslo. Nová vlna konfrontácie však nemusí byť pre Izrael úspešná. Nie tak, ako si to mnohí dnes predstavujú. Dôvodom je charakter dvoch nezmieriteľných súperov – až príliš sa na seba podobajú. Hoci jedna strana provokácie vyvoláva a druhá na ne (často prehnane) reaguje, hoci jedna reprezentuje demokratický poriadok a druhá skôr kmeňové usporiadanie, napriek týmto a ďalším rozdielom sa nemožno ubrániť myšlienke, že spor medzi Izraelom a Hamasom je sporom medzi Spartou a Spartou.
.neustály vojnový stav
Na antickú Spartu sa napriek dobovej krutosti voči slabším, štátom podporovanému rozkladu rodiny a pestovanej pedofílii netreba pozerať ako na úplný opak demokratických Atén. Ženy boli v Sparte mužom rovnocennejšie ako v Aténach, vysoké politické úrady mohli zastávať aj neurodzení a nemajetní, ale otrokom sa ľahšie žilo v Aténach. Sparta a Atény rovnocenne zviedli najťažšie konflikty s Perziou, Atény vyhrali bitku pri Maratóne a Sparta „slávne“ prehrala pri Termopylách. Jedno aj druhé zastavilo rozpínajúcu sa Perziu a zachránilo budúcu podobu Európy. Sparta a Atény však boli najmä v osudovom konflikte medzi sebou – o prevahu v gréckom svete. A nehodno zabúdať, že Sparta peloponézsku vojnu nad Aténami vyhrala.
Spor medzi Izraelom a Hamasom nie je sporom medzi Aténami a Spartou. Na obidvoch stranách mu totiž až príliš dominuje militaristické myslenie, ktoré robí Izrael ako aj Hamas podobnejší Sparte než Aténam. A práve tento charakter sporu sa môže ukázať osudným. Kým sa jedna zo spoločností nezmení, kým si neodpustí spartské povedomie a mentalitu bojujúcej menšiny, žiadna prehra nebude preň osudová. Rovnako ako žiadne víťazstvo nebude konečné. Obidve spoločnosti prijmú ako prirodzený stav, že sú v neustálom vojnovom stave.
Kľúčom k pochopeniu ducha Sparty nie je až tak etnicita alebo odlišné náboženstvo (Sparťania sa klaňali iným bohom ako Aténčania), ale jej politické zriadenie. Na čele Sparty stáli dvaja králi, reprezentujúci dva rody. Obaja králi však boli podriadení gerúzii, osobitnému nedemokratickému orgánu, podobajúcemu sa na senát, kde zasadalo 28 mužov nad 60 rokov a spomínaní dvaja králi. Osobitnú moc mali priamo volení efori a demokratické zhromaždenie apella, gerúzia však mohla rušiť ich rozhodnutia. Členmi gerúzie boli aristokrati, mandát bol doživotný. A hoci sa Aristoteles z tohto orgánu posmieval a považoval ho za paródiu na demokraciu, v skutočnosti bol nesmierne efektívny. Darilo sa mu v Sparte udržiavať ideológiu o svojej predurčenosti, najbližšie sa k tomuto modelu azda priblížilo Prusko, kde – ako hovorí známy bonmot – vlastnila armáda štát, a nie naopak. Hegel neskôr v svojej Filozofii dejín napísal, že štátny útvar bol v Sparte usporiadaný tak, aby mu vládla „abstraktná cnosť, život pre štát, ale tak, že sloboda individuality je zatlačená do úzadia“. Všetko slúžilo záujmom štátu. Stanné právo znamenalo, že každý Sparťan bol vopred zbavený viny za preliatie krvi. Výchova aj selekcia najlepších a najtalentovanejších boli podriadené záujmom štátu. Osobitne zaujímavé je, ako píše Paul Cartledge v svojej knihe Sparta. Heroická historie (Academia, 2012), že „chlapci s najväčším prísľubom boli na prahu dospelosti verbovaní do radov ,tajnej polície‘, známej ako krypteiá, ktorá sa zameriavala na ,zvláštne operácie‘“. Tento iniciačný rituál nás však už posúva na dnešný Blízky východ.
.pevnosť Izrael
Izrael je slobodná spoločnosť, jej vnútorné usporiadanie je významne odlišné od palestínskej. V istej dôležitej veci sú si však podobné: ani Izrael, ani Hamas neobmedzujú svoju moc písanými pravidlami. Izrael je demokratický štát, ale nemá písanú ústavu. Nemôže ju mať, pretože je v neustálej vojne. Ústava, ktorá by obmedzovala použitie sily, by de facto ohrozovala existenciu štátu. Moc majú tí, ktorí štát riadia a keďže izraelský štát od svojho vzniku existuje v neustálom ohrození a hrozí mu vymazanie z mapy, najväčšiu moc majú v židovskom štáte vysokí úradníci a politici, ktorí disponujú informáciami o bezpečnosti štátu. Parlament je druhotný, určujúci je premiér a šéfovia tajných služieb.
O vnútornom fungovaní izraelského štátu a najmä bezpečnostných zložiek vyšli v poslednom čase dva cenné dokumenty. Prvým je kniha, ktorú napísal Patrick Tyler, dlhoročný korešpondent denníka New York Times, s názvom Fortress Israel. The Inside Story of the Military Elite Who Run the Country and Why They Cant Make Peace (Pevnosť Izrael. Príbeh ako vojenská elita riadi štát a nemôže uzavrieť mier, Portobello Books, 2012), kde túto tézu ilustruje na celom počte príkladov. Druhým príkladom je jedinečný filmový dokument Gatekeepers (Strážcovia, 2012), urobený ako rozhovor so šiestimi bývalými šéfmi tajnej služby Šin Bet.
Začnime najskôr Tylerovou knihou. „Donútim ho prehĺtať hady a škorpióny,“ povedal Šimon Peres svojmu dôverníkovi na adresu Jicchaka Šamira, svojho politického oponenta, ktorého z duše nenávidel. Podobný bol vtedy aj jeho vzťah k neskôr zavraždenému Jicchakovi Rabinovi. Medzi Peresom a Šamirom mal práve vypuknúť ostrý politický konflikt, ktorý sa mal skončiť odchodom Peresa z postu premiéra, keď náhle jeden zo šéfov tajnej služby zvolal mimoriadne stretnutie so všetkými tromi politikmi. Informoval na ňom, že technik menom Mordechaj Vanunu práve opustil krajinu a má so sebou materiály o izraelskom jadrovom programe. Bola to citlivá záležitosť, od čias Johna F. Kennedyho existoval medzi Izraelom a USA takzvaný „špeciálny vzťah“, ako ho Kennedy opísal vtedajšej premiérke Golde Meirovej. Ten bol okrem iného založený na izraelskom prísľube, že krajina sa nebude usilovať o získanie jadrových zbraní. Každý americký prezident celých dvadsať rokov získal uistenie, že tento sľub platí. Rovnako aj Šimon Peres prisľúbil, že Izrael nebude prvým jadrovým štátom na Blízkom východe. Zo dňa na deň, s útekom jadrového technika do Londýna, malo všetko potupne padnúť. Potenciálne škody boli obrovské (najmä ak by aj Arabi alebo Iránci získali jadrové zbrane), izraelský štát musel konať. Na bezpečnostnej schôdzke sa rozhodlo, že Mordechaj Vanunu bude okamžite unesený naspäť do Izraela a plány na uverejnenie informácie, že Izrael má sto jadrových hlavíc, budú prekazené. Špeciálna agentka vylákala Vanunua do Ríma na romantický pobyt, kde bol pacifikovaný a ponorkou z pobrežia tajne prepravený späť do Izraela. Problém sa však len začal. Šéf Mossadu, ktorý akciu riadil, žiadal jeho zabitie – popravu vlastného občana bez súdu a demokratickej kontroly.
To, že k tomu nedošlo, ovplyvnili dve veci. Prvým bola publicita v Sunday Times, čo vytvorilo tlak na politikov, aby vlastného občana nepopravili. A druhým bol čerstvý škandál z apríla 1984, ktorý prepukol naplno až v máji 1986, v ktorom prišla o svoj kredit iná tajná služba, Šin Bet. Jej vtedajší šéf Avram Šalom, ako sa ukázalo, dal rozkaz na zavraždenie palestínskych teroristov, ktorí prežili únos autobusu číslo 300. Fotografia v médiách dokazovala, že dvaja palestínski teroristi oslobodenie autobusu prežili, po vyšetrovaní ich však dal Šalom zabiť. „Naložili sme ich do dodávky, dostal som inštrukcie, aby som ich zabil, tak som ich zabil. Zobral som väčší kameň a rozbil im lebky. Verte mi, nebolo treba veľa, boli už tamer hotoví,“ opísal prípad Ehud Jatom, 36-ročný šéf operačného oddelenia na Šin Bet. Pointa? Avral Šalom, ktorý zomrel v júni tohto roku v Tel Avive vo veku 86 rokov, sa v dokumente Gatekeepers ukázal ako tvrdý kritik bezpečnostnej stratégie štátu Izrael. „Taktika, všetko je iba taktika. Nemáme žiadnu stratégiu,“ hovorí v dokumente a volá po tom, aby Izrael radikálne zmenil prístup k Palestínčanom. Zvyšní kolegovia mu viac alebo menej dávajú za pravdu.
Všetko má svoje úskalie. Izraelčania v posledných rokoch zvýšili starosť o civilné obete. Pred útokom napríklad obyvateľov konkrétneho domu informujú o útoku sms správami. Lenže tieto opatrenia zároveň znižujú efektivitu úderov. Otázka teda znie: Možno vôbec Hamas vojensky poraziť?
.syn Hamasu
„Mohol som byť hrdinom a dosiahnuť, aby boli naši na mňa hrdí. Vedel som, akého hrdinu hľadajú: bojovníka, odhodlaného položiť svoj život a život rodiny v prospech národa. Aj keby som bol zabitý, môj príbeh by hovorili celé generácie ďalším pokoleniam, aby boli na mňa hrdí navždy. V skutočnosti by som až takým hrdinom nebol. Namiesto toho som sa stal v očiach môjho ľudu zradcom.“ Tak začína kniha Son of Hamas (Syn Hamasu, Tyndale, 2009), ktorej autor Mossab Hassan Yousef, najstarší syn jedného zo siedmich zakladateľov hnutia Hamas, bol jedným z najvyššie postavených agentov v izraelských tajných službách. Dnes žije v USA, kde získal politický azyl a hoci sa snažil istý čas písať blog, asi dva roky ho už neaktualizuje. V Yousefovej knihe ožije zákulisie Hamasu, domácnosť, do ktorej telefonuje Jásir Arafat, ale najmä reálny život vysokopostavenej rodiny, ktorá však často hladuje a trpí a ak sa matka pokúsila žobrať alebo kupovať zhnité ovocie a zeleninu, keďže viac si jej rodina nemohla v čase uväznenia otca dovoliť, vedenie Hamasu ju tvrdo napomenulo a zakázalo jej to.
Hamas, ako ho poznáme, vznikol na tajnom stretnutí v osudnom roku 1986 v Hebrone so šejkom Jásínom a ďalšími. Rozhodlo sa tam, že Hamas sa premení na teroristickú organizáciu, bojujúcu proti Izraelu. Yousefov otec najskôr nesúhlasil, potom sa podvolil. Odvtedy je Hamas na ceste plnej násilia. Yousef opisuje klasickú cestu radikalizácie, od hádzania kameňov k prvému výstrelu na izraelského vojaka. A nesmiernu izraelskú tvrdosť, ponižujúcu Palestínčanov. Samovraždení atentátnici, v rozpore s očakávaniami, nie sú najortodoxnejší moslimovia, ale skôr umiernení a váhajúci. Hamas s podporou Hizballáhu a Moslimského bratstva vedome islamizoval palestínsky problém. Teror má preto v poslaní tejto organizácie inú, vyššiu rolu, ako to bolo v časoch Organizácie za oslobodenie Palestíny Jásira Arafata. Ten napokon, ako píše Yousef, telefonoval jeho otcovi, aby Hamas neorganizoval oslavy atentátu na Jicchaka Rabina v roku 1995. Správni príslušníci Hamasu však Rabina a Arafata nenávidia rovnako a na ulici euforicky Rabinovu smrť oslavovali.
Antisemitizmus Hamasu má rôzne podoby a rôzne motivácie. „Môj otec ma nikdy neučil, ako mám nenávidieť,“ píše Yousef, „ale nemôžem povedať, že by som nevedel, čo nenávisť znamená. Hoci vášnivo bojoval proti okupácii a hoci neverím, že by zaváhal, či má použiť proti izraelskému národu jadrovú bombu, keby ju mal, nikdy neviedol protižidovské reči, ako to robia iní rasistickí duchovní v Hamase. Vždy sa viac zaujímal o boha Koránu, a nie o politiku. Alah dal rozkaz, aby sme vyhubili židov a môj otec to nespochybňoval, aj keď proti nim osobne nič nemal,“ dodáva Yousef mladší.
Yousef sa stal agentom izraelskej tajnej služby, pretože si uvedomil cenu nevinného ľudského života. A tiež preto, že konvertoval na kresťanstvo. A práve v tom, ako celý pohľad christianizuje, je jeho kniha najznepokojivejšia. Tvrdí totiž, že kolobeh násilia môže prerušiť iba to, ak sa palestínski Arabi podporujúci Hamas, vzdajú svojej vlastnej identity. Hamas nemá politické, ale iba náboženské riešenie. Yousef vystúpil z tohto kolotoča, pretože prestal byť moslimom. Stratil kontakt so svojou rodinou a prišiel o všetkých priateľov. Od koľkých ľudí v Palestíne možno podobné gesto očakávať?
.sparta proti Sparte
Sparťania verili svojej ideológii na život a na smrť. Svet videli vojenským pohľadom, účel svätil prostriedky a právo hralo podružnú rolu. Napriek tomu Sparta zanikla. Rozhodujúce pri jej postupnom rozklade však neboli vojenské prehry, aj keď aj tie zohrali význam, ale vnútorný stav sparťanskej spoločnosti. Hoci Sparta odolala Peržanom a porazila Atény, porazila samu seba. O päťdesiat rokov neskôr, po porážke Atén, žilo v Sparte iba tisícpäťsto dospelých Sparťanov, zatiaľ čo Atény už mali dvadsaťpäťtisíc občanov. Spartu neporazil charakter jej vlastného režimu, ale morálka Sparťanov. Je celkom možné, že niečo podobné rozhodne aj na Blízkom východe. Najskôr však prehrá ten, kto prestane byť dostatočne sparťanský.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.