Ružová záhrada v Gente

Kúsok za šeldskou gotikou sa toto 250-tisícové mesto rozvetvuje do neprehľadného súostrovia z kanálov a prístavov, vybývaných robotníckych štvrtí, rumovísk a zákutí, v ktorých medzičasom žije 6- až-8 tisíc východoeurópskych Rómov. Mnohí z nich sa skrývajú v rozpadnutých domoch, ktoré obývajú podľa profesnej príslušnosti s belgickými anarchistami. Vybral som sa hľadať týchto ukrytých prisťahovalcov.
Bulhari – dve tretiny gentských Rómov – sa integrovali do tureckých štvrtí ako Rabot. Niektorí rumunskí Rómovia vraj bývajú na stromoch, na paletách, ktoré si vytiahli hore. Druhá najväčšia skupina pochádza z Česka a zo Slovenska, až tisíc ich je zo schátraného východoslovenského panelákového geta Luník IX. Tam sa okrídlene hovorí: „Idem do Belgicka, aby som si vylomil dom. A potom idem na charitu.“
Počul som, že istý Jozef to s anarchistami riadne roztočil. Vraj jeho klan obsadil celý jeden kláštor. Ale keď som stál pred zanedbanou tehlovou budovou v smutnej štvrti Muideburg, nič nenaznačovalo, že tu niekto býva. Vošiel som do dvora, prázdno. Zakričal som po slovensky. Ticho. Vošiel som do  prázdneho kláštorného traktu, kde bývali práčovne, chodby prázdne. Konečne zišla dole jedna matka v pestrofarebnej flanelke, bola nedôverčivá. „Áno, máme tu všetko,“ potvrdila mi. „Vodu, elektriku.“ A už ku mne prišla väčšia skupina, vedená autoritou, perfektne oholenou. Jozef, hádal som. „Nemôžeš len tak vojsť do cudzieho domu,“ povedal mi a vyhodil ma z kláštora.
Ale inak sa mi gentský cigánsky život pozdával. V orientálno-slovenskej štvrti Brugse Poort, na biliardovom stole pajzla „Eagle“ som bol svedkom jednej flámsko-cigánskej romance. Na mladej čašníčke, slovenskej Rómke, bolo všetko mäkké. Na postaršej Flámke s popolavými vlasmi, pravdepodobne nejakej anarchistke, bolo všetko tvrdé. Ozývali sa bombastické gýčovité vyznania lásky. Obidve mali oči len pre svoje nežné hry.
Nakoniec som sa vydal hľadať tú najneuveriteľnejšiu skrýšu, o ktorej som počul. Vysoký plot z divých popínavých rastlín oddeľoval prístup od obytnej štvrte k prístavnej diaľnici a železničnej trati. V týchto kríkoch údajne bývajú rumunskí Rómovia. Opatrne som nakúkal cez plot, na ktorom kvitli divé ruže. Za plotom bol úzky pás zväčša neobrábaných záhradiek, do ktorých nebolo vidno zo žiadnej strany. Náhle som objavil niečo neuveriteľne udržiavané. Studňa, pevné chatky, okolo sa pevným krokom prechádzal postarší muž. Prihovoril som sa mu po rumunsky. „Nie som žiadny Cigán,“ opravil ma, „ale poďte ďalej!“
A tak ma Rumun zaviedol do rajskej záhrady s benzínovým agregátom, umeleckou galériou a posteľami potiahnutými červeným zamatom, do rodinného sídla s neskorobyzantskou nádherou. „Toto som všetko postavil sám,“ hovoril Banátčan, „pracujem pre jednu firmu, ktorá vypratáva odpad. Všetko, čo tu vidíte, som  sem doniesol na vlastnom chrbte.“ Do Gentu prišiel po tom, čo mu jeho dom odniesla veľká povodeň na Tise. Jeden rumunský kamarát poznal starého Fláma, ktorý mal záhradku. „Keď starý zomrel, celý rok som to tu všetko staval. Až potom som priviedol rodinu. Úrady nás tu tolerujú.“
Ako keby mi už dosť nepadala sánka, Rumun sa ukázal aj ako môj takmer krajan. Krátko pred pádom komunistickej diktatúry ušiel do Rakúska a má aj rakúsky pas. V oddelenej ohrade kotkodákali sliepky pod zaveseným divánom z bielej kože. Za ohradou bola zeleninová záhradka „pôda je však menej úrodná ako v Banáte“. S ťažkým srdcom som sa rozlúčil. Ľudia, poďte, ideme do Gentu a obsadíme si záhradku!