Len niekoľko vyvolených sa zúčastňuje stvorenia inscenácie. Režisér, dramaturg, asistent, inšpicient, šepkár, rekvizitár a herec. Ten je priesečník všetkého. Tomu sa spovedáme, ten sa spovedá nám, stojíme nahí, odhalení pod sprchou. Len tak vieme pravdivo preniknúť do sveta hry. To zvláštne prázdno po premiére netrvá dlho, lebo prichádzajú nové stvorenia inscenácií. Po troch stvoreniach je režisér na konci sezóny úplne prázdny. Myseľ túži po nemyslení. V hlave mám skončenú sezónu, ktorej sa chcem už zbaviť. A začína otravovať nová sezóna. Ešte musím prečítať desať hier a potom prázdniny. Detektívky mám už pripravené. A potom sa to začne od začiatku. Také radostné i bolestné opakovanie. Na jar som bol pár dní na divadelnom festivale v Heidelbergu „Stuckmarkt”. Jedno z najzaujímaveších predstavení bolo Das Goldene Zeitalter režiséra Kay Vogesa z divadla v Dortmunde. Všetko, čo hovorili herci, bolo zložené z citátov známych ľudí. Scéna ako rad obrazoviek či premietacích plátien, postavy ako z televíznej šou a vsetky motívy sa opakovali. Medvedík prichádza na scénu, dievčatko ho zastrelí, medvedík znovu prichádza dolu schodami na scénu, dievčatko bábka ho zastrelí , potom zastrelí medvedík dievčatko, húsenica ide za kapustou na vrchol schodov, kapusta padne a húsenica sa musí znovu dlho plaziť za kapustou … Tých sizyfovských motívov tam bolo neúrekom. Trvalo to štyri hodiny a ústredný motív bol: Keby Boh nechcel opakovať, nestvoril by opakovanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.