Otázne je, či z pohľadu spoločnosti správne, alebo nie. Je to nejednoznačné. Ale sú to princípy, pre ktoré sú ľudia ochotní trpieť. Skutočne trpieť. Tieto poznámky píšem preto, aby som ľuďom, ktorí nie sú ľahostajní, sprostredkoval to, čo som sám zažil, keď som sa dostal do väzenia.
Ako som sa postupne menil z obyčajnej obete na zainteresovaného pozorovateľa, zistil som, že väzenský kontingent je pre mnohých stále terra incognita. Pritom je tu každý stý obyvateľ našej krajiny, väzením prejde každý desiaty (ak nie každý siedmy) muž.
Okrem toho väzenie takisto hrozne vplýva na väčšinu odsúdených, aj na „dozorcov“. A nie je isté, na koho viac.
Spoločnosť by mala s tou hrôzou niečo robiť. Na začiatok by bolo dobré o nej aspoň vedieť.
.moje rozprávanie bude o bacharoch
Najslobodnejší zo všetkých sú vo väzení pracovníci väzenskej stráže. Vo väzenskom slangu bachari. Ich oficiálnou úlohou je nedopustiť, aby sa zamýšľané priestupky stali a vyšetriť tie, ktorým nezabránili. Preto minimálne podliehajú väzenským pravidlám. Údery do zubov a nekonečné rozhovory, mobilné telefóny a drogy – to ani zďaleka nie je úplný zoznam ich výzbroje.
Dozorcovia sú spravidla veľmi spoločenskí ľudia. Vedia aj hovoriť, aj počúvať. Nájdu sa však aj výnimky.
Dvadsaťsedemročný šéf väzenskej stráže menom Pelše, ktorého zložité krstné meno za všeobecného súhlasu zjednodušili na Sergej Sergejevič, debatoval nerád. Svojimi priezračnými ľadovými očami sa vpil do tváre spolubesedníka, nehybne nimi zízal v zajatí pohmkávania a citosloviec. Zatiaľ v triezvom stave.
Vlastne, triezvy býval zriedkavo. Zapýrené uši ako červené svetlá a dych zaručovali dobrú náladu a plynulú reč. Zároveň akoby vystríhal neopatrných: „Drž jazyk za zubami.“ Profesionálna pamäť sa alkoholom nevypína.
Mlčiacim spolubesedníkom však Sergej Sergejevič mohol jednoducho pomôcť svojimi nie najľahšími päsťami. Bil profesionálne: údery takmer bez stôp, ale človek po nich týždeň skučal a močil krv. Taký „rozhovor“ sa tu nepovažuje za veľký hriech. Prevláda všeobecný názor, že nie je zver, ale „samozvaní dozorcovia“ sú omnoho tvrdší.
Okrem pästí môže Sergej Sergejevič niekedy pozvať aj na čaj s bonbónmi, alebo dať cigaretu, dokonca ponúknuť svoj mobilný telefón. Číslo si potom, samozrejme, vloží do jeho pamäte.
Pokiaľ ide o inšpekcie, tie Sergej Sergejevič chápe ako nevyhnutné zlo. V čom je úplne zajedno s ostatnými obyvateľmi väzenského tábora. Peniaze na pohostenie pre časté komisie zbiera Sergej Sergejevič od kolegov. Ale keď je krátko pred výplatou, môže požiadať o „podporu“ väzňov.
Trestanci problém chápu a skladajú sa. Niekedy však chcú, aby im odpredal čokoľvek z toho, čo im pred tým zhabal – najčastejšie telefón, alebo nejakú inú zakázanú vec. Stáva sa, že „dohody na najvyššej úrovni“ sa končia konsenzom, to jest obchodom.
Pred súdom a komisiami Sergej Sergejevič klame, len sa tak práši.
„Sergej Sergejevič, kto napísal to zdôvodnenie na dve strany?“ – pýta sa sudca.
„Väzeň Badajev, vlastnoručne,“ jasne odpovedá Pelše. „Je to tam uvedené.“
„Ale Badajev je negramotný, má to v osobnom spise. Ukončil dve triedy!“
Sergej Sergejevič mlčí, uši mu horia ako výstražné svetlá... Niekto by si mohol myslieť, že sa hanbí. My však vieme dôvod. Sergej Sergejevič rozmýšľa len o svojom. Súd mu je ukradnutý. Nie je to jedno iba väzňovi Badajevovi, všetkým ostatným je Badajev tiež ukradnutý.
V ťažkých rokoch reforiem zástupcovia kriminálneho sveta tzv. kápovia kŕmili basu, tlmili zbytočné konflikty medzi trestancami a okrem toho zavádzali kriminálnu ideológiu. Teraz to isté robia Sergej Sergejevič a jeho kolegovia, prakticky pripravujú budúcu „pechotu“ kriminálneho sveta.
„Ty nie si človek, a okolo teba tiež nie sú ľudia!“ „Počúvať treba iba šéfstvo a bez rozmýšľania plniť príkazy!“ „Menej rozmýšľaš – lepšie žiješ!“
Takéto „hodnoty“ vtĺkajú do hláv 18- až 25-ročným väzňom. Výsledkom je hrozný podiel recidivistov. Tí, čo žijú normálne, robia tak nie vďaka, ale napriek všetkému.
Vlastne sa nikto ani veľmi nečuduje, keď opitý Sergej Sergejevič počas nástupu z celého hrdla reve: „Kto je tu kápo? Ja som tu kápo!“
A je to tak.
„Sergej Sergejevič,“ hovorím mu, „keby ste si vy a vaši kolegovia vymenili miesta s väzňami, nikto by si to ani veľmi nevšimol!“
„Nevšimol,“ prikývol Sergej Sergejevič a zdalo sa, že sa ho to vôbec nedotklo. Je rovnaký ako všetci.
Niekedy sú udalosti za mrežami akoby groteskný prototyp života „za väzenským múrom“. Dnes býva aj na slobode problém rozoznať vypaľovača od pracovníka oficiálneho úradu. Vskutku, vie niečo také obyčajný človek vôbec rozlíšiť?
Ale my sme tí, čo sa boja presadzovať svoje práva, čo sa adaptujú pod rúškom pokornosti. Nestane sa z našej ochrannej masky tvár? Nemeníme sa postupne na otrokov, mlčanlivých a krotkých ľudí, ktorí sú však schopní na príkaz zvrchu vykonať akúkoľvek hlúposť?
Keď som opúšťal väzenský tábor, Sergej Sergejevič osobne niesol moje veci do auta.
„Nevracajte sa, prosím, do nášho tábora. Bez vás budeme spokojnejší.“ O štyri roky vyhorela kolónia do tla. Vypálili ju tí istí krotkí trestanci.
Michail Chodorkovskij/
Narodil sa v roku 1963 v Moskve. Na Mendelejovom chemicko-technickom inštitúte v Moskve vyštudoval chémiu. Bol členom Komsomolu, v období „perestrojky“ začal podnikať, najskôr s kaviarňou, neskôr s výpočtovou technikou. V roku 1989 získal licenciu na súkromnú banku. V roku 1993 sa stal námestníkom ministra ropného priemyslu, neskôr sa stal riaditeľom firmy Jukos. Chodorkovskij patril k najbezohľadnejším oligarchom v Rusku. V roku 2003 ho zatkli, o dva roky neskôr odsúdili. V roku 2013 bol prepustený. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nebol súd proti nemu politický, ale zásady spravodlivého procesu neboli dodržané. Spolu s rodinou a tromi deťmi žije v Švajčiarku. Text je úryvok z knihy Ľudia z väznice, pôvodne vyšiel v Novoj gazete.
Ako som sa postupne menil z obyčajnej obete na zainteresovaného pozorovateľa, zistil som, že väzenský kontingent je pre mnohých stále terra incognita. Pritom je tu každý stý obyvateľ našej krajiny, väzením prejde každý desiaty (ak nie každý siedmy) muž.
Okrem toho väzenie takisto hrozne vplýva na väčšinu odsúdených, aj na „dozorcov“. A nie je isté, na koho viac.
Spoločnosť by mala s tou hrôzou niečo robiť. Na začiatok by bolo dobré o nej aspoň vedieť.
.moje rozprávanie bude o bacharoch
Najslobodnejší zo všetkých sú vo väzení pracovníci väzenskej stráže. Vo väzenskom slangu bachari. Ich oficiálnou úlohou je nedopustiť, aby sa zamýšľané priestupky stali a vyšetriť tie, ktorým nezabránili. Preto minimálne podliehajú väzenským pravidlám. Údery do zubov a nekonečné rozhovory, mobilné telefóny a drogy – to ani zďaleka nie je úplný zoznam ich výzbroje.
Dozorcovia sú spravidla veľmi spoločenskí ľudia. Vedia aj hovoriť, aj počúvať. Nájdu sa však aj výnimky.
Dvadsaťsedemročný šéf väzenskej stráže menom Pelše, ktorého zložité krstné meno za všeobecného súhlasu zjednodušili na Sergej Sergejevič, debatoval nerád. Svojimi priezračnými ľadovými očami sa vpil do tváre spolubesedníka, nehybne nimi zízal v zajatí pohmkávania a citosloviec. Zatiaľ v triezvom stave.
Vlastne, triezvy býval zriedkavo. Zapýrené uši ako červené svetlá a dych zaručovali dobrú náladu a plynulú reč. Zároveň akoby vystríhal neopatrných: „Drž jazyk za zubami.“ Profesionálna pamäť sa alkoholom nevypína.
Mlčiacim spolubesedníkom však Sergej Sergejevič mohol jednoducho pomôcť svojimi nie najľahšími päsťami. Bil profesionálne: údery takmer bez stôp, ale človek po nich týždeň skučal a močil krv. Taký „rozhovor“ sa tu nepovažuje za veľký hriech. Prevláda všeobecný názor, že nie je zver, ale „samozvaní dozorcovia“ sú omnoho tvrdší.
Okrem pästí môže Sergej Sergejevič niekedy pozvať aj na čaj s bonbónmi, alebo dať cigaretu, dokonca ponúknuť svoj mobilný telefón. Číslo si potom, samozrejme, vloží do jeho pamäte.
Pokiaľ ide o inšpekcie, tie Sergej Sergejevič chápe ako nevyhnutné zlo. V čom je úplne zajedno s ostatnými obyvateľmi väzenského tábora. Peniaze na pohostenie pre časté komisie zbiera Sergej Sergejevič od kolegov. Ale keď je krátko pred výplatou, môže požiadať o „podporu“ väzňov.
Trestanci problém chápu a skladajú sa. Niekedy však chcú, aby im odpredal čokoľvek z toho, čo im pred tým zhabal – najčastejšie telefón, alebo nejakú inú zakázanú vec. Stáva sa, že „dohody na najvyššej úrovni“ sa končia konsenzom, to jest obchodom.
Pred súdom a komisiami Sergej Sergejevič klame, len sa tak práši.
„Sergej Sergejevič, kto napísal to zdôvodnenie na dve strany?“ – pýta sa sudca.
„Väzeň Badajev, vlastnoručne,“ jasne odpovedá Pelše. „Je to tam uvedené.“
„Ale Badajev je negramotný, má to v osobnom spise. Ukončil dve triedy!“
Sergej Sergejevič mlčí, uši mu horia ako výstražné svetlá... Niekto by si mohol myslieť, že sa hanbí. My však vieme dôvod. Sergej Sergejevič rozmýšľa len o svojom. Súd mu je ukradnutý. Nie je to jedno iba väzňovi Badajevovi, všetkým ostatným je Badajev tiež ukradnutý.
V ťažkých rokoch reforiem zástupcovia kriminálneho sveta tzv. kápovia kŕmili basu, tlmili zbytočné konflikty medzi trestancami a okrem toho zavádzali kriminálnu ideológiu. Teraz to isté robia Sergej Sergejevič a jeho kolegovia, prakticky pripravujú budúcu „pechotu“ kriminálneho sveta.
„Ty nie si človek, a okolo teba tiež nie sú ľudia!“ „Počúvať treba iba šéfstvo a bez rozmýšľania plniť príkazy!“ „Menej rozmýšľaš – lepšie žiješ!“
Takéto „hodnoty“ vtĺkajú do hláv 18- až 25-ročným väzňom. Výsledkom je hrozný podiel recidivistov. Tí, čo žijú normálne, robia tak nie vďaka, ale napriek všetkému.
Vlastne sa nikto ani veľmi nečuduje, keď opitý Sergej Sergejevič počas nástupu z celého hrdla reve: „Kto je tu kápo? Ja som tu kápo!“
A je to tak.
„Sergej Sergejevič,“ hovorím mu, „keby ste si vy a vaši kolegovia vymenili miesta s väzňami, nikto by si to ani veľmi nevšimol!“
„Nevšimol,“ prikývol Sergej Sergejevič a zdalo sa, že sa ho to vôbec nedotklo. Je rovnaký ako všetci.
Niekedy sú udalosti za mrežami akoby groteskný prototyp života „za väzenským múrom“. Dnes býva aj na slobode problém rozoznať vypaľovača od pracovníka oficiálneho úradu. Vskutku, vie niečo také obyčajný človek vôbec rozlíšiť?
Ale my sme tí, čo sa boja presadzovať svoje práva, čo sa adaptujú pod rúškom pokornosti. Nestane sa z našej ochrannej masky tvár? Nemeníme sa postupne na otrokov, mlčanlivých a krotkých ľudí, ktorí sú však schopní na príkaz zvrchu vykonať akúkoľvek hlúposť?
Keď som opúšťal väzenský tábor, Sergej Sergejevič osobne niesol moje veci do auta.
„Nevracajte sa, prosím, do nášho tábora. Bez vás budeme spokojnejší.“ O štyri roky vyhorela kolónia do tla. Vypálili ju tí istí krotkí trestanci.
Michail Chodorkovskij/
Narodil sa v roku 1963 v Moskve. Na Mendelejovom chemicko-technickom inštitúte v Moskve vyštudoval chémiu. Bol členom Komsomolu, v období „perestrojky“ začal podnikať, najskôr s kaviarňou, neskôr s výpočtovou technikou. V roku 1989 získal licenciu na súkromnú banku. V roku 1993 sa stal námestníkom ministra ropného priemyslu, neskôr sa stal riaditeľom firmy Jukos. Chodorkovskij patril k najbezohľadnejším oligarchom v Rusku. V roku 2003 ho zatkli, o dva roky neskôr odsúdili. V roku 2013 bol prepustený. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nebol súd proti nemu politický, ale zásady spravodlivého procesu neboli dodržané. Spolu s rodinou a tromi deťmi žije v Švajčiarku. Text je úryvok z knihy Ľudia z väznice, pôvodne vyšiel v Novoj gazete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.