Viac svetla, vzduchu a slnka, to bolo jedno z hlavných hesiel modernej architektúry. A tak je logické, že do módy v tridsiatych rokoch začali prichádzať letné kúpaliská. A boli to pre architektov vzrušujúce výzvy. Prvé vzniklo v Piešťanoch Kúpalisko Eva (1933 – 1934), ktoré vytvorila národnostne aj názorovo pestrá trojica Franz Wimmer, Endre Szőnyi a Václav Kolátor. Potom prišla na rad Zelená žaba, ktorá v súťaži krásy obsadzuje spomedzi tejto trojice tradične prvé miesto. Budoval ju v rokoch 1935 až 1936 český architekt Bohuslav Fuchs. A v tom istom čase v Košiciach tvoril pozoruhodné a technicky unikátne kúpalisko L. Oelschläger, košický rodák z nemecko-maďarskej rodiny.
Len na jednom z troch pamiatkovo chránených funkcionalistických kúpalísk sa dnes dá okúpať – na kúpalisku Eva v Piešťanoch. No aj tu funguje len vonkajšie kúpanie. Vízia je však optimistická – možno už o rok sa bude dať okúpať aj na Zelenej žabe v Trenčianskych Tepliciach a dokonca aj na kúpalisku, ktoré nemá nejaké špecifické označenie a Košičania mu hovoria buď verejné kúpalisko, mestské kúpalisko, stará plaváreň, alebo používajú skratku ČH, lebo až do roku 2006 ho užíval policajný klub vodných pólistov. A až do roku 1990 sa tento klub volal Červená hviezda Košice.
Už aj mnohí Košičania zabudli, že popri známej mestskej plavárni sa v centre mesta, v hustej zeleni, ukrýva aj ďalšie kúpalisko, ktoré už osem rokov chátra. Je celkom problém nájsť Košičana, ktorý by nám ukázal, kde to kúpalisko vôbec je.
Stojíme na neveľmi pôvabnom mieste. Za chrbtom máme mestský park, otočisko električiek, po ľavej ruke železničnú a autobusovú stanicu, po pravej ruke sa črtá historické centrum. Pred nami je malé parkovisko, špinavý plot z prefabrikovaných betónových tvárnic, opustená krčma, rozpadávajúca sa výrobňa zmrzliny, baraky plné haraburdia a špiny. A aby bol pocit hnusu ešte výraznejší, múry sú počarbané a na budove visia reklamné tabule. Cítiť tu totiž aj pach moču.
Vstup do kúpaliska chráni železná brána omotaná reťazou. Kde je to slávne kúpalisko architekta Oelschlägera, ten jedinečný príklad funkcionalistickej architektúry s čistými bielymi fasádami, pásovými a kruhovými oknami či konštruktivistickými detailmi, ktoré v polovici tridsiatych rokov tak úspešne robili v Košiciach reklamu funkcionalizmu? A reklamu robiť bolo nutné, lebo Košičania tento štýl chvíľu nevedeli stráviť a oveľa viac milovali svoju secesné reštaurácie, domy s kubistickými zábradliami či decentne prizdobenú modernu.
Cez mreže nazeráme dnu a vidíme len torzo bývalej krásy. Zrazu sa pred bránou ocitne zopár mladých mužov v športovom odeve a s loptou v ruke. Pokojne jeden po druhom preliezajú bránu a miznú kdesi v útrobách areálu. Bývalý baník Gabi, ktorý žije posledných šestnásť rokov na tomto kúpalisku a oddane ho stráži, sa však na mladých mužov hnevá iba naoko. Sú to vodní pólisti, ktorí si prišli ako obvykle zahrať na svoje pľac futbal. Gabi je napokon aj rád, že aj v tomto zúboženom stave kúpalisko ešte niekomu dokáže poslúžiť. Všade burina a v rozlámanom bazénekriaky. Smutný pohľad na dielo, ktoré je kultúrnou pamiatkou. No je to podobný pohľad skazy, aký sa dnes naskytne aj návštevníkovi Zelenej žaby v Trenčianskych Tepliciach.
.obnova sa začína
No zdá sa, že košické kúpalisko architekta Oelschlägera má trošku viac šťastia ako Zelená žaba, ktorej sa zbavilo mesto aj kúpele, a teraz ju vlastní súkromný vlastník. Ten potrebuje, aby Žaba neprinášala stratu, a tak ju prerába na luxusnejšie zariadenie s celoročnou prevádzkou, čo pamiatkari vnímajú s obavami (viac v .týždni 26,28/2014). Väčšinovým vlastníkom košického kúpaliska je ministerstvo vnútra a ono vlani na jeseň predložilo vláde uznesenie o obnovení prevádzky areálu Kúpaliska Červená hviezda, aby sa znovu vytvorili podmienky na „vykonávanie služobnej a špeciálnej prípravy príslušníkov Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby vo vlastnom zariadení a umožnil sa relax a oddych v rozšírených priestoroch kúpaliska aj pre zamestnancov rezortu a obyvateľov mesta Košice, ako aj pre jeho návštevníkov“.
Ministerstvo následne uzavrelo zmluvu s mestom Košice, ktoré splnomocnilo, aby zabezpečil obnovu kúpaliska. Ministerstvo na tento účet pošle dva milióny eur, mesto 200 000 eur. Zdá sa, že s financovaním nebude žiadny problém.
Môže však byť – tak ako v prípade Zelenej žaby – problém s nárokmi pamiatkarov? Košickí pamiatkari avizujú, že určite nepôjde o taký komplikovaný spor, aký riešili ich trenčianski kolegovia. Predsa len, väčšinovým vlastníkom objektu je štát – a tak by bolo nelogické, keby porušoval nariadenia inej štátnej inštitúcie. V rozhodnutí, ktoré Krajský pamiatkový úrad v tejto záležitosti vydal už vo februári, sa pripúšťajú drobné zmeny: plavecký bazén s mostíkom je možné rozšíriť tak, aby spĺňal potreby medzinárodných vodnopólových súťaží. Pamiatkari pripomínajú, že ich najzásadnejšou požiadavkou je „regenerácia architektonického usporiadania priestoru areálu a jeho štýlového dizajnu – podľa presného zamerania a zachovaných podkladov“. Obnova má regenerovať architektonický súbor stavieb z doby vzniku, teda primárnej – funkcionalistickej – etapy Mestského kúpaliska. Trvajú aj na zachovaní pôvodnej funkcie každého autentického objektu vrátane hodnotných detailov.
Hoci areál na prvý pohľad vyzerá spustnuto, pamiatkari konštatujú, že obe hlavné budovy (vstupná budova s tribúnou a budova šatní) sú vo veľmi zachovanom stave. Aj areál kúpaliska má dodnes unikátne zachovanú objektovú skladbu a nevhodne ju poznačili len „nezásadné utilitárne zásahy“. Pamiatkari zaznamenali, že aj pôvodný mobiliár sa zachoval takmer neporušený, napríklad unikátny slnečný kolektor so slnečnými hodinami. Niektoré pristavané a nevhodné objekty sa budú aj likvidovať, mesto už má v rukách aj búracie povolenie.
V posledných ôsmich rokoch, keď sa kúpalisko nepoužívalo, sa zhoršil najmä stav vonkajších bazénov. Práve bazény, ktoré sú terasovito uložené v rôznych výškových úrovniach, sú však najväčšou pozoruhodnosťou areálu. Architekt sa týmto dvojúrovňovým riešením originálne vyrovnal s neveľkým pozemkom, ktorý mal k dispozícii. Technické dvojúrovňové riešenie bazénov aj ich rozmery pripomínali moderné plavárne, aké sa v tom čase stavali najmä v USA.
Zaujímavé je, že Krajský pamiatkový úrad v Košiciach prejavil asi najvážnejšie obavy pri obnove kúpaliska najmä v súvislosti s umiestňovaním reklamných plôch a technických zaradení. Nekoncepčné umiestňovanie reklamných i technických zariadení (najmä vzduchotechnických alebo klimatizačných jednotiek) v súčasnosti veľmi často devalvuje kvalitnú architektúru a historické prostredie.
Pri funkcionalistických stavbách, kde je čistota bielych fasád úplne zásadná, sú reklamné pútače cestou do pekla.
Pre verejnosť však bude podstatnejšie, či bude kúpalisko slúžiť najmä vodným pólistom, alebo aj verejnosti. Hovorkyňa mesta Košice Martina Urik Viktorínová hovorí, že v projektovej príprave stavby sa uvažuje so samostatným kúpaliskom pre vodnopólistov, čím by sa vylúčilo obmedzenie využitia existujúcich kúpalísk pre verejnosť. Verejnosti by mal slúžiť zrekonštruovaný plavecký, neplavecký aj detský bazén.
.Oelschläger alebo Öry
Košické kúpalisko navrhol košický rodák Oelschläger (1896 – 1984) vo svojom vrcholnom tvorivom období. Jeho osobná história je komplikovaná, podobne ako Sándora Máraiho. Aj Oelschläger pochádza z nemeckej rodiny, ktorá sa usadila kedysi na Spiši. Jeho otec sa v Košiciach presadil ako šikovný obchodník. Rodina síce hovorila po nemecky, ale hlásila sa k maďarskej národnosti. Preto je aj problém, ako vlastne písať krstné meno tohto architekta. Občas sa píše takto: Ľudovít/Ludwig/Lajos. A aby to bolo ešte zložitejšie, architekt Oelschläger svoje vrcholné dielo vytvoril ako občan medzivojnovej Československej republiky. Po pripojení Košíc k Maďarsku si Oelschläger zmenil meno na maďarskejšie znejúce Öry. Aj vďaka tomu mohol v roku 1939 dostať od Horthyho titul „vitéz“ a byť prijatý do Rádu hrdinov. Po vojne bol však Öry vysídlený zo Slovenska, a to s jednou batožinou v ruke. Bohatá rodina tu musela zanechať celý svoj majetok a začínať od nuly. Öry, alebo pre nás skôr Oelschläger zomrel v maďarskom Miškovci.
Aj pre komplikovaný osobný príbeh sa k Oelschlägerovi Košičania dlho nehlásili. Je to podobný príbeh, ako ten o Sándorovi Maraim či Ladislavovi Mednyánszkom. Sú naši, nie sú naši? Patria k nám, nepatria? Hlásime sa k nim, nehlásime?
Pritom Öry je v Maďarsku uznávaným architektom. To najlepšie však vytvoril na Slovensku, prípadne na Podkarpatskej Rusi. Jeho neskoršia tvorba na území Maďarska bola len slabším odleskom jeho skvelého košického obdobia. Za dvadsať rokov v ČSR vytvoril 70 projektov a v Košiciach človek naďabí na jeho domy, nech sa pohne ktorýmkoľvek smerom. A netreba byť ani veľmi zbehlý v architektúre, aby ich našiel. Oelschlägerov architektonický jazyk je jasne čitateľný a neprehliadnuteľný. Vyznačuje sa totiž „pozitívnou inakosťou“, ako tvrdia autori prvej významnej publikácie u nás o tomto košickom rodákovi Adriana Priatková a Peter Pásztor. Okrem toho konštatujú, že jeho diela sú vzorovými príkladmi toho, s akou pokorou a nenásilnou eleganciou by mala vstupovať nová architektúra do historického prostredia. „Každý vstup do jeho budovy je pre jej užívateľov, ale aj obdivovateľov jeho diela zážitkom, pri ktorých nás ovládnu tie najslávnostnejšie pocity. A o tom by mala byť skutočná architektúra!“
Len na jednom z troch pamiatkovo chránených funkcionalistických kúpalísk sa dnes dá okúpať – na kúpalisku Eva v Piešťanoch. No aj tu funguje len vonkajšie kúpanie. Vízia je však optimistická – možno už o rok sa bude dať okúpať aj na Zelenej žabe v Trenčianskych Tepliciach a dokonca aj na kúpalisku, ktoré nemá nejaké špecifické označenie a Košičania mu hovoria buď verejné kúpalisko, mestské kúpalisko, stará plaváreň, alebo používajú skratku ČH, lebo až do roku 2006 ho užíval policajný klub vodných pólistov. A až do roku 1990 sa tento klub volal Červená hviezda Košice.
Už aj mnohí Košičania zabudli, že popri známej mestskej plavárni sa v centre mesta, v hustej zeleni, ukrýva aj ďalšie kúpalisko, ktoré už osem rokov chátra. Je celkom problém nájsť Košičana, ktorý by nám ukázal, kde to kúpalisko vôbec je.
Stojíme na neveľmi pôvabnom mieste. Za chrbtom máme mestský park, otočisko električiek, po ľavej ruke železničnú a autobusovú stanicu, po pravej ruke sa črtá historické centrum. Pred nami je malé parkovisko, špinavý plot z prefabrikovaných betónových tvárnic, opustená krčma, rozpadávajúca sa výrobňa zmrzliny, baraky plné haraburdia a špiny. A aby bol pocit hnusu ešte výraznejší, múry sú počarbané a na budove visia reklamné tabule. Cítiť tu totiž aj pach moču.
Vstup do kúpaliska chráni železná brána omotaná reťazou. Kde je to slávne kúpalisko architekta Oelschlägera, ten jedinečný príklad funkcionalistickej architektúry s čistými bielymi fasádami, pásovými a kruhovými oknami či konštruktivistickými detailmi, ktoré v polovici tridsiatych rokov tak úspešne robili v Košiciach reklamu funkcionalizmu? A reklamu robiť bolo nutné, lebo Košičania tento štýl chvíľu nevedeli stráviť a oveľa viac milovali svoju secesné reštaurácie, domy s kubistickými zábradliami či decentne prizdobenú modernu.
Cez mreže nazeráme dnu a vidíme len torzo bývalej krásy. Zrazu sa pred bránou ocitne zopár mladých mužov v športovom odeve a s loptou v ruke. Pokojne jeden po druhom preliezajú bránu a miznú kdesi v útrobách areálu. Bývalý baník Gabi, ktorý žije posledných šestnásť rokov na tomto kúpalisku a oddane ho stráži, sa však na mladých mužov hnevá iba naoko. Sú to vodní pólisti, ktorí si prišli ako obvykle zahrať na svoje pľac futbal. Gabi je napokon aj rád, že aj v tomto zúboženom stave kúpalisko ešte niekomu dokáže poslúžiť. Všade burina a v rozlámanom bazénekriaky. Smutný pohľad na dielo, ktoré je kultúrnou pamiatkou. No je to podobný pohľad skazy, aký sa dnes naskytne aj návštevníkovi Zelenej žaby v Trenčianskych Tepliciach.
.obnova sa začína
No zdá sa, že košické kúpalisko architekta Oelschlägera má trošku viac šťastia ako Zelená žaba, ktorej sa zbavilo mesto aj kúpele, a teraz ju vlastní súkromný vlastník. Ten potrebuje, aby Žaba neprinášala stratu, a tak ju prerába na luxusnejšie zariadenie s celoročnou prevádzkou, čo pamiatkari vnímajú s obavami (viac v .týždni 26,28/2014). Väčšinovým vlastníkom košického kúpaliska je ministerstvo vnútra a ono vlani na jeseň predložilo vláde uznesenie o obnovení prevádzky areálu Kúpaliska Červená hviezda, aby sa znovu vytvorili podmienky na „vykonávanie služobnej a špeciálnej prípravy príslušníkov Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby vo vlastnom zariadení a umožnil sa relax a oddych v rozšírených priestoroch kúpaliska aj pre zamestnancov rezortu a obyvateľov mesta Košice, ako aj pre jeho návštevníkov“.
Ministerstvo následne uzavrelo zmluvu s mestom Košice, ktoré splnomocnilo, aby zabezpečil obnovu kúpaliska. Ministerstvo na tento účet pošle dva milióny eur, mesto 200 000 eur. Zdá sa, že s financovaním nebude žiadny problém.
Môže však byť – tak ako v prípade Zelenej žaby – problém s nárokmi pamiatkarov? Košickí pamiatkari avizujú, že určite nepôjde o taký komplikovaný spor, aký riešili ich trenčianski kolegovia. Predsa len, väčšinovým vlastníkom objektu je štát – a tak by bolo nelogické, keby porušoval nariadenia inej štátnej inštitúcie. V rozhodnutí, ktoré Krajský pamiatkový úrad v tejto záležitosti vydal už vo februári, sa pripúšťajú drobné zmeny: plavecký bazén s mostíkom je možné rozšíriť tak, aby spĺňal potreby medzinárodných vodnopólových súťaží. Pamiatkari pripomínajú, že ich najzásadnejšou požiadavkou je „regenerácia architektonického usporiadania priestoru areálu a jeho štýlového dizajnu – podľa presného zamerania a zachovaných podkladov“. Obnova má regenerovať architektonický súbor stavieb z doby vzniku, teda primárnej – funkcionalistickej – etapy Mestského kúpaliska. Trvajú aj na zachovaní pôvodnej funkcie každého autentického objektu vrátane hodnotných detailov.
Hoci areál na prvý pohľad vyzerá spustnuto, pamiatkari konštatujú, že obe hlavné budovy (vstupná budova s tribúnou a budova šatní) sú vo veľmi zachovanom stave. Aj areál kúpaliska má dodnes unikátne zachovanú objektovú skladbu a nevhodne ju poznačili len „nezásadné utilitárne zásahy“. Pamiatkari zaznamenali, že aj pôvodný mobiliár sa zachoval takmer neporušený, napríklad unikátny slnečný kolektor so slnečnými hodinami. Niektoré pristavané a nevhodné objekty sa budú aj likvidovať, mesto už má v rukách aj búracie povolenie.
V posledných ôsmich rokoch, keď sa kúpalisko nepoužívalo, sa zhoršil najmä stav vonkajších bazénov. Práve bazény, ktoré sú terasovito uložené v rôznych výškových úrovniach, sú však najväčšou pozoruhodnosťou areálu. Architekt sa týmto dvojúrovňovým riešením originálne vyrovnal s neveľkým pozemkom, ktorý mal k dispozícii. Technické dvojúrovňové riešenie bazénov aj ich rozmery pripomínali moderné plavárne, aké sa v tom čase stavali najmä v USA.
Zaujímavé je, že Krajský pamiatkový úrad v Košiciach prejavil asi najvážnejšie obavy pri obnove kúpaliska najmä v súvislosti s umiestňovaním reklamných plôch a technických zaradení. Nekoncepčné umiestňovanie reklamných i technických zariadení (najmä vzduchotechnických alebo klimatizačných jednotiek) v súčasnosti veľmi často devalvuje kvalitnú architektúru a historické prostredie.
Pri funkcionalistických stavbách, kde je čistota bielych fasád úplne zásadná, sú reklamné pútače cestou do pekla.
Pre verejnosť však bude podstatnejšie, či bude kúpalisko slúžiť najmä vodným pólistom, alebo aj verejnosti. Hovorkyňa mesta Košice Martina Urik Viktorínová hovorí, že v projektovej príprave stavby sa uvažuje so samostatným kúpaliskom pre vodnopólistov, čím by sa vylúčilo obmedzenie využitia existujúcich kúpalísk pre verejnosť. Verejnosti by mal slúžiť zrekonštruovaný plavecký, neplavecký aj detský bazén.
.Oelschläger alebo Öry
Košické kúpalisko navrhol košický rodák Oelschläger (1896 – 1984) vo svojom vrcholnom tvorivom období. Jeho osobná história je komplikovaná, podobne ako Sándora Máraiho. Aj Oelschläger pochádza z nemeckej rodiny, ktorá sa usadila kedysi na Spiši. Jeho otec sa v Košiciach presadil ako šikovný obchodník. Rodina síce hovorila po nemecky, ale hlásila sa k maďarskej národnosti. Preto je aj problém, ako vlastne písať krstné meno tohto architekta. Občas sa píše takto: Ľudovít/Ludwig/Lajos. A aby to bolo ešte zložitejšie, architekt Oelschläger svoje vrcholné dielo vytvoril ako občan medzivojnovej Československej republiky. Po pripojení Košíc k Maďarsku si Oelschläger zmenil meno na maďarskejšie znejúce Öry. Aj vďaka tomu mohol v roku 1939 dostať od Horthyho titul „vitéz“ a byť prijatý do Rádu hrdinov. Po vojne bol však Öry vysídlený zo Slovenska, a to s jednou batožinou v ruke. Bohatá rodina tu musela zanechať celý svoj majetok a začínať od nuly. Öry, alebo pre nás skôr Oelschläger zomrel v maďarskom Miškovci.
Aj pre komplikovaný osobný príbeh sa k Oelschlägerovi Košičania dlho nehlásili. Je to podobný príbeh, ako ten o Sándorovi Maraim či Ladislavovi Mednyánszkom. Sú naši, nie sú naši? Patria k nám, nepatria? Hlásime sa k nim, nehlásime?
Pritom Öry je v Maďarsku uznávaným architektom. To najlepšie však vytvoril na Slovensku, prípadne na Podkarpatskej Rusi. Jeho neskoršia tvorba na území Maďarska bola len slabším odleskom jeho skvelého košického obdobia. Za dvadsať rokov v ČSR vytvoril 70 projektov a v Košiciach človek naďabí na jeho domy, nech sa pohne ktorýmkoľvek smerom. A netreba byť ani veľmi zbehlý v architektúre, aby ich našiel. Oelschlägerov architektonický jazyk je jasne čitateľný a neprehliadnuteľný. Vyznačuje sa totiž „pozitívnou inakosťou“, ako tvrdia autori prvej významnej publikácie u nás o tomto košickom rodákovi Adriana Priatková a Peter Pásztor. Okrem toho konštatujú, že jeho diela sú vzorovými príkladmi toho, s akou pokorou a nenásilnou eleganciou by mala vstupovať nová architektúra do historického prostredia. „Každý vstup do jeho budovy je pre jej užívateľov, ale aj obdivovateľov jeho diela zážitkom, pri ktorých nás ovládnu tie najslávnostnejšie pocity. A o tom by mala byť skutočná architektúra!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.