Kdesi uprostred tohto filmu Fedor Gál na pódiu stanu Európa hovorí, že trvalé šťastie na tomto svete je nebezpečnou ilúziou. „Za posledných 25 rokov som zažil niekoľko krátkych momentov, keď som bol šťastný,” hovorí Fedor mocným hlasom. „Boli to len momenty!” Ale počas Pohody sa takéto momenty objavili v nečakane vysokej koncentrácii.
.premenlivý štvrtok
Keď z diaľky vidím stejdže, stany a ďalšie stavby vo festivalovom areáli, vždy mám pocit radosti a očakávania. Nesúvisí s Pohodou. Je to skôr o festivaloch ako takých. Nejakí ľudia prídu a na prázdnom priestranstve postavia niekoľkodňové mesto, ktorého zmyslom, centrom je hudba. Ona si vyberie obyvateľov mesta, vďaka nej sú si blízki.
V stredu ešte celý areál vyzeral pokojne, stavby už stáli, stánkári si zariaďovali svoje prevádzky. Vo festivalovom štábe bolo cítiť napätie podobné tomu, ktoré prežívajú šprintéri krátko pred štartom či herci pár minút pred zdvihnutím opony. Napriek hektickým hlasom vo vysielačkách a mierne neprítomným pohľadom organizátorov zdá sa všetko v poriadku. Kamión od Kraftwerku dorazil, stánkári sú relatívne disciplinovaní, sekuriťáci nemajú čo robiť. Pohoda.
Len to počasie je neisté. V stredu sú nad areálom nízke oblaky, podvečer aj trochu spŕchne. Predpoveď nie je optimistická. Takmer isté je, že nebude silný vietor, čo je úplne kľúčové. A tiež by nemalo tri dni v kuse pršať, čo je tiež dobre. Ale časté prehánky a búrky festivalovej atmosfére nepridajú. Obávame sa najhoršieho, dúfame v najlepšie.
Vo štvrtok sa vyčasilo. Vstup do areálu je už uzavretý, to znamená, že treba mať pásky, autá musia mať nálepky. Jedno aj druhé určuje, kde sa človek (a jeho auto) môže pohybovať a kde nie. Bránu pre účinkujúcich má na starosti Petr Michalcio, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou Pohody. Pochádza z Uherského Hradišťa, miluje muziku, no celý festival trávi v maringotke pri vstupe, ďaleko od všetkých stejdžov. Petr je ten vzácny typ človeka, u ktorého sa spoľahlivosť snúbi s porozumením veci a schopnosťou improvizácie. Aj vďaka nemu sa do areálu nedostane nikto, kto v ňom nemá čo robiť. Keď však na niektorom z čarovných, bránu otvárajúcich zoznamov chýba niekto, kto by na ňom mal byť (vo štvrtok to bol napríklad hlavný fotograf Pohody Ctibor Bachratý), Petr vie presne, čo má urobiť. Ľudí Pohody pozná a oni poznajú jeho. Vezieme ho na festivalový štáb, kde si potreboval niečo vybaviť. Pýtam sa, či bude v maringotke nonstop. „Asi jó,” hovorí pokojne.
O šiestej večer vypúšťame s Braňuškom Jobusom, Michalom Kaščákom, jeho synom Vincentom a stejdžmanažérkou Orange Stageu Luciou päť holubov. Braňuško odkrúti ventil a Pohoda je otvorená. V tom istom čase má na Európa Stagei zvukovku Katarzia a jej frajeri. Majú trému a boja sa, či na nich niekto vôbec príde. Uisťujem Katarínu, Mariána Slavku a Miša Tölgyessyho, že nejakí ľudia určite prídu. Keď Katarzia vychádza na pódium, vidí pred sebou poldruha tisíca ľudí. Stan je preplnený. Najoriginálnejšia slovenská pesničkárka od čias, ako sa na scéne objavila Jana Kirschner, je dojatá a bojuje so slzami. Napriek tomu, alebo práve preto odohrá vynikajúci koncert.
Lucy Rose, z roka na rok lepšia a známejšia anglická pesničkárka, ktorá so svojou kapelou vystupuje po Katarzii, je viditeľne nervózna. Má totiž hrať v tom istom čase ako Tame Impala. Okrem toho je po komplikovanej ceste (mala priletieť do Bratislavy, no nakoniec musela letieť do Budapešti) a koncert v poloprázdnom stane je to posledné, na čo má chuť. Znovu uisťujem a povzbudzujem. On vraví, že to je odo mňa milé, ale príliš mi neverí. O desiatej večer je však stan plný ľudí, ktorí vedia úplne presne, na čo a na koho prišli. Citlivo reagujú na hudbu aj na texty, dojatá Lucy dáva prídavok a hovorí o najlepšom koncerte „ever”.
Do tretice sa to vo štvrtok zopakuje s argentínskou divou Juanou Molinou. Je unavená, je jej zima. Od manažéra sa dozvedám, že minulú noc nespala a nebude ani túto, pretože rovno po koncerte ide na viedenské letisko a odtiaľ do New Yorku, kde večer po prílete vystupuje v Central Parku. Znovu plný stan, znovu vnímavé publikum, znovu únavu a nervozitu hudobníkov nahradila počas koncertu radosť a eufória. „Už teraz sa chceme vrátiť,” hovorí s úsmevom od ucha k uchu Juana, len čo zíde z pódia.
A Kraftwerk? Kraftwerk bol výborný. Videl som z koncertu asi hodinu a veľmi sa mi to páčilo. Z debát na druhý deň som vyrozumel, že mnohí od kapely očakávali, že bude hlasná ako Prodigy, sofistikovaná ako Moderat a tancopudná ako Fatboy Slim. Ja som však chcel počuť a vidieť Kraftwerk a presne to som aj počul a videl.
.prehánkový piatok
Keď som v piatok ráno uviedol inscenáciu YouMakre ReMake divadla elledanse, nikomu som to nepovedal, ale pripomenulo mi to nešťastnú Pohodu 2009. Ten osudný deň sa tiež začal krásnym predstavením elledanse. To bolo však všetko, čo tieto dva dni, oddelené piatimi rokmi, spájalo. Chvalabohu.
V piatok sa konalo to prekvapenie, ktoré už v ten deň prekvapením nebolo. Príchod prezidenta Kisku na festival a následná diskusia so Števom Hríbom. Kolóna aj s motorkami, množstvo ochrankárov a ľudí z prezidentovej kancelárie. Z limuzíny však nevystúpil sebastredný mocipán, ale Andrej Kiska, normálny človek, s ktorým sa dá normálne rozprávať. „Já jsem hned viděl, že to je dobrej a rovnej člověk,” hovorí mi Josef Paldus, majiteľ cirkusového šapitó, v ktorom sa to všetko odohrávalo. „I Havel byl takovej.”
Keď o niekoľko hodín neskôr hrá na Európa stejdži hardcorová kapela Esazlesa, prichádzajú do bekstejdžu členovia kórejskej skupiny Jambinai. Znovu: únava z cesty, neistota spôsobená novým prostredím, a to všetko kombinované s kórejskou plachosťou. Znovu kapelu uisťujeme, že sme radi, že ich tu máme. Počúvajú hudbu, ktorá sa valí z pódia a pýtajú sa, či to je „hardcore stage”. Stejdžmanažér Adam hovorí, že nie. „Dnes tu napríklad vystupoval aj prezident Slovenskej republiky.” Nechceli tomu veriť!
Z piatkového line-upu ešte treba spomenúť duo Putan Club. Gianna a Francois. Ona Talianka, on Francúz. Svoju tvrdú muziku hrajú medzi publikom. Môžete okolo nich pogovať, môžete sa ich dotýkať. Hudba bez bariér. Gianna a Francois sú totiž skutoční pankáči, hudba je podľa nich duchovná záležitosť, šoubiznis je od Zlého. Preto nevydávajú albumy, len vystupujú. Ich nahrávky sú voľne prístupné na webe. Či sa takto dá prežiť? „Fungujeme tak už 20 rokov a máme dosť na jedlo, na cigarety, aj na nájomné,” hovorí Francois. „Okrem toho vychovávame našu krásnu dcérku.” Po koncerte ďakujú zvukárom, dievčatám, ktoré im priniesli vodu, sekuriťákom. Všetkým.
.slnečná sobota
Cestou do Európy sa zastavujem najprv v iHRYsku, a potom v presscentre. iHRYsko je jeden veľký stan, v ktorom je asi tak 50 stolov, na ktorých sa ľudia v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu hrajú stolové hry. Všetko to má na starosti Peter Černák, majiteľ spoločnosti iHRYsko. Má rád ľudí a rozumie hrám a aj preto je jeho stan stále plný. Dospelí ľudia sa hrajú. Je na tom niečo čarovné.
V presscentre si beriem do rúk festivalový denník, ktorý sa tento rok volá Pohodenník a vedie ho tím na čele so Samom Trnkom. Je to vtipné a ľahké, no sú tam aj vážne veci (napríklad hodnotenie hamburgerov na festivale). Sama stretnem na betónovom ranveji a neodbytne ma začne prehovárať, aby som rovno tam dal masáž srdca Andrejovi Jobusovi. Súhlasím. Andrej si ľahne na zem a rozhodí ruky, ja sa podľa Samových inštrukcií zosuniem na kolená obkročmo okolo Andrejovej hrude. Vtedy je už okolo nás pomerne veľká skupina ľudí, niektorí z nich so zdeseným výrazom v tvári. Odpadnutý Andrej kričí: „Nebojte sa, to nie je naozaj, to je len akože!” A prosí ma, aby som naozaj nezatlačil a nezlomil mu rebrá. Fotografia bude použitá v Pohodenníkovom článku o prvej pomoci.
Sobota je deň, keď si dvakrát odskakujem do stanu .týždňa, aby som moderoval besedy. Najprv veselú s členmi skupiny Ventil RG, potom vážnejšiu s Petrom Konečným o stave slovenského filmu. V stane a okolo stanu je živo – bez ohľadu na to, kto a o čom práve debatuje.
V Európe vystupuje Milan Knížák s Aktualom, prvou undergroundovou kapelou v Československu, Milan Adamčiak má zaujímavú performance, výborný kinematický set hrá trenčiansky Autumnist. Veľkú silu má vystúpenie rakúskeho hráča na hang, bicie a klavír Manu Delaga a jeho kapely Handmade. Hrajú hudbu na pomedzí džezu, klasiky a všetkých možných alternatív. Malo to krásny zvuk, v ktorom sa vynímal veľmi pekný hlas speváčky, klaviristky a huslistky Isy Kurtz. A znovu: preplnený stan, dojatí hudobníci, hovoriaci o tom, že sa ani nepamätajú, kedy mali taký dobrý koncert.
Hneď po nich Seward z Barcelony. Najpodivnejšia zo všekých kapiel, ktoré v Európe hrali. Krátko predtým, ako vybehnú na pódium, zavolajú stejdžmanažéra Adama a mňa, chytíme sa okolo pliec a v úplnom tichu sa jemne kníšeme. Až potom idú hrať. Chvíľami rokenrol, chvíľami akési melancholické piesne, vzápätí vytiahnu bendžo a theremin, potom to znie džezovo, potom ako Cpt. Beefhart, potom hispánsky a potom neviem ako. Drží to však pokope a je to pohlcujúce. Prídavok a niekoľkonásobné vtancovanie na pódium a odtancovanie z neho. „Včera hrali na Exite v Novom Sade a prišlo na nich 30 ľudí,” hovorí mi manažér Terry. „Takýto koncert ešte nemali.”
Po Barcelončanoch prichádza Pišta Vandal a Valér Tornád (Basia Noiseovna čaká malého Vandalka a tomu v tejto fáze vývoja ostrá hra jeho mamy na basgitare neprospieva). ČAD. Metalový záver programu na Európa Stagei. Konflikty, Skaza na golfové ihriská, Hroby našich predkov, Sekery a budzogáne. „Si tu na to, aby si pomohol bezbranným, keď ich pália na popol,” reve Pišta hrdelným hlasom. Krása má veľa podôb.
.radostná nedeľa
Je krátko po štvrtej ráno, keď odchádzam zo stanu Európa do Space Arény. Areálom Pohody znejú bíty z niekoľkých pódií, kde sa ešte hrá tanečná elektronika. Na jednom z troch klavírov v areáli niekto džezovo preluduje. Míňam viacero dvojíc v tuhých objatiach a prichádzam do bekstejdžu pódia, kde pred pár hodinami hrali Tricky či Disclosure.
Teraz tu znejú ležérne bíty a sample producentského tria The Global Optimistic s hosťujúcim huslistom Janom Kružliakom, nad ktorými sa vznáša spev Tante Elze (ďalšia talentovaná pesničkárka na slovenskej alternatívnej scéne). Pred pódiom sa vlní niekoľko desiatok ľudí. Svitá. Napriek únave to je jeden z tých momentov šťastia, o ktorých hovoril Fedor Gál. V zákulisí dvaja chlapci zahaľujú stôl do bielej plachty. „Robíme oltár na bohoslužby,” vraví mi jeden z nich. Sú evidentne unavení, no napriek tomu pracujú pedantne a dôsledne.
The Global Optimistic dohrávajú, vychádza slnko. Do Space Arény sa pomaly začínajú schádzať ľudia na bohoslužby. Anton Srholec, Anka Polcková a Daniel Pastirčák sa obliekajú do bielych rúch, Zita Furková, Milan Ondrík a Ľubo Burgr si ujasňujú detaily svojho divadelného výstupu. Marián Varga a ďalší hudobníci zvučia. Krátko po pol ôsmej privítam ľudí na bohoslužbách. Ibrahim Azugar, Maročan, žijúci v Bratislave, prednesie rannú sútru z koránu, Zakarpatský národný zbor zaspieva krásny pravoslávny chorál. Anka, Antonio a Daniel hovoria o slobode, ktorá je síce bremenom, ale nie je bez nej možná láska. Marián hrá na organe. Zita, Milan a Ľubo zahrajú príbeh márnotratného syna. Ako vždy pri bohoslužbách na Pohode myslím na tých, ktorí pred piatimi rokmi presne na tom mieste, kde práve stojíme, zomreli. A na Davida, ktorý zomrel dva roky predtým pri balení festivalu a na jeho rodičov, ktorí odvtedy chodia na Pohodu zaňho. A na kamaráta Juraja, ktorý je tu za svoju dcéru Natálku.
Na konci Anka a Daniel zablahoželajú Antoniovi k 85. narodeninám. Plná Space Aréna stojí a dlho tlieska. Potom traja duchovní s kalichmi a viacero pomocníkov s menšími pohárikmi idú medzi ľudí a ponúkajú im víno. Otec Antonio sa vybral rovno za tými dvoma chlapcami, ktorí pred bohoslužbami zdobili oltár. Sedeli opretí o bedne a unavene fajčili. „Chlapci, dajte si, oslavujeme!” povedal unaveným robotníkom Pohody. Jednou rukou im podal kalich s vínom a druhou ich priateľsky objal.
Marián Varga hrá Ľaliu poľnú, my spievame na pódiu, pridávajú sa všetci v Aréne. „Prezraď, prečo je láska voľná, prezraď, čo o nej nevieme.”
.premenlivý štvrtok
Keď z diaľky vidím stejdže, stany a ďalšie stavby vo festivalovom areáli, vždy mám pocit radosti a očakávania. Nesúvisí s Pohodou. Je to skôr o festivaloch ako takých. Nejakí ľudia prídu a na prázdnom priestranstve postavia niekoľkodňové mesto, ktorého zmyslom, centrom je hudba. Ona si vyberie obyvateľov mesta, vďaka nej sú si blízki.
V stredu ešte celý areál vyzeral pokojne, stavby už stáli, stánkári si zariaďovali svoje prevádzky. Vo festivalovom štábe bolo cítiť napätie podobné tomu, ktoré prežívajú šprintéri krátko pred štartom či herci pár minút pred zdvihnutím opony. Napriek hektickým hlasom vo vysielačkách a mierne neprítomným pohľadom organizátorov zdá sa všetko v poriadku. Kamión od Kraftwerku dorazil, stánkári sú relatívne disciplinovaní, sekuriťáci nemajú čo robiť. Pohoda.
Len to počasie je neisté. V stredu sú nad areálom nízke oblaky, podvečer aj trochu spŕchne. Predpoveď nie je optimistická. Takmer isté je, že nebude silný vietor, čo je úplne kľúčové. A tiež by nemalo tri dni v kuse pršať, čo je tiež dobre. Ale časté prehánky a búrky festivalovej atmosfére nepridajú. Obávame sa najhoršieho, dúfame v najlepšie.
Vo štvrtok sa vyčasilo. Vstup do areálu je už uzavretý, to znamená, že treba mať pásky, autá musia mať nálepky. Jedno aj druhé určuje, kde sa človek (a jeho auto) môže pohybovať a kde nie. Bránu pre účinkujúcich má na starosti Petr Michalcio, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou Pohody. Pochádza z Uherského Hradišťa, miluje muziku, no celý festival trávi v maringotke pri vstupe, ďaleko od všetkých stejdžov. Petr je ten vzácny typ človeka, u ktorého sa spoľahlivosť snúbi s porozumením veci a schopnosťou improvizácie. Aj vďaka nemu sa do areálu nedostane nikto, kto v ňom nemá čo robiť. Keď však na niektorom z čarovných, bránu otvárajúcich zoznamov chýba niekto, kto by na ňom mal byť (vo štvrtok to bol napríklad hlavný fotograf Pohody Ctibor Bachratý), Petr vie presne, čo má urobiť. Ľudí Pohody pozná a oni poznajú jeho. Vezieme ho na festivalový štáb, kde si potreboval niečo vybaviť. Pýtam sa, či bude v maringotke nonstop. „Asi jó,” hovorí pokojne.
O šiestej večer vypúšťame s Braňuškom Jobusom, Michalom Kaščákom, jeho synom Vincentom a stejdžmanažérkou Orange Stageu Luciou päť holubov. Braňuško odkrúti ventil a Pohoda je otvorená. V tom istom čase má na Európa Stagei zvukovku Katarzia a jej frajeri. Majú trému a boja sa, či na nich niekto vôbec príde. Uisťujem Katarínu, Mariána Slavku a Miša Tölgyessyho, že nejakí ľudia určite prídu. Keď Katarzia vychádza na pódium, vidí pred sebou poldruha tisíca ľudí. Stan je preplnený. Najoriginálnejšia slovenská pesničkárka od čias, ako sa na scéne objavila Jana Kirschner, je dojatá a bojuje so slzami. Napriek tomu, alebo práve preto odohrá vynikajúci koncert.
Lucy Rose, z roka na rok lepšia a známejšia anglická pesničkárka, ktorá so svojou kapelou vystupuje po Katarzii, je viditeľne nervózna. Má totiž hrať v tom istom čase ako Tame Impala. Okrem toho je po komplikovanej ceste (mala priletieť do Bratislavy, no nakoniec musela letieť do Budapešti) a koncert v poloprázdnom stane je to posledné, na čo má chuť. Znovu uisťujem a povzbudzujem. On vraví, že to je odo mňa milé, ale príliš mi neverí. O desiatej večer je však stan plný ľudí, ktorí vedia úplne presne, na čo a na koho prišli. Citlivo reagujú na hudbu aj na texty, dojatá Lucy dáva prídavok a hovorí o najlepšom koncerte „ever”.
Do tretice sa to vo štvrtok zopakuje s argentínskou divou Juanou Molinou. Je unavená, je jej zima. Od manažéra sa dozvedám, že minulú noc nespala a nebude ani túto, pretože rovno po koncerte ide na viedenské letisko a odtiaľ do New Yorku, kde večer po prílete vystupuje v Central Parku. Znovu plný stan, znovu vnímavé publikum, znovu únavu a nervozitu hudobníkov nahradila počas koncertu radosť a eufória. „Už teraz sa chceme vrátiť,” hovorí s úsmevom od ucha k uchu Juana, len čo zíde z pódia.
A Kraftwerk? Kraftwerk bol výborný. Videl som z koncertu asi hodinu a veľmi sa mi to páčilo. Z debát na druhý deň som vyrozumel, že mnohí od kapely očakávali, že bude hlasná ako Prodigy, sofistikovaná ako Moderat a tancopudná ako Fatboy Slim. Ja som však chcel počuť a vidieť Kraftwerk a presne to som aj počul a videl.
.prehánkový piatok
Keď som v piatok ráno uviedol inscenáciu YouMakre ReMake divadla elledanse, nikomu som to nepovedal, ale pripomenulo mi to nešťastnú Pohodu 2009. Ten osudný deň sa tiež začal krásnym predstavením elledanse. To bolo však všetko, čo tieto dva dni, oddelené piatimi rokmi, spájalo. Chvalabohu.
V piatok sa konalo to prekvapenie, ktoré už v ten deň prekvapením nebolo. Príchod prezidenta Kisku na festival a následná diskusia so Števom Hríbom. Kolóna aj s motorkami, množstvo ochrankárov a ľudí z prezidentovej kancelárie. Z limuzíny však nevystúpil sebastredný mocipán, ale Andrej Kiska, normálny človek, s ktorým sa dá normálne rozprávať. „Já jsem hned viděl, že to je dobrej a rovnej člověk,” hovorí mi Josef Paldus, majiteľ cirkusového šapitó, v ktorom sa to všetko odohrávalo. „I Havel byl takovej.”
Keď o niekoľko hodín neskôr hrá na Európa stejdži hardcorová kapela Esazlesa, prichádzajú do bekstejdžu členovia kórejskej skupiny Jambinai. Znovu: únava z cesty, neistota spôsobená novým prostredím, a to všetko kombinované s kórejskou plachosťou. Znovu kapelu uisťujeme, že sme radi, že ich tu máme. Počúvajú hudbu, ktorá sa valí z pódia a pýtajú sa, či to je „hardcore stage”. Stejdžmanažér Adam hovorí, že nie. „Dnes tu napríklad vystupoval aj prezident Slovenskej republiky.” Nechceli tomu veriť!
Z piatkového line-upu ešte treba spomenúť duo Putan Club. Gianna a Francois. Ona Talianka, on Francúz. Svoju tvrdú muziku hrajú medzi publikom. Môžete okolo nich pogovať, môžete sa ich dotýkať. Hudba bez bariér. Gianna a Francois sú totiž skutoční pankáči, hudba je podľa nich duchovná záležitosť, šoubiznis je od Zlého. Preto nevydávajú albumy, len vystupujú. Ich nahrávky sú voľne prístupné na webe. Či sa takto dá prežiť? „Fungujeme tak už 20 rokov a máme dosť na jedlo, na cigarety, aj na nájomné,” hovorí Francois. „Okrem toho vychovávame našu krásnu dcérku.” Po koncerte ďakujú zvukárom, dievčatám, ktoré im priniesli vodu, sekuriťákom. Všetkým.
.slnečná sobota
Cestou do Európy sa zastavujem najprv v iHRYsku, a potom v presscentre. iHRYsko je jeden veľký stan, v ktorom je asi tak 50 stolov, na ktorých sa ľudia v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu hrajú stolové hry. Všetko to má na starosti Peter Černák, majiteľ spoločnosti iHRYsko. Má rád ľudí a rozumie hrám a aj preto je jeho stan stále plný. Dospelí ľudia sa hrajú. Je na tom niečo čarovné.
V presscentre si beriem do rúk festivalový denník, ktorý sa tento rok volá Pohodenník a vedie ho tím na čele so Samom Trnkom. Je to vtipné a ľahké, no sú tam aj vážne veci (napríklad hodnotenie hamburgerov na festivale). Sama stretnem na betónovom ranveji a neodbytne ma začne prehovárať, aby som rovno tam dal masáž srdca Andrejovi Jobusovi. Súhlasím. Andrej si ľahne na zem a rozhodí ruky, ja sa podľa Samových inštrukcií zosuniem na kolená obkročmo okolo Andrejovej hrude. Vtedy je už okolo nás pomerne veľká skupina ľudí, niektorí z nich so zdeseným výrazom v tvári. Odpadnutý Andrej kričí: „Nebojte sa, to nie je naozaj, to je len akože!” A prosí ma, aby som naozaj nezatlačil a nezlomil mu rebrá. Fotografia bude použitá v Pohodenníkovom článku o prvej pomoci.
Sobota je deň, keď si dvakrát odskakujem do stanu .týždňa, aby som moderoval besedy. Najprv veselú s členmi skupiny Ventil RG, potom vážnejšiu s Petrom Konečným o stave slovenského filmu. V stane a okolo stanu je živo – bez ohľadu na to, kto a o čom práve debatuje.
V Európe vystupuje Milan Knížák s Aktualom, prvou undergroundovou kapelou v Československu, Milan Adamčiak má zaujímavú performance, výborný kinematický set hrá trenčiansky Autumnist. Veľkú silu má vystúpenie rakúskeho hráča na hang, bicie a klavír Manu Delaga a jeho kapely Handmade. Hrajú hudbu na pomedzí džezu, klasiky a všetkých možných alternatív. Malo to krásny zvuk, v ktorom sa vynímal veľmi pekný hlas speváčky, klaviristky a huslistky Isy Kurtz. A znovu: preplnený stan, dojatí hudobníci, hovoriaci o tom, že sa ani nepamätajú, kedy mali taký dobrý koncert.
Hneď po nich Seward z Barcelony. Najpodivnejšia zo všekých kapiel, ktoré v Európe hrali. Krátko predtým, ako vybehnú na pódium, zavolajú stejdžmanažéra Adama a mňa, chytíme sa okolo pliec a v úplnom tichu sa jemne kníšeme. Až potom idú hrať. Chvíľami rokenrol, chvíľami akési melancholické piesne, vzápätí vytiahnu bendžo a theremin, potom to znie džezovo, potom ako Cpt. Beefhart, potom hispánsky a potom neviem ako. Drží to však pokope a je to pohlcujúce. Prídavok a niekoľkonásobné vtancovanie na pódium a odtancovanie z neho. „Včera hrali na Exite v Novom Sade a prišlo na nich 30 ľudí,” hovorí mi manažér Terry. „Takýto koncert ešte nemali.”
Po Barcelončanoch prichádza Pišta Vandal a Valér Tornád (Basia Noiseovna čaká malého Vandalka a tomu v tejto fáze vývoja ostrá hra jeho mamy na basgitare neprospieva). ČAD. Metalový záver programu na Európa Stagei. Konflikty, Skaza na golfové ihriská, Hroby našich predkov, Sekery a budzogáne. „Si tu na to, aby si pomohol bezbranným, keď ich pália na popol,” reve Pišta hrdelným hlasom. Krása má veľa podôb.
.radostná nedeľa
Je krátko po štvrtej ráno, keď odchádzam zo stanu Európa do Space Arény. Areálom Pohody znejú bíty z niekoľkých pódií, kde sa ešte hrá tanečná elektronika. Na jednom z troch klavírov v areáli niekto džezovo preluduje. Míňam viacero dvojíc v tuhých objatiach a prichádzam do bekstejdžu pódia, kde pred pár hodinami hrali Tricky či Disclosure.
Teraz tu znejú ležérne bíty a sample producentského tria The Global Optimistic s hosťujúcim huslistom Janom Kružliakom, nad ktorými sa vznáša spev Tante Elze (ďalšia talentovaná pesničkárka na slovenskej alternatívnej scéne). Pred pódiom sa vlní niekoľko desiatok ľudí. Svitá. Napriek únave to je jeden z tých momentov šťastia, o ktorých hovoril Fedor Gál. V zákulisí dvaja chlapci zahaľujú stôl do bielej plachty. „Robíme oltár na bohoslužby,” vraví mi jeden z nich. Sú evidentne unavení, no napriek tomu pracujú pedantne a dôsledne.
The Global Optimistic dohrávajú, vychádza slnko. Do Space Arény sa pomaly začínajú schádzať ľudia na bohoslužby. Anton Srholec, Anka Polcková a Daniel Pastirčák sa obliekajú do bielych rúch, Zita Furková, Milan Ondrík a Ľubo Burgr si ujasňujú detaily svojho divadelného výstupu. Marián Varga a ďalší hudobníci zvučia. Krátko po pol ôsmej privítam ľudí na bohoslužbách. Ibrahim Azugar, Maročan, žijúci v Bratislave, prednesie rannú sútru z koránu, Zakarpatský národný zbor zaspieva krásny pravoslávny chorál. Anka, Antonio a Daniel hovoria o slobode, ktorá je síce bremenom, ale nie je bez nej možná láska. Marián hrá na organe. Zita, Milan a Ľubo zahrajú príbeh márnotratného syna. Ako vždy pri bohoslužbách na Pohode myslím na tých, ktorí pred piatimi rokmi presne na tom mieste, kde práve stojíme, zomreli. A na Davida, ktorý zomrel dva roky predtým pri balení festivalu a na jeho rodičov, ktorí odvtedy chodia na Pohodu zaňho. A na kamaráta Juraja, ktorý je tu za svoju dcéru Natálku.
Na konci Anka a Daniel zablahoželajú Antoniovi k 85. narodeninám. Plná Space Aréna stojí a dlho tlieska. Potom traja duchovní s kalichmi a viacero pomocníkov s menšími pohárikmi idú medzi ľudí a ponúkajú im víno. Otec Antonio sa vybral rovno za tými dvoma chlapcami, ktorí pred bohoslužbami zdobili oltár. Sedeli opretí o bedne a unavene fajčili. „Chlapci, dajte si, oslavujeme!” povedal unaveným robotníkom Pohody. Jednou rukou im podal kalich s vínom a druhou ich priateľsky objal.
Marián Varga hrá Ľaliu poľnú, my spievame na pódiu, pridávajú sa všetci v Aréne. „Prezraď, prečo je láska voľná, prezraď, čo o nej nevieme.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.