Ivan Kadlečík sa stále pýtal z nemocnice domov. Konečne ho priviezli do Pukanca, dal si kávu, zapálil cigaretu a v tichosti umrel. V izbe, v ktorej napísal všetky svoje knihy. Doma.
Presedel som v tej izbe stovky hodín, poznám naspamäť chrbty kníh v policiach, fotografie a obrazy, viem, kde má čo svoje miesto na stole. Chodil som tam ako osemnásťročný študent aj ako mladý robotník, využil som na návštevu každý „opušťák“ z vojenčiny. Tá zadymená pracovňa má zrejme najväčší podiel na tom, že som sa po Nežnej revolúcii namiesto vzývania Zlatého teľaťa rozhodol stráviť život s literatúrou a navštevoval som Ivana aj ako vydavateľ.
Urobili sme spolu jedenásť kníh, dve bibliofílie a precestovali sme kus sveta aj napriek tomu, že svoj domov opúšťal nerád. Boli sme uvádzať nemecký preklad Vlastného hororskopu v Salzburgu a uviazli sme v snehovej kalamite ako z hororu, v Berlíne sa nám po autorskom čítaní vlámali do auta a zmizla iba jeho kniha Hlavolamy, na besede v Prahe pripravil Ludvík Vaculík prekvapenie – zostavil z členov českého zväzu spisovateľov spevokol a zneli hymnické piesne. Cestou do Košíc spomínal Ivan na literárny časopis Krok, kde v polovici šesťdesiatych rokov pracoval, boli sme aj v Martine, kde žil, dokým nezrušili Matičné čítanie, v ktorom bol šéfredaktorom. V Banskej Bystrici mal jedinú spoločnú besedu so svojím najväčsím priateľom Pavlom Hrúzom. V Bratislave sme jeho knihy uvádzali v legendárnej Stoke, Nultom priestore A4, Next Apache a v KC Dunaj bola pred poldruha rokom premiéra jeho poslednej knihy Iskra v studenej pahrebe, na ktorej hral Andrej Šeban. Všade bolo plno, ľudia si nenechali ujsť príležitosť stretnúť sa, porozprávať. Na dialóg nám zostali už len jeho knihy.
„Normalizácia ma, paradoxne, oslobodila,“ hovorieval Ivan Kadlečík, „môžem si písať čo chcem bez konvencie a predsudkov.“ Mňa oslobodilo to, že som pomerne skoro vo svojom živote stretol človeka, ktorý mi každým svojím slovom i činom dokázal, že slobodným sa byť dá. Môžem si vydávať čo chcem bez ohľadu na okolnosti.
Teraz, keď tu Ivan nie je, mi budú navždy znieť jeho tiché slová, ktorými sa zakaždým lúčil: „Vydržať, vydržať!“
Presedel som v tej izbe stovky hodín, poznám naspamäť chrbty kníh v policiach, fotografie a obrazy, viem, kde má čo svoje miesto na stole. Chodil som tam ako osemnásťročný študent aj ako mladý robotník, využil som na návštevu každý „opušťák“ z vojenčiny. Tá zadymená pracovňa má zrejme najväčší podiel na tom, že som sa po Nežnej revolúcii namiesto vzývania Zlatého teľaťa rozhodol stráviť život s literatúrou a navštevoval som Ivana aj ako vydavateľ.
Urobili sme spolu jedenásť kníh, dve bibliofílie a precestovali sme kus sveta aj napriek tomu, že svoj domov opúšťal nerád. Boli sme uvádzať nemecký preklad Vlastného hororskopu v Salzburgu a uviazli sme v snehovej kalamite ako z hororu, v Berlíne sa nám po autorskom čítaní vlámali do auta a zmizla iba jeho kniha Hlavolamy, na besede v Prahe pripravil Ludvík Vaculík prekvapenie – zostavil z členov českého zväzu spisovateľov spevokol a zneli hymnické piesne. Cestou do Košíc spomínal Ivan na literárny časopis Krok, kde v polovici šesťdesiatych rokov pracoval, boli sme aj v Martine, kde žil, dokým nezrušili Matičné čítanie, v ktorom bol šéfredaktorom. V Banskej Bystrici mal jedinú spoločnú besedu so svojím najväčsím priateľom Pavlom Hrúzom. V Bratislave sme jeho knihy uvádzali v legendárnej Stoke, Nultom priestore A4, Next Apache a v KC Dunaj bola pred poldruha rokom premiéra jeho poslednej knihy Iskra v studenej pahrebe, na ktorej hral Andrej Šeban. Všade bolo plno, ľudia si nenechali ujsť príležitosť stretnúť sa, porozprávať. Na dialóg nám zostali už len jeho knihy.
„Normalizácia ma, paradoxne, oslobodila,“ hovorieval Ivan Kadlečík, „môžem si písať čo chcem bez konvencie a predsudkov.“ Mňa oslobodilo to, že som pomerne skoro vo svojom živote stretol človeka, ktorý mi každým svojím slovom i činom dokázal, že slobodným sa byť dá. Môžem si vydávať čo chcem bez ohľadu na okolnosti.
Teraz, keď tu Ivan nie je, mi budú navždy znieť jeho tiché slová, ktorými sa zakaždým lúčil: „Vydržať, vydržať!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.