Hrané, ako aj dokumentárne filmy s rómskou tematikou, slovenské či zahraničné, vyvolávajú v prvom rade debaty o (ne)sterereotypnej reprezentácii menšiny, otázky o miere autenticity, s ktorou sa tvorcom (ne)podarilo Rómov zobraziť.
.žaneta a predsudky
Ani Cesta ven, ocenená nedávno na Artfilme, premietaná v Cannes, sa nevyhne tejto perspektíve, ale je škoda ju redukovať, keďže je výnimočná svojím silným príbehom (aj so situačným humorom!). Zo Žanety, strhujúcej hrdinky drámy, dýcha neskutočný život a plnokrvnosť – vzbudzuje sympatie ako máloktorá ženská postava v súčasných slovenských a českých filmoch. Na prvý pohľad má bežné túžby, s ktorými sa dokáže stotožniť hádam aj emocionálne priemerne vybavený jedinec, slušne žiť, zachovať si dôstojnosť a morálnu integritu, pracovať, vychovávať s mužom dcéru Sárinku a popritom dohliadať na svoju mladšiu sestru Kukačku. Je to východisková situácia, ktorá sa môže pokojne objaviť v scenári americkej mainstreamovej drámy s melodramatickými prvkami. K rozvíjaniu dramatickej situácie patria také prekážky, aby mal príbeh spád a pre hrdinu alebo hrdinku je náročné ich prekonať. Protipólom Žanetiných cieľov je jej rómsky pôvod a predurčenosť, ktorá sa z neho odvíja a dáva Žanete jednu facku za druhou. Nezáleží na tom, že jej pleť nie je až taká tmavá, prostredie okolo nej ju veľmi rýchlo odhalí a voči bojovníčke sa spustí apriórny kolotoč predsudkov.
Pohľad Petra Václava vychádza z podrobnej znalosti kultúrnych rozdielov, a tak neskĺzava do lacného budovania pozitívnych a/alebo negatívnych stereotypov, ktoré prevažujú v mediálnom spravodajstve. Vo svojej triezvosti je podobný režisérovi Ladislavovi Kabošovi v poctivom observačnom dokumente Všetky moje deti. Uvedomuje si, že používanie našich kultúrnych noriem bielej majority je pri porozumení minority nedostačujúce. Bez vzájomného dialógu a kompromisu na obidvoch stranách nefunguje na spoločnom kanáli zmysluplná komunikácia. Nerešpektovanie základných sociálno-spoločenských pravidiel spôsobuje anarchizmus. V postave Žanety sú organicky a vôbec nie školometsky obsiahnuté oba princípy. Žaneta nemá problém živelne konfrontovať manžela s tým, že nestratil prácu pre svoju rómsku príslušnosť, ale pre vlastné hlúpe a nezodpovedné správanie. Súčasne prechádza situáciami (u lekára, na úrade práce, s pracovníčkou na pracovnom pohovore), v ktorých sa uplatňujú naše väčšinové predsudky, nie explicitne, ale rafinovanejšie ako výrok ,,viete, ja nie som rasista, ale....“ Presne odpozorované situácie v autenticky vedených scénach sú jednými z najcennejších prínosov Cesty ven a správ o neúspešnej koexistencii rozličných kultúr a etník.
.žaneta sa nechce zmieriť
Postava Žanety okrem toho, že v sebe nesie poznanie rozdielov, je vybavená silným emancipačným ,,ženským rozmerom“. Koná pri podozrení na manželovu neveru impulzívne a cieľavedomo bojuje za to, aby ju vnímali ako plnohodnotnú ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži úctivé správanie a nezmieri sa s podradnými podmienkami v ubytovni.
Rozdielne prostredia, v ktorých sa vo filme pohybuje, neexotizujú spôsob prežívania rómskej komunity, ale rovnako ponúkajú poučený vhľad na nesúdržnosť Rómov či ich každodennú ľahkovážnosť. Civilne je zaznamenané, ako sú ekonomické spúšťače ich zlého postavenia zamenené za etnické faktory.
Sociálno-dramatická línia príbehu je odľahčená nevtieravým a nenásilným situačným humorom. V zábavných scénach sledujeme rómsky komplot, v ktorom chcú zúčtovať s vysokopostaveným zhýralým politikom. Ich komická stratégia a smutno-smiešne uskutočnenie nemá ďaleko od geniálnych plánov Pata a Mata zo seriálu A je to. Keď sa Žanetin švagor, fanúšik toluénu, v nočnom alkoholovom opojení považuje za ostravského Spidermana a potrebuje to dokázať svojmu publiku, zmierni trpkosť predchádzajúcich vypätých a tragických situácii – aspoň dočasne. Ideologická nezaťaženosť a inteligentné prekonávanie korektných obrazov z rómskeho života robia z Cesty ven dôležitý príspevok do (stredo)európskej diskusie o filmovej reprezentácii Rómov – bez nádychu pohľadnicových obrázkov.
Cesta ven sa prirovnáva k špičkovým európskym drámam od bratov Dardennovcov v spôsobe modelovania postáv, konštrukciou príbehu a využitím štylistických prostriedkov. Jej rezervy sú v niektorých doslovných situáciách v scenári, v mechanickej reprodukcii televíznych reportáží v rušivom kontexte, čo pôsobí skôr ako lekcia pre západné publikum o situácii ,,rómskeho problému“ vo východnej Európe a v menšej miere sa im nevyhol ani oceňovaný Bence Fliegauf v maďarskom filme o rómskom vyvraždení Je to len vietor. Z hľadiska dialógu s vychyteným prúdom európskych sociálnych drám je Cesta ven v podobnej pozícii ako slovenská dráma Môj pes Killer. Spája ich okrem ponoru do domácej problematiky a podrobného výskumu aj uvedomelá práca s umeleckými trendmi, vďaka ktorým dokázali prekonať lokálne hranice a úspešne sa festivalovo uplatniť aj v inokultúrnom kontexte. Ako to už býva, málokto je doma prorokom.
.autorka je filmová kritička.
Cesta ven
Réžia: Petr Václav. Scenár: Petr Václav. Hrajú: Klaudia Dudová, David Ištok, Natália Hlaváčová, Mária Ferencová-Zajacová, Milan Cifra.
.žaneta a predsudky
Ani Cesta ven, ocenená nedávno na Artfilme, premietaná v Cannes, sa nevyhne tejto perspektíve, ale je škoda ju redukovať, keďže je výnimočná svojím silným príbehom (aj so situačným humorom!). Zo Žanety, strhujúcej hrdinky drámy, dýcha neskutočný život a plnokrvnosť – vzbudzuje sympatie ako máloktorá ženská postava v súčasných slovenských a českých filmoch. Na prvý pohľad má bežné túžby, s ktorými sa dokáže stotožniť hádam aj emocionálne priemerne vybavený jedinec, slušne žiť, zachovať si dôstojnosť a morálnu integritu, pracovať, vychovávať s mužom dcéru Sárinku a popritom dohliadať na svoju mladšiu sestru Kukačku. Je to východisková situácia, ktorá sa môže pokojne objaviť v scenári americkej mainstreamovej drámy s melodramatickými prvkami. K rozvíjaniu dramatickej situácie patria také prekážky, aby mal príbeh spád a pre hrdinu alebo hrdinku je náročné ich prekonať. Protipólom Žanetiných cieľov je jej rómsky pôvod a predurčenosť, ktorá sa z neho odvíja a dáva Žanete jednu facku za druhou. Nezáleží na tom, že jej pleť nie je až taká tmavá, prostredie okolo nej ju veľmi rýchlo odhalí a voči bojovníčke sa spustí apriórny kolotoč predsudkov.
Pohľad Petra Václava vychádza z podrobnej znalosti kultúrnych rozdielov, a tak neskĺzava do lacného budovania pozitívnych a/alebo negatívnych stereotypov, ktoré prevažujú v mediálnom spravodajstve. Vo svojej triezvosti je podobný režisérovi Ladislavovi Kabošovi v poctivom observačnom dokumente Všetky moje deti. Uvedomuje si, že používanie našich kultúrnych noriem bielej majority je pri porozumení minority nedostačujúce. Bez vzájomného dialógu a kompromisu na obidvoch stranách nefunguje na spoločnom kanáli zmysluplná komunikácia. Nerešpektovanie základných sociálno-spoločenských pravidiel spôsobuje anarchizmus. V postave Žanety sú organicky a vôbec nie školometsky obsiahnuté oba princípy. Žaneta nemá problém živelne konfrontovať manžela s tým, že nestratil prácu pre svoju rómsku príslušnosť, ale pre vlastné hlúpe a nezodpovedné správanie. Súčasne prechádza situáciami (u lekára, na úrade práce, s pracovníčkou na pracovnom pohovore), v ktorých sa uplatňujú naše väčšinové predsudky, nie explicitne, ale rafinovanejšie ako výrok ,,viete, ja nie som rasista, ale....“ Presne odpozorované situácie v autenticky vedených scénach sú jednými z najcennejších prínosov Cesty ven a správ o neúspešnej koexistencii rozličných kultúr a etník.
.žaneta sa nechce zmieriť
Postava Žanety okrem toho, že v sebe nesie poznanie rozdielov, je vybavená silným emancipačným ,,ženským rozmerom“. Koná pri podozrení na manželovu neveru impulzívne a cieľavedomo bojuje za to, aby ju vnímali ako plnohodnotnú ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži úctivé správanie a nezmieri sa s podradnými podmienkami v ubytovni.
Rozdielne prostredia, v ktorých sa vo filme pohybuje, neexotizujú spôsob prežívania rómskej komunity, ale rovnako ponúkajú poučený vhľad na nesúdržnosť Rómov či ich každodennú ľahkovážnosť. Civilne je zaznamenané, ako sú ekonomické spúšťače ich zlého postavenia zamenené za etnické faktory.
Sociálno-dramatická línia príbehu je odľahčená nevtieravým a nenásilným situačným humorom. V zábavných scénach sledujeme rómsky komplot, v ktorom chcú zúčtovať s vysokopostaveným zhýralým politikom. Ich komická stratégia a smutno-smiešne uskutočnenie nemá ďaleko od geniálnych plánov Pata a Mata zo seriálu A je to. Keď sa Žanetin švagor, fanúšik toluénu, v nočnom alkoholovom opojení považuje za ostravského Spidermana a potrebuje to dokázať svojmu publiku, zmierni trpkosť predchádzajúcich vypätých a tragických situácii – aspoň dočasne. Ideologická nezaťaženosť a inteligentné prekonávanie korektných obrazov z rómskeho života robia z Cesty ven dôležitý príspevok do (stredo)európskej diskusie o filmovej reprezentácii Rómov – bez nádychu pohľadnicových obrázkov.
Cesta ven sa prirovnáva k špičkovým európskym drámam od bratov Dardennovcov v spôsobe modelovania postáv, konštrukciou príbehu a využitím štylistických prostriedkov. Jej rezervy sú v niektorých doslovných situáciách v scenári, v mechanickej reprodukcii televíznych reportáží v rušivom kontexte, čo pôsobí skôr ako lekcia pre západné publikum o situácii ,,rómskeho problému“ vo východnej Európe a v menšej miere sa im nevyhol ani oceňovaný Bence Fliegauf v maďarskom filme o rómskom vyvraždení Je to len vietor. Z hľadiska dialógu s vychyteným prúdom európskych sociálnych drám je Cesta ven v podobnej pozícii ako slovenská dráma Môj pes Killer. Spája ich okrem ponoru do domácej problematiky a podrobného výskumu aj uvedomelá práca s umeleckými trendmi, vďaka ktorým dokázali prekonať lokálne hranice a úspešne sa festivalovo uplatniť aj v inokultúrnom kontexte. Ako to už býva, málokto je doma prorokom.
.autorka je filmová kritička.
Cesta ven
Réžia: Petr Václav. Scenár: Petr Václav. Hrajú: Klaudia Dudová, David Ištok, Natália Hlaváčová, Mária Ferencová-Zajacová, Milan Cifra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.