Prekladanie kníh z taliančiny je moje hoby.
Keby som mal prekladať doma po večeroch, tak jednu knihu robím aj 3 roky. Našťastie, vďaka pochopeniu mojej manželky, sa môžem utiahnuť na chalupu. Prvý deň nahadzujem normu. Eseje Umberta Eca ma zradili, tam som sa nikdy nedostal cez 12 strán za deň, ale inak zvládnem aj 20. Trochu si tým pravdaže vyrábam traumu: idem spať o pol dvanástej, šťastný, že norma je splnená, ráno vstanem o štvrtej a zase ju mám pred sebou. Ale inak by sa to nedalo, cítil som vždy obrovskú zodpovednosť, lebo najmä keď boli deti ešte malé, manželka sa mala doma čo obracať.
Najradšej trávim čas s rodinou, manželkou a vnukom.
Dcéra Barbora ma poprosila, aby som s ním hovoril po taliansky a ja to dodržiavam veľmi prísne. Keď sa na mňa obráti, hneď prepne do taliančiny. Teraz sa k tomu pridal aj mladší syn Jakub. Usilujeme sa dodržiavať tradíciu nedeľných rodinných obedov, je nás osem, veľmi často nám to vyjde. Nevarím, len asistujem manželke, zato výdatne. Potom pri obede poviem, všimnite si, ako geniálne sú nakrájané zemiaky.
Som asi najvernejší fanúšik skupiny Para.
Obávam sa, že tým obťažujem celé okolie. Či som Matúša viedol k hudbe ja? Možno trošku, cez naše posedenia pri ohni na chalupe, hral som na gitare, veľa sme spievali. Skladal som aj básne, ako každý normálne sa vyvíjajúci človek, ale keď sme začali s manželkou chodiť, dala mi na výber: buď poézia, alebo ona. Veľmi dobre urobila: má totiž pre poéziu skvelý cit. Prestal som veršovať okamžite.
Hit skupiny Para Abstinent je ako keby napísaný podľa mňa.
Pred 39 rokmi som sa opil rumom a čučom a na druhý deň som vyriekol trochu unáhlené slová: už nikdy viac alkohol. Nikdy som to neporušil. Mnohí sú ohromení, ako som to dokázal ustáť na vyslaní v Taliansku a Francúzsku, tam sú predsa také vína! Nikdy nehovorím pri stole: pardon, ja som abstinent. Dám si naliať, štrngnem si, pokojne pozriem do očí, priložím pohár k ústam a položím.
Zbieram písacie stroje.
Fascinujú ma ako predmet. Nikdy by som neodtisol, keby mi niekto ponúkol ďalší. Nepíšem už na nich, a už ani neťukám silno do počítača, zato píšem ako blesk: sem-tam udriem. Pred dvadsiatimi rokmi, keď som prekladal na chalupe, znamenalo to do veľkej tašky zobrať písací stroj, kopiráky, preklepové papiere. Keď som chcel zavolať domov, musel som ísť ráno o pol piatej pešo 4 km do dediny a späť. Teraz môžem od stola konzultovať mobilom s kamarátmi v Taliansku, strašne sa zrýchlil vývoj.
So synom Jakubom zdieľam vášeň pre staré gramofóny.
Rád kupujem staré platne, 78-ky, mám slabosť pre knihy, ešte aj v bare, ak je tam polička s knihami, nakláňam hlavu, čítam názvy a takmer nevnímam spoločníkov. S manželkou máme vždy problém prejsť len tak okolo antikvariátu. V Paríži sme radi chodili na „brocante“, nie sú to starožitníci ani úplní „vetešníci“, v predmetoch cítiť prácu ľudskej ruky s hmotou, ako do toho niekto vložil kus seba, je úžasné sa toho dotýkať. Milujem aj železiarstva, nie som majster, skôr naopak, ale fascinujú ma nástroje a ľudia, ktorí s nimi vedia narábať.
Narodil som sa tri roky po Gándhího smrti, ten asi zablúdil do mňa!
Som čistý on, mierumilovný tak, že je to dnes na hranici trotlovstva. Aj keď mi niekto s pôžitkom urobí zle, vždy sa usilujem ospravedlňovať ho, prečo asi. Ale určite som mierumilovnosťou dosiahol viac ako búchaním po stole, o tom nepochybujem ani sekundu. Iste, je v nej aj kvapka diplomatickej úskočnosti, viem ju tak nadávkovať, aby som dosiahol, čo chcem.
Keby som mal prekladať doma po večeroch, tak jednu knihu robím aj 3 roky. Našťastie, vďaka pochopeniu mojej manželky, sa môžem utiahnuť na chalupu. Prvý deň nahadzujem normu. Eseje Umberta Eca ma zradili, tam som sa nikdy nedostal cez 12 strán za deň, ale inak zvládnem aj 20. Trochu si tým pravdaže vyrábam traumu: idem spať o pol dvanástej, šťastný, že norma je splnená, ráno vstanem o štvrtej a zase ju mám pred sebou. Ale inak by sa to nedalo, cítil som vždy obrovskú zodpovednosť, lebo najmä keď boli deti ešte malé, manželka sa mala doma čo obracať.
Najradšej trávim čas s rodinou, manželkou a vnukom.
Dcéra Barbora ma poprosila, aby som s ním hovoril po taliansky a ja to dodržiavam veľmi prísne. Keď sa na mňa obráti, hneď prepne do taliančiny. Teraz sa k tomu pridal aj mladší syn Jakub. Usilujeme sa dodržiavať tradíciu nedeľných rodinných obedov, je nás osem, veľmi často nám to vyjde. Nevarím, len asistujem manželke, zato výdatne. Potom pri obede poviem, všimnite si, ako geniálne sú nakrájané zemiaky.
Som asi najvernejší fanúšik skupiny Para.
Obávam sa, že tým obťažujem celé okolie. Či som Matúša viedol k hudbe ja? Možno trošku, cez naše posedenia pri ohni na chalupe, hral som na gitare, veľa sme spievali. Skladal som aj básne, ako každý normálne sa vyvíjajúci človek, ale keď sme začali s manželkou chodiť, dala mi na výber: buď poézia, alebo ona. Veľmi dobre urobila: má totiž pre poéziu skvelý cit. Prestal som veršovať okamžite.
Hit skupiny Para Abstinent je ako keby napísaný podľa mňa.
Pred 39 rokmi som sa opil rumom a čučom a na druhý deň som vyriekol trochu unáhlené slová: už nikdy viac alkohol. Nikdy som to neporušil. Mnohí sú ohromení, ako som to dokázal ustáť na vyslaní v Taliansku a Francúzsku, tam sú predsa také vína! Nikdy nehovorím pri stole: pardon, ja som abstinent. Dám si naliať, štrngnem si, pokojne pozriem do očí, priložím pohár k ústam a položím.
Zbieram písacie stroje.
Fascinujú ma ako predmet. Nikdy by som neodtisol, keby mi niekto ponúkol ďalší. Nepíšem už na nich, a už ani neťukám silno do počítača, zato píšem ako blesk: sem-tam udriem. Pred dvadsiatimi rokmi, keď som prekladal na chalupe, znamenalo to do veľkej tašky zobrať písací stroj, kopiráky, preklepové papiere. Keď som chcel zavolať domov, musel som ísť ráno o pol piatej pešo 4 km do dediny a späť. Teraz môžem od stola konzultovať mobilom s kamarátmi v Taliansku, strašne sa zrýchlil vývoj.
So synom Jakubom zdieľam vášeň pre staré gramofóny.
Rád kupujem staré platne, 78-ky, mám slabosť pre knihy, ešte aj v bare, ak je tam polička s knihami, nakláňam hlavu, čítam názvy a takmer nevnímam spoločníkov. S manželkou máme vždy problém prejsť len tak okolo antikvariátu. V Paríži sme radi chodili na „brocante“, nie sú to starožitníci ani úplní „vetešníci“, v predmetoch cítiť prácu ľudskej ruky s hmotou, ako do toho niekto vložil kus seba, je úžasné sa toho dotýkať. Milujem aj železiarstva, nie som majster, skôr naopak, ale fascinujú ma nástroje a ľudia, ktorí s nimi vedia narábať.
Narodil som sa tri roky po Gándhího smrti, ten asi zablúdil do mňa!
Som čistý on, mierumilovný tak, že je to dnes na hranici trotlovstva. Aj keď mi niekto s pôžitkom urobí zle, vždy sa usilujem ospravedlňovať ho, prečo asi. Ale určite som mierumilovnosťou dosiahol viac ako búchaním po stole, o tom nepochybujem ani sekundu. Iste, je v nej aj kvapka diplomatickej úskočnosti, viem ju tak nadávkovať, aby som dosiahol, čo chcem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.