obe vône sú pritom nielen úplne typické, ale navyše aj dôverne známe každému, kto aspoň raz vstúpil do tradičného antikvariátu alebo historickej knižnice a taktiež do modernej tlačiarne alebo nového kníhkupectva. Zatiaľ čo staré knihy sú charakteristické kombináciou jemne kyslastých trávnatých vôní s neodmysliteľným podtónom stuchliny, čerstvo vytlačené knihy neomylne cítiť unikátnou arómou „novoty“. Prečo však voňajú rôzne a ešte k tomu aj v závislosti od svojho veku? A prečo knihy vôbec voňajú?
.papier
Kľúčom k vôni papierových kníh je, prirodzene, samotný materiál, z ktorého sú vyrobené. Papier, na rozdiel od staršieho papyrusu, uzrel svetlo sveta začiatkom nášho letopočtu. Traduje sa, že objaviteľom bol čínsky eunuch Ts’ai Lun, ktorý ho však nevyrobil z dreva, ale z bambusu a ryžovej slamy. Neskôr sa v Európe papier ručne produkoval najprv z bavlny alebo ľanu, avšak intenzívna strojová výroba v 19. storočí si už vynútila drevo nielen ako lacnú, ale najmä široko dostupnú a obnoviteľnú surovinu. Spomínané rast linné materiály majú totiž jednu spoločnú štruktúrnu črtu – všetky pozostávajú z celulózy, hoci paradoxne práve drevo jej obsahuje najmenej. (Zatiaľ čo bavlna je prakticky čistá celulóza, v dreve tvorí len polovicu jeho obsahu.) Z chemického hľadiska je celulóza biopolymérom glukózy a vytvára mikroskopické, vo vode nerozpustné vlákna, ktoré po vylisovaní a následnom vysušení poskytnú žiadaný papier. Drevo však popri celulóze obsahuje aj lignín, čo je zmes rôznych organických molekúl „necukorného“ typu, ktorých je nutné sa v procese výroby papiera čo najdôkladnejšie zbaviť. (Pre knihomoľov: papierovo nekompatibilná lignínová drevná frakcia pozostáva z 3D-zosieťovaných polymérov fenolických alkoholov a éterov, ktoré vzájomne skompaktňujú dlhé celulózové reťazce.)
.staré
Dôvodom je skutočnosť, že akýkoľvek zvyškový lignín nielenže postupne oxiduje na rôzne farebné molekuly, vinou ktorých starý (a pôvodne biely) papier časom zožltne. Ale navyše dochádza v procese degradácie lignínu aj k nežiaducemu uvoľneniu organických kyselín (najčastejšie octovej). Tie jednak reagujú s prítomnou celulózou na ďalšie typy kolorovaných zlúčenín a súčasne spôsobujú aj neželané „prekyslenie“ papiera. To sa viditeľne prejaví najmä jeho zvýšenou krehkosťou a následnou lámavosťou. Preto už len neopatrné listovanie starých kníh ich môže mechanicky vážne poškodiť. Na druhej strane, inkriminované chemické reakcie zároveň produkujú aj stovky prchavých vonných molekúl, ktoré sú priamo zodpovedné za charakteristický antikvárny odor. Chemicky ide o komplexné zmesi, obsahujúce najmä nízkomolekulové alkány, arény, alkoholy a aldehydy. (Pre knihomoľov: exemplárnymi reprezentantmi sú „benzínový“ tetradekán, „mandľový“ benzaldehyd, „sladký“ toluén, „exotický“ vanilín a „kvetinový“ 2-etylhexanol, pričom typickým degradačným markerom lignínu je „chlebový“ furfural.) Koncentrácie týchto zlúčenín vo vzduchu sú síce veľmi nízke, avšak ich dlhodobé kontinuálne odparovanie v kombinácii s ich výraznými senzorickými vlastnosťami spôsobia, že ich nepochybne zacítime. A hoci niekomu môžu tieto aromatické zmesi pripomínať nevábny zápach stuchliny, pre knižných fajnšmekrov ide o neodolateľný závan histórie.
.nové
Samozrejme, keďže papier nových kníh nemal ešte čas podľahnúť spomínaným chemickým zmenám, nutne musia voňať inak ako tie staré. Typická „chrumkavá“ aróma čerstvého knižného výtlačku je v takom prípade zapríčinená koktailom prchavých molekúl pochádzajúcich nielen z technológie spracovania celulózy, ale aj papierového lepidla a tlačiarenskej farby. Na bielenie celulózy sa používajú silné oxidačné činidlá (peroxid vodíka, chlórnan sodný alebo ozón) a surový papier sa následne zušľachťuje rôznymi plnidlami (kaolín, uhličitan vápenatý). Na zvýšenie odolnosti voči vlhkosti sa do papiera pridáva špeciálna organická zlúčenina s názvom diketén. Na takto pripravený hotový papier sa potom v tlačiarni nanáša požadovaný text a grafika. Dnes používané tlačiarenské farby a pigmenty obsahujú množstvo rôznych (an)organických molekúl, a to v závislosti od požadovanej farby písma alebo obrázkov. Čiernu zabezpečuje uhlík, modré sú molekuly trifenylmetánu, červený je eozín a bielu farbu zabezpečí oxid titaničitý. Špeciálne farebné efekty sa dosahujú použitím metalických pigmentov na báze zlúčenín hliníka, medi a zinku, ktoré evokujú honosné zlaté a strieborné gravírovanie. Kompletne potlačené listy papiera sa nakoniec v správnom poradí zlepia dokopy spolu s knižnou obálkou na hotový výtlačok. V súčasnosti používané lepidlá sú založené hlavne na báze zmesných kopolymérov, typickým reprezentantom je napríklad polyetylénvinylacetát so svojou nezameniteľnou octovou arómou. Nuž a práve unikátna senzorická kombinácia všetkých spomínaných molekúl poteší nielen literárnu dušu, ale aj čuchové ústrojenstvo milovníka nových kníh.
.autor je chemik
.papier
Kľúčom k vôni papierových kníh je, prirodzene, samotný materiál, z ktorého sú vyrobené. Papier, na rozdiel od staršieho papyrusu, uzrel svetlo sveta začiatkom nášho letopočtu. Traduje sa, že objaviteľom bol čínsky eunuch Ts’ai Lun, ktorý ho však nevyrobil z dreva, ale z bambusu a ryžovej slamy. Neskôr sa v Európe papier ručne produkoval najprv z bavlny alebo ľanu, avšak intenzívna strojová výroba v 19. storočí si už vynútila drevo nielen ako lacnú, ale najmä široko dostupnú a obnoviteľnú surovinu. Spomínané rast linné materiály majú totiž jednu spoločnú štruktúrnu črtu – všetky pozostávajú z celulózy, hoci paradoxne práve drevo jej obsahuje najmenej. (Zatiaľ čo bavlna je prakticky čistá celulóza, v dreve tvorí len polovicu jeho obsahu.) Z chemického hľadiska je celulóza biopolymérom glukózy a vytvára mikroskopické, vo vode nerozpustné vlákna, ktoré po vylisovaní a následnom vysušení poskytnú žiadaný papier. Drevo však popri celulóze obsahuje aj lignín, čo je zmes rôznych organických molekúl „necukorného“ typu, ktorých je nutné sa v procese výroby papiera čo najdôkladnejšie zbaviť. (Pre knihomoľov: papierovo nekompatibilná lignínová drevná frakcia pozostáva z 3D-zosieťovaných polymérov fenolických alkoholov a éterov, ktoré vzájomne skompaktňujú dlhé celulózové reťazce.)
.staré
Dôvodom je skutočnosť, že akýkoľvek zvyškový lignín nielenže postupne oxiduje na rôzne farebné molekuly, vinou ktorých starý (a pôvodne biely) papier časom zožltne. Ale navyše dochádza v procese degradácie lignínu aj k nežiaducemu uvoľneniu organických kyselín (najčastejšie octovej). Tie jednak reagujú s prítomnou celulózou na ďalšie typy kolorovaných zlúčenín a súčasne spôsobujú aj neželané „prekyslenie“ papiera. To sa viditeľne prejaví najmä jeho zvýšenou krehkosťou a následnou lámavosťou. Preto už len neopatrné listovanie starých kníh ich môže mechanicky vážne poškodiť. Na druhej strane, inkriminované chemické reakcie zároveň produkujú aj stovky prchavých vonných molekúl, ktoré sú priamo zodpovedné za charakteristický antikvárny odor. Chemicky ide o komplexné zmesi, obsahujúce najmä nízkomolekulové alkány, arény, alkoholy a aldehydy. (Pre knihomoľov: exemplárnymi reprezentantmi sú „benzínový“ tetradekán, „mandľový“ benzaldehyd, „sladký“ toluén, „exotický“ vanilín a „kvetinový“ 2-etylhexanol, pričom typickým degradačným markerom lignínu je „chlebový“ furfural.) Koncentrácie týchto zlúčenín vo vzduchu sú síce veľmi nízke, avšak ich dlhodobé kontinuálne odparovanie v kombinácii s ich výraznými senzorickými vlastnosťami spôsobia, že ich nepochybne zacítime. A hoci niekomu môžu tieto aromatické zmesi pripomínať nevábny zápach stuchliny, pre knižných fajnšmekrov ide o neodolateľný závan histórie.
.nové
Samozrejme, keďže papier nových kníh nemal ešte čas podľahnúť spomínaným chemickým zmenám, nutne musia voňať inak ako tie staré. Typická „chrumkavá“ aróma čerstvého knižného výtlačku je v takom prípade zapríčinená koktailom prchavých molekúl pochádzajúcich nielen z technológie spracovania celulózy, ale aj papierového lepidla a tlačiarenskej farby. Na bielenie celulózy sa používajú silné oxidačné činidlá (peroxid vodíka, chlórnan sodný alebo ozón) a surový papier sa následne zušľachťuje rôznymi plnidlami (kaolín, uhličitan vápenatý). Na zvýšenie odolnosti voči vlhkosti sa do papiera pridáva špeciálna organická zlúčenina s názvom diketén. Na takto pripravený hotový papier sa potom v tlačiarni nanáša požadovaný text a grafika. Dnes používané tlačiarenské farby a pigmenty obsahujú množstvo rôznych (an)organických molekúl, a to v závislosti od požadovanej farby písma alebo obrázkov. Čiernu zabezpečuje uhlík, modré sú molekuly trifenylmetánu, červený je eozín a bielu farbu zabezpečí oxid titaničitý. Špeciálne farebné efekty sa dosahujú použitím metalických pigmentov na báze zlúčenín hliníka, medi a zinku, ktoré evokujú honosné zlaté a strieborné gravírovanie. Kompletne potlačené listy papiera sa nakoniec v správnom poradí zlepia dokopy spolu s knižnou obálkou na hotový výtlačok. V súčasnosti používané lepidlá sú založené hlavne na báze zmesných kopolymérov, typickým reprezentantom je napríklad polyetylénvinylacetát so svojou nezameniteľnou octovou arómou. Nuž a práve unikátna senzorická kombinácia všetkých spomínaných molekúl poteší nielen literárnu dušu, ale aj čuchové ústrojenstvo milovníka nových kníh.
.autor je chemik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.