Otvorená novostavba, literárny debutant Ursiny, oživená kinematografia, preložená Biblia a revolúcia v hudobnom priemysle. Rok 007 v kultúre.
Štrnásteho apríla bola po 21-ročnej stavbársko-politickej melodráme slávnostne otvorená nová budova Slovenského národného divadla. „Buď sa stane takou umeleckou výzvou, že do jej veľkých sál budú chodiť ľudia hľadajúci poznanie sveta a porozumenie samého seba – a divadlo ožije. Alebo sa travertínová „perla“ stane pre divadlo danajským darom, ktorý v snahe zaplniť prázdne sály podlezie umelecké latky – a divadlo skončí,“ napísali sme po otvorení nového SND. O osem mesiacov neskôr nie je stále nič jasné. Vedenie divadla chce urobiť z „novostavby“ atraktívnu destináciu, čo sa darí len čiastočne. Z nižších cenových skupín úspešne vystupuje balet, v opere sa zmenil riaditeľ a jej premiéry dokážu zaujať. Horšie je to s činohrou, ktorá trpí malým záujmom hercov, ktorí sú vyťažení seriálmi, dabingami a reklamami, rutinérskym prístupom niektorých dramaturgov a režisérov.
Ďalšou veľkou vecou je zmŕtvychvstanie slovenskej kinematografie. Tento rok mali premiéru štyri slovenské hrané filmy, niekoľko ďalších je „roztočených“. To je samo osebe dobrá správa. Zakaľuje ju však fakt, že ani jeden z týchto filmov sa nestal udalosťou.
Podobne je to aj so slovenskou literatúrou: kvantita sa stále nie a nie zmeniť na kvalitu. Knihu roka dopísal jej autor pred dvanástimi rokmi a dnes je, žiaľ, už práve toľko rokov po smrti. Ide o knihu Deža Ursinyho Moja milá pani, ktorá vyšla v októbri pri príležitosti autorových nedožitých šesťdesiatych narodenín.
Kultúrnou udalosťou presahujúcou hranice literatúry je vydanie prvého slovenského ekumenického prekladu Biblie. Práca na preklade trvala 19 rokov, novopreložená Biblia bola uvedená na trh 10. decembra.
Najvýznamnejšou hudobnou udalosťou na svete nebol comeback Sex Pistols či Led Zeppelin. Bolo ňou vydanie Princovho albumu Planet Earth v nedeľu 24. júna. Nejde o jeho umeleckú kvalitu (Prince už vytvoril lepšie veci), ale o to, že excentrický génius obišiel tradičnú hudobnú distribúciu – cédečko bolo súčasťou vydania anglických novín Mail on Sunday. Zadarmo. Skupina Radiohead išla v septembri ešte ďalej. Obišla nielen distribútorov, ale aj veľké hudobné vydavateľstvá. Svoj nový album In Rainbows jednoducho „zavesili“ na web, ľudia si ho sťahovali a platili toľko, koľko uznali za vhodné. Prince ani Radiohead, samozrejme, neobišli naprázdno – prvý vzápätí odohral 21 vypredaných koncertov v Londýne, tí druhí za svoj album s dobrovoľnou cenou zinkasovali viac, než za ktorýkoľvek predošlý (keďže sa o peniaze nemuseli s nikým deliť). Rok 2007 je vďaka Princovi a Radiohead rokom revolúcie v hudobnom priemysle. Jej výsledkom bude dlho očakávaný koniec vlády veľkých hudobných vydavateľstiev. Pre hudbu je to mimoriadne dobrá správa.
To boli veľké veci. Zaujímavé – často najzaujímavejšie – boli tie malé a nenápadné. Napríklad albumy skupín ako 100 múch, Para, Puding pani Elvisovej, Tomáš Sloboda, Daniel Heriban či Živé kvety. V slovenských kluboch bolo možné vidieť intenzívne koncerty, zažiť pohodu na Pohode a rodinnú atmosféru na Žákovic Open. V kaviarni Next Apache bolo možné počuť Boboša Procházku, v Kafe Scherz zase Nu Folder Petra Lipu mladšieho a štvrtkové debaty Daniela Heviera. Silné divadlo sa hralo v Astorke, v Martine či v Nitre, alebo v šapitó Teatra Tatra. Jedno z najsilnejších – Uhlárov Výhľad s trnavským ochotníckym divadlom DISK – malo len pár predstavení pre veľmi obmedzený počet divákov...
Keď si človek odmyslí hlúposť a prázdnotu Fica, Mečiara, Slotu a ich potrimiskárov, dalo by sa povedať, že z hľadiska kultúry to bol celkom dobrý rok.
Štrnásteho apríla bola po 21-ročnej stavbársko-politickej melodráme slávnostne otvorená nová budova Slovenského národného divadla. „Buď sa stane takou umeleckou výzvou, že do jej veľkých sál budú chodiť ľudia hľadajúci poznanie sveta a porozumenie samého seba – a divadlo ožije. Alebo sa travertínová „perla“ stane pre divadlo danajským darom, ktorý v snahe zaplniť prázdne sály podlezie umelecké latky – a divadlo skončí,“ napísali sme po otvorení nového SND. O osem mesiacov neskôr nie je stále nič jasné. Vedenie divadla chce urobiť z „novostavby“ atraktívnu destináciu, čo sa darí len čiastočne. Z nižších cenových skupín úspešne vystupuje balet, v opere sa zmenil riaditeľ a jej premiéry dokážu zaujať. Horšie je to s činohrou, ktorá trpí malým záujmom hercov, ktorí sú vyťažení seriálmi, dabingami a reklamami, rutinérskym prístupom niektorých dramaturgov a režisérov.
Ďalšou veľkou vecou je zmŕtvychvstanie slovenskej kinematografie. Tento rok mali premiéru štyri slovenské hrané filmy, niekoľko ďalších je „roztočených“. To je samo osebe dobrá správa. Zakaľuje ju však fakt, že ani jeden z týchto filmov sa nestal udalosťou.
Podobne je to aj so slovenskou literatúrou: kvantita sa stále nie a nie zmeniť na kvalitu. Knihu roka dopísal jej autor pred dvanástimi rokmi a dnes je, žiaľ, už práve toľko rokov po smrti. Ide o knihu Deža Ursinyho Moja milá pani, ktorá vyšla v októbri pri príležitosti autorových nedožitých šesťdesiatych narodenín.
Kultúrnou udalosťou presahujúcou hranice literatúry je vydanie prvého slovenského ekumenického prekladu Biblie. Práca na preklade trvala 19 rokov, novopreložená Biblia bola uvedená na trh 10. decembra.
Najvýznamnejšou hudobnou udalosťou na svete nebol comeback Sex Pistols či Led Zeppelin. Bolo ňou vydanie Princovho albumu Planet Earth v nedeľu 24. júna. Nejde o jeho umeleckú kvalitu (Prince už vytvoril lepšie veci), ale o to, že excentrický génius obišiel tradičnú hudobnú distribúciu – cédečko bolo súčasťou vydania anglických novín Mail on Sunday. Zadarmo. Skupina Radiohead išla v septembri ešte ďalej. Obišla nielen distribútorov, ale aj veľké hudobné vydavateľstvá. Svoj nový album In Rainbows jednoducho „zavesili“ na web, ľudia si ho sťahovali a platili toľko, koľko uznali za vhodné. Prince ani Radiohead, samozrejme, neobišli naprázdno – prvý vzápätí odohral 21 vypredaných koncertov v Londýne, tí druhí za svoj album s dobrovoľnou cenou zinkasovali viac, než za ktorýkoľvek predošlý (keďže sa o peniaze nemuseli s nikým deliť). Rok 2007 je vďaka Princovi a Radiohead rokom revolúcie v hudobnom priemysle. Jej výsledkom bude dlho očakávaný koniec vlády veľkých hudobných vydavateľstiev. Pre hudbu je to mimoriadne dobrá správa.
To boli veľké veci. Zaujímavé – často najzaujímavejšie – boli tie malé a nenápadné. Napríklad albumy skupín ako 100 múch, Para, Puding pani Elvisovej, Tomáš Sloboda, Daniel Heriban či Živé kvety. V slovenských kluboch bolo možné vidieť intenzívne koncerty, zažiť pohodu na Pohode a rodinnú atmosféru na Žákovic Open. V kaviarni Next Apache bolo možné počuť Boboša Procházku, v Kafe Scherz zase Nu Folder Petra Lipu mladšieho a štvrtkové debaty Daniela Heviera. Silné divadlo sa hralo v Astorke, v Martine či v Nitre, alebo v šapitó Teatra Tatra. Jedno z najsilnejších – Uhlárov Výhľad s trnavským ochotníckym divadlom DISK – malo len pár predstavení pre veľmi obmedzený počet divákov...
Keď si človek odmyslí hlúposť a prázdnotu Fica, Mečiara, Slotu a ich potrimiskárov, dalo by sa povedať, že z hľadiska kultúry to bol celkom dobrý rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.