Západ nebol v auguste 1914 ničím ťarchavý, mal iba zápchu. Namiesto toho, aby myslel na budúcnosť, uvoľnil a vyprázdnil si svoje vnútornosti. Žiadnu katastrofu v dejinách nebolo možné ľahšie predpokladať a žiadna sa dlhšie nepripravovala. Robert Musil opisuje v svojom geniálnom románe Muž bez vlastností viedenskú elitu niekoľko mesiacov pred vojnou, sleduje jej obavy bez toho, že by vedeli, že ich svet má zaniknúť. Je to veľký európsky antiromán, ktorého protagonisti nevedia to, čo vie každý čitateľ, jeho samoreferenčná premisa znemožňuje jeho ukončenie. Neexistujú v ňom dobré možnosti voľby, pretože nič nemôže zabrániť tomu, aby táto bublina praskla. Román je majstrovským dielom nemecky hovoriaceho sveta, žiaľ, za hranicami tohto sveta ho málokto pozná a ešte menej ľudí mu rozumie.
.ktorá vojna bola horšia
Pri príležitosti stého výročia začiatku prvej svetovej vojny počúvame nekonečné variácie a lamentovanie nad západnou civilizáciou. Základná téza znie približne takto: Európske národy sa na vrchole svojej prosperity, vedeckého bádania a umeleckej tvorby nepochopiteľne vrhli do vzájomného vraždenia, ktoré pripravilo pôdu pre ešte väčšie vraždenie v rokoch 1939 – 1945. To je však omyl. Európa urobila podobnú vec, ako bola prvá svetová vojna, už dvakrát predtým. Najskôr v tridsaťročnej vojne v rokoch 1618 – 1648 a potom v napoleonských vojnách v rokoch 1797–1814.
Francúzske straty v napoleonských vojnách boli v pomere k populácii porovnateľné s prvou svetovou vojnou. Krajina prišla za Napoleona o 1,4 až 1,7 milióna mužov, pri vtedajšom stave 29 miliónov obyvateľov. Muži vo veku 17 až 49 rokov tvorili v 18. storočí asi pätinu populácie, z čoho vyplýva, že celkové vojenské rezervy boli v napoleonskom Francúzsku niekde pod úrovňou šiestich miliónov mužov. A to znamená, že straty tvorili 23 až 28 percent vojenského potenciálu, čo je väčší pomer, ako Francúzsko stratilo v prvej svetovej vojne. Veľká časť vojakov bola navyše príslušníkmi iných národov, z polmiliónovej mnohojazyčnej armády, ktorá v júni 1812 pochodovala do Ruska, sa vrátilo iba šestnásťtisíc mužov.
Podobne je na tom aj porovnanie s tridsaťročnou vojnou. Winston Churchill povedal, že roky 1914 – 1939 boli „druhou tridsaťročnou vojnou“. V skutočnosti bola tridsaťročná vojna v niečom horšia ako prvá svetová vojna. V strednej Európe v nej prišla o život takmer polovica populácie a celé oblasti Španielska a Francúzska boli po nej vyľudnené.
Sme očarení osvietenskou ideou pokroku a tá istá myšlienka nás zvádza k bagatelizovaniu našich predstáv o minulosti. Osvietenský výklad hovorí, že tridsaťročná vojna bola náboženským konfliktom, poslednými krvavými orgiami stredovekého sveta, plného povier, pred tým, než nastal vek rozumu, ktorý nás zbavil fanatizmu. V skutočnosti je to celé trochu inak: po úvodnej revolte českých protestantov proti Rakúskej ríši sa tridsaťročná vojna stala francúzsko-španielskym konfliktom, v ktorom bojovali fanatici na obidvoch stranách. Verili, že ich štát bol vyvolený Bohom, aby ho zastupoval na zemi. Bola to náboženská vojna, ale katolícke náboženstvo tu bolo chápané perverzne a nacionalisticky. Rovnako etnocentrická megalománia poháňala európske štáty aj v roku 1914.
V roku 1914 sa vojne dalo vyhnúť. Je to obľúbená téma pre historikov alebo pokus, ako z minulosti odvodiť odporúčania pre súčasnosť. Môj názor je, že vojne sa dalo predísť preventívnym útokom Nemecka proti Francúzsku počas prvej marockej krízy v roku 1906. Objektívne príčiny vojny sú dobre známe a donekočna analyzované. Nemecko malo najrýchlejšie rastúcu ekonomiku a populáciu a rivali Nemecka tomu čelili tým, že chceli jeho rastúci vplyv obkľúčiť.
Francúzsko však so svojou stagnujúcou populáciou nemohlo reálne dúfať, že získa späť provincie Alsaska a Lotrinska, o ktoré prišlo vo vojne s Nemeckom v roku 1870. Rovnako nemohlo dúfať, že by vyhralo akúkoľvek vojnu v dohľadnom čase. Nemecká populácia bola v roku 1914 o polovicu vyššia, ako francúzska, pritom ešte v polovici 19. storočia bola medzi nimi rovnováha. Ďalej, Nemecko sa nemohlo sústrediť na zdrvujúci útok na Francúzsko, ak počítalo s rozvojom železničnej siete v Rusku. Rakúsko nemohlo udržať nervózne národy v hraniciach svojej ríše, ak nebolo schopné vylepšiť svoje vzťahy so Srbskom. A Srbom nemohlo toho ponúknuť veľa bez toho, aby tým nevyprovokovalo Maďarov, ktorí mali v ríši privilegované postavenie. Navyše, Rusko nemohlo udržať pod kontrolou industrializované časti svojej ríše na západe – Poľsko, Ukrajinu, Pobaltie a Fínsko – ak by Rakúsko pokorilo jej srbského spojenca. Pritom Rusko bolo od svojich západných provincií závislé, získavalo tam väčšinu svojich daňových výnosov. A napokon, Anglicko by nedokázalo udržať rovnováhu moci v Európe, ak by Nemecko porazilo Francúzsko.
Každá z mocností čelila existenčnému riziku. Francúzi boli v beznádejne slabej pozícii voči Nemecku, Nemecko sa obávalo eventuálnej hrozby z industrializujúceho sa Ruska a Rakúsko – vzhľadom na vrenie medzi Slovanmi – rozpadu celej ríše. Rusko sa obávalo straty svojich západných provincií a Anglicko zase irelevancie na kontinente a ohrozenia svojej dominancie na mori.
Existuje viacero skvelých kníh, ktoré opisujú udalosti, ktoré viedli k vojne v auguste 1914. Jednou z posledných je kniha Christophera Clarka Náměsičníci. Každá z bojujúcich strán by na tom bola lepšie, keby nebojovala. Ale to by sa museli vzdať nároku na svoju nadradenosť, ktorá ich tak motivovala. Inými slovami, jednotlivé štáty nebojovali preto, že by v striktnom zmysle toho slova museli bojovať, ale preto, že boli také, aké boli. Nerozmýšľali, ale snívali. Európania bojovali v prvej svetovej vojne za to, aby sa vyhli tomu, čím sú dnes. Dopadli však podobne ako sluha v príbehu Somerseta Maughama Smrť na Samarre. Nedokázali svojmu osudu uniknúť, iba ho oddialiť.
.nemecký škandál
Dodnes sa v Nemecku považuje za škandál, že Thomas Mann, najväčší nemecký spisovateľ dvadsiateho storočia, vítal prichádzajúcu vojnu v stave extázy. Pri vyhlásení vojny bolo jeho „srdce v plameňoch“ a „jasalo z kolapsu nenávideného sveta mieru, zapáchajúceho korupciou buržoázno-merkantilistickej ,civilizácie' s jej nepriateľstvom k hrdinstvu a genialite.“ Thomas Mann oslavoval „nevyhnutnú a misionársku rolu“ Nemecka a kládol do protikladu západnú Zivilisation a nemeckú Kultur.
Mann vystihol náladu, v ktorej boli Nemci. Táto krajina bojovala v prvej svetovej vojne pod banerom Kultur. Deväťdesiattri popredných nemeckých intelektuálov a umelcov podpísalo v roku 1915 manifest, ktorý ospravedlňoval nemecké vojnové nároky v mene jeho kultúrnej nadradenosti. To je podstata v neslávne známej vety Hannsa Johsta v nacistickej propagandistickej hre Schlageter, ktorej predstavenie sa konalo na narodeniny Adolfa Hitlera potom ako v roku 1933 získali nacisti moc. „Keď počujem slovo ,kultúra', odistím poistku na svojej pištoli,“ napísal Johst. Táto veta sa zväčša chápe tak, že nacisti boli nekultúrni barbari. To však nie je pravda. Hitler bol maliar, aj keď skôr biedny, a mal celkom rád hudbu. Naopak, táto veta mala vyjadriť zahorknutosť a neopísateľnú obeť, ktorú starý režim v mene svojich ideálov žiadal od svojich občanov.
Mann sa rozplýval nad estetikou vojny: umenie aj vojnu ovplyvňujú podľa neho rovnaké vlastnosti a postoje. A nech to znie akokoľvek znepokojivo, Mann mal absolútne pravdu – umenie a vojna vyžadujú rovnaké neobmedzené existenčné nasadenie.
Platí to aj dnes a pomáha nám to vysvetliť, prečo Izraelčania vynikajú v klasickej hudbe viac ako iní. Nie je to len preto, že zdedili viacero z najlepších učiteľov zo strednej Európy, ale aj preto, že židovský národ sa nebojí rizika a je to práve zmysel pre riziko, čo ovplyvňuje kvalitu interpretácie. „Und setzet ihr nicht das Leben ein/Nie wird euch das Leben gewonnen sein" spievajú Wallensteinovi členovia kavalérie v Schillerovej dráme z roku 1799 o tridsaťročnej vojne: Ak nehráš o vlastný život, nikdy ho nevyhráš.
Keď sa v roku 1945 Nemecko rozpadlo, Mann vyhlásil, že je to koniec nemeckej kultúry. Presne to je pointa jeho povojnového románu Doktor Faustus: Adrian Leverkühn, ktorého cieľom je prekonať Beethovenovu Deviatu symfóniu, sa pri komponovaní atonálnej kantáty zblázni, pokúša sa totiž nahradiť usporiadanú harmóniu európskej minulosti s prázdnou náhodnosťou.
Aziati, ktorí si v narastajúcich počtoch osvojujú západnú klasickú hudbu, sa len nechápavo čudujú, prečo je toto nádherné umenie zanedbávané v krajinách svojho pôvodu.
Odpoveďou je, že my na Západe odisťujeme svoje pištole, keď počujeme slovo „kultúra“. Optimistická, usporiadaná a harmonická kultúra Európy pred rokom 1914 je presiaknutá lojalitou k tradícii, a to je niečo, čo nás doviedlo do zákopov. Pohŕdame preto kultúrou, pretože sa nám hnusí autorita, tradícia a lojalita, teda cnosti, ktoré Aziati stále pestujú. Desíme sa umenia, ktoré od nás vyžaduje uznanie vyššej autority – podriadenosť geniality tradícii a precedensu – a namiesto toho preferujeme nivelizovanú populárnu kultúru, s ktorou sa môžeme identifikovať ako navzájom si rovní.
.spor o vyvolený národ
Rešpektovaný katolícky historik George Weigel poznamenáva, že v roku 1914 aj katolícky klérus pil plnými dúškami zo studne nacionalizmu, ktorý pôsobil, akoby bol za hranicami kresťanskej morálnej kritiky. Preto, keď sa v septembri 1914 stretlo kolégium kardinálov, aby vybralo nástupcu po pápežovi Piovi X., nemecký kardinál Felix von Hartmann povedal svojmu belgickému kolegovi kardinálovi Desire Mercierovi: „Dúfam, že sa nebudeme rozprávať o vojne.“ Na čo Mercier odpovedal: „A ja zase, že nebudeme hovoriť o mieri.“
Weigel pokračuje a cituje nemeckého kaplána, ktorý zaintonoval: „Nenávisť nad Nemeckom, našou veľkou svätou vojnou za slobodu,“ zatiaľ čo anglikánsky londýnsky biskup žiadal svoje zhromaždenie: „Zabíjajte Nemcov, zabíjajte ich nie pre zabíjanie, ale aby ste zachránili svet, zabíjajte dobrých aj zlých.“ Weigel si myslí, že tento zhubný nacionalizmus pochádza zo stroročia, ktoré predchádzalo prvej svetovej vojne. Nesúhlasím s ním. Nacionálna megalománia motivovala Francúzov aj Nemcov už dávno predtým v tridsaťročnej vojne.
Richelieu a Tremblay neboli oddaní iba dočasným záujmom Francúzska, boli plní vášní o historickej role ich štátu, ktoré ich viedli k predlžovaniu náboženských vojen až na dobu tridsiatich rokov, ktoré znamenali vyvraždenie množstva obyvateľov strednej Európy. Keby bola tridsaťročná vojna skutočne vojnou katolíkov s protestantmi, potom by Francúzsko, ako najmocnejšia katolícka krajina, malo podporovať katolícke Rakúsko. Ale Francúzi nemohli strpieť nároky rakúskej a španielskej dynastie Habsburgovcov na ríšsky titul, ani nárok reprezentovať kresťanstvo. Francúzsko sa preto radšej snažilo zruinovať katolícke Rakúsko aj Španielsko.
Podobne ako Francúzi, aj španielsky dvor veril, že Španielsko bolo vybrané samým Bohom, aby ho zastupovalo na zemi. Mních a politický teroretik Juan de Salazar v roku 1619 vo svojom pojednaní Politica Espanola napísal: „Španieli sú vyvolení realizovať Nový zákon tak, ako bol Izrael vyvolený realizovať Starý zákon. Zázraky, ktorými je Prozreteľnosť naklonená španielskej politike, potvrdzujú túto analógiu španielskeho a izraelského národa. Podobnosť udalostí v týchto epochách a jedinečný spôsob, ktorým Boh podporuje vyvolenosť španielskeho ľudu, potvrdzujú že sme podľa zákona aj z Božej milosti vyvoleným národom, tak ako ním boli Izraeliti v časoch Písma. Preto považujeme za správne konštatovať, že súčasné podmienky rovnako ako posvätné písma potvrdzujú, že španielska monarchia pretrvá mnohé storočia a bude monarchiou do konca vekov.“
Podľa Stanleyho Payna to zodpovedalo „bežnému postoju na dvore a časti kastílskej elity.“ Pričom „nepokojná túžba každého národa, byť považovaný za vyvolený národ, sa objavila s prvými konverziami európskych pohanov. Európskemu kresťanstvu to bolo vlastné od samého počiatku. Kresťanskí kronikári opisovali práve pokrstených európskych monarchov, ako by išlo o biblických kráľov a ich národy prirovnávali k biblickému Izraelu. Prvé nároky na poslanie byť vyvoleným pochádzajú z počiatku stredoveku, ešte zo šiesteho storočia, ako ich zachytil kronikár svätý Gregor z Tours a neskôr svätý Izidor Sevillský zo siedmeho storočia.“
Len ťažko ich za to môže niekto obviňovať. Premena barbarských útočníkov, ktorí zaplavili zruinovanú Rímsku ríšu, na kresťanov bola možno najvýznamnejším politickým aktom v dejinách sveta, aj keď si vyžadovala trochu tárania a pár švindľov, najmä ak si človek uvedomí tie ohromné dôsledky na storočia dopredu, ktoré to malo. Necudnosť starého európskeho pohanstva, ktorá sa nahromadila v útrobách Európy do roku 1914, to všetko uvoľnila.
Autenticky katolícka vízia univerzálnej ríše ustúpila reálnejším nárokom na krv a pôdu. Európania nebojovali vo vojnách v rokoch 1618, 1814 alebo 1914 ako kresťania, ale ako krypto-pohani. Presne tak to videli aj židovskí kritici od Heinricha Heineho cez Franza Rosenzweiga až po Siegmunda Freuda. Posledne menovaný napísal: „Nesmieme zabúdať, že všetky národy, ktoré dnes tak vynikajú v praktizovaní antisemitizmu, sa stali kresťanskými iba v relatívne nedávnych dobách, niekedy dokonca z donútenia. Možno povedať, že sú všetci „zle pokresťančení“, pod tenučkým náterom kresťanstva zostali tým, čím boli ich predkovia, polyteistickými barbarmi. Nedokázali ešte prekonať svoj odpor proti novému náboženstvu, ktoré im bolo vnútené a svoju nevraživosť zamerali proti zdroju, z ktorého k nim kresťanstvo prišlo.“
.odkaz J. R. R. Tolkiena
Ľudia nie sú umiernení. Nelíšime sa od svojich otcov tak, ako by sme si to želali. Hedonistickí bezdetní Európania dneška sú takí istí ľudia, ako po miliónoch bojovali a zomierali za svojich kráľov a krajiny v rokoch 1618 alebo 1814. Čokoľvek, čo stojí za to, aby sme žili, stojí aj za to, aby sme za to umierali. Ak nedokážeme povedať, že sme za niečo ochotní zomrieť, znamená to, že nemáme ani prečo žiť. Tak ako dnešní Európania. Európa sa obšírne a podrobne oboznámila, že krv a pôda, Kultur a Grandeur, nestoja za to, aby sa za ne zomieralo. Lenže potom, ako sa Európa zriekla svojich nacionálnych bohov a svojej násilnej minulosti, nedokázala nájsť nič, za čo stojí žiť. Dnešná Európa zomiera z vyčerpanosti a nudy, znechutená svojou minulosťou, bez záujmu o svoju budúcnosť, neschopná priniesť na svet dostatočný počet detí, aby tak zabezpečila vlastné prežitie.
„Mnohé sa podarilo zachrániť,“ napísal jeden z vojakov v prvej svetovej vojne, J. R. R. Tolkien, ale „mnoho iného sa musí pominúť.“ Európska kultúra sa napriek Hannsovi Johstovi nepominie. Tak ako sa dohľadu nad klasickou gréckou kultúrou ujali Európania, tak sa európskeho umenia – minimálne hudby – ujmú Aziati.
.ktorá vojna bola horšia
Pri príležitosti stého výročia začiatku prvej svetovej vojny počúvame nekonečné variácie a lamentovanie nad západnou civilizáciou. Základná téza znie približne takto: Európske národy sa na vrchole svojej prosperity, vedeckého bádania a umeleckej tvorby nepochopiteľne vrhli do vzájomného vraždenia, ktoré pripravilo pôdu pre ešte väčšie vraždenie v rokoch 1939 – 1945. To je však omyl. Európa urobila podobnú vec, ako bola prvá svetová vojna, už dvakrát predtým. Najskôr v tridsaťročnej vojne v rokoch 1618 – 1648 a potom v napoleonských vojnách v rokoch 1797–1814.
Francúzske straty v napoleonských vojnách boli v pomere k populácii porovnateľné s prvou svetovou vojnou. Krajina prišla za Napoleona o 1,4 až 1,7 milióna mužov, pri vtedajšom stave 29 miliónov obyvateľov. Muži vo veku 17 až 49 rokov tvorili v 18. storočí asi pätinu populácie, z čoho vyplýva, že celkové vojenské rezervy boli v napoleonskom Francúzsku niekde pod úrovňou šiestich miliónov mužov. A to znamená, že straty tvorili 23 až 28 percent vojenského potenciálu, čo je väčší pomer, ako Francúzsko stratilo v prvej svetovej vojne. Veľká časť vojakov bola navyše príslušníkmi iných národov, z polmiliónovej mnohojazyčnej armády, ktorá v júni 1812 pochodovala do Ruska, sa vrátilo iba šestnásťtisíc mužov.
Podobne je na tom aj porovnanie s tridsaťročnou vojnou. Winston Churchill povedal, že roky 1914 – 1939 boli „druhou tridsaťročnou vojnou“. V skutočnosti bola tridsaťročná vojna v niečom horšia ako prvá svetová vojna. V strednej Európe v nej prišla o život takmer polovica populácie a celé oblasti Španielska a Francúzska boli po nej vyľudnené.
Sme očarení osvietenskou ideou pokroku a tá istá myšlienka nás zvádza k bagatelizovaniu našich predstáv o minulosti. Osvietenský výklad hovorí, že tridsaťročná vojna bola náboženským konfliktom, poslednými krvavými orgiami stredovekého sveta, plného povier, pred tým, než nastal vek rozumu, ktorý nás zbavil fanatizmu. V skutočnosti je to celé trochu inak: po úvodnej revolte českých protestantov proti Rakúskej ríši sa tridsaťročná vojna stala francúzsko-španielskym konfliktom, v ktorom bojovali fanatici na obidvoch stranách. Verili, že ich štát bol vyvolený Bohom, aby ho zastupoval na zemi. Bola to náboženská vojna, ale katolícke náboženstvo tu bolo chápané perverzne a nacionalisticky. Rovnako etnocentrická megalománia poháňala európske štáty aj v roku 1914.
V roku 1914 sa vojne dalo vyhnúť. Je to obľúbená téma pre historikov alebo pokus, ako z minulosti odvodiť odporúčania pre súčasnosť. Môj názor je, že vojne sa dalo predísť preventívnym útokom Nemecka proti Francúzsku počas prvej marockej krízy v roku 1906. Objektívne príčiny vojny sú dobre známe a donekočna analyzované. Nemecko malo najrýchlejšie rastúcu ekonomiku a populáciu a rivali Nemecka tomu čelili tým, že chceli jeho rastúci vplyv obkľúčiť.
Francúzsko však so svojou stagnujúcou populáciou nemohlo reálne dúfať, že získa späť provincie Alsaska a Lotrinska, o ktoré prišlo vo vojne s Nemeckom v roku 1870. Rovnako nemohlo dúfať, že by vyhralo akúkoľvek vojnu v dohľadnom čase. Nemecká populácia bola v roku 1914 o polovicu vyššia, ako francúzska, pritom ešte v polovici 19. storočia bola medzi nimi rovnováha. Ďalej, Nemecko sa nemohlo sústrediť na zdrvujúci útok na Francúzsko, ak počítalo s rozvojom železničnej siete v Rusku. Rakúsko nemohlo udržať nervózne národy v hraniciach svojej ríše, ak nebolo schopné vylepšiť svoje vzťahy so Srbskom. A Srbom nemohlo toho ponúknuť veľa bez toho, aby tým nevyprovokovalo Maďarov, ktorí mali v ríši privilegované postavenie. Navyše, Rusko nemohlo udržať pod kontrolou industrializované časti svojej ríše na západe – Poľsko, Ukrajinu, Pobaltie a Fínsko – ak by Rakúsko pokorilo jej srbského spojenca. Pritom Rusko bolo od svojich západných provincií závislé, získavalo tam väčšinu svojich daňových výnosov. A napokon, Anglicko by nedokázalo udržať rovnováhu moci v Európe, ak by Nemecko porazilo Francúzsko.
Každá z mocností čelila existenčnému riziku. Francúzi boli v beznádejne slabej pozícii voči Nemecku, Nemecko sa obávalo eventuálnej hrozby z industrializujúceho sa Ruska a Rakúsko – vzhľadom na vrenie medzi Slovanmi – rozpadu celej ríše. Rusko sa obávalo straty svojich západných provincií a Anglicko zase irelevancie na kontinente a ohrozenia svojej dominancie na mori.
Existuje viacero skvelých kníh, ktoré opisujú udalosti, ktoré viedli k vojne v auguste 1914. Jednou z posledných je kniha Christophera Clarka Náměsičníci. Každá z bojujúcich strán by na tom bola lepšie, keby nebojovala. Ale to by sa museli vzdať nároku na svoju nadradenosť, ktorá ich tak motivovala. Inými slovami, jednotlivé štáty nebojovali preto, že by v striktnom zmysle toho slova museli bojovať, ale preto, že boli také, aké boli. Nerozmýšľali, ale snívali. Európania bojovali v prvej svetovej vojne za to, aby sa vyhli tomu, čím sú dnes. Dopadli však podobne ako sluha v príbehu Somerseta Maughama Smrť na Samarre. Nedokázali svojmu osudu uniknúť, iba ho oddialiť.
.nemecký škandál
Dodnes sa v Nemecku považuje za škandál, že Thomas Mann, najväčší nemecký spisovateľ dvadsiateho storočia, vítal prichádzajúcu vojnu v stave extázy. Pri vyhlásení vojny bolo jeho „srdce v plameňoch“ a „jasalo z kolapsu nenávideného sveta mieru, zapáchajúceho korupciou buržoázno-merkantilistickej ,civilizácie' s jej nepriateľstvom k hrdinstvu a genialite.“ Thomas Mann oslavoval „nevyhnutnú a misionársku rolu“ Nemecka a kládol do protikladu západnú Zivilisation a nemeckú Kultur.
Mann vystihol náladu, v ktorej boli Nemci. Táto krajina bojovala v prvej svetovej vojne pod banerom Kultur. Deväťdesiattri popredných nemeckých intelektuálov a umelcov podpísalo v roku 1915 manifest, ktorý ospravedlňoval nemecké vojnové nároky v mene jeho kultúrnej nadradenosti. To je podstata v neslávne známej vety Hannsa Johsta v nacistickej propagandistickej hre Schlageter, ktorej predstavenie sa konalo na narodeniny Adolfa Hitlera potom ako v roku 1933 získali nacisti moc. „Keď počujem slovo ,kultúra', odistím poistku na svojej pištoli,“ napísal Johst. Táto veta sa zväčša chápe tak, že nacisti boli nekultúrni barbari. To však nie je pravda. Hitler bol maliar, aj keď skôr biedny, a mal celkom rád hudbu. Naopak, táto veta mala vyjadriť zahorknutosť a neopísateľnú obeť, ktorú starý režim v mene svojich ideálov žiadal od svojich občanov.
Mann sa rozplýval nad estetikou vojny: umenie aj vojnu ovplyvňujú podľa neho rovnaké vlastnosti a postoje. A nech to znie akokoľvek znepokojivo, Mann mal absolútne pravdu – umenie a vojna vyžadujú rovnaké neobmedzené existenčné nasadenie.
Platí to aj dnes a pomáha nám to vysvetliť, prečo Izraelčania vynikajú v klasickej hudbe viac ako iní. Nie je to len preto, že zdedili viacero z najlepších učiteľov zo strednej Európy, ale aj preto, že židovský národ sa nebojí rizika a je to práve zmysel pre riziko, čo ovplyvňuje kvalitu interpretácie. „Und setzet ihr nicht das Leben ein/Nie wird euch das Leben gewonnen sein" spievajú Wallensteinovi členovia kavalérie v Schillerovej dráme z roku 1799 o tridsaťročnej vojne: Ak nehráš o vlastný život, nikdy ho nevyhráš.
Keď sa v roku 1945 Nemecko rozpadlo, Mann vyhlásil, že je to koniec nemeckej kultúry. Presne to je pointa jeho povojnového románu Doktor Faustus: Adrian Leverkühn, ktorého cieľom je prekonať Beethovenovu Deviatu symfóniu, sa pri komponovaní atonálnej kantáty zblázni, pokúša sa totiž nahradiť usporiadanú harmóniu európskej minulosti s prázdnou náhodnosťou.
Aziati, ktorí si v narastajúcich počtoch osvojujú západnú klasickú hudbu, sa len nechápavo čudujú, prečo je toto nádherné umenie zanedbávané v krajinách svojho pôvodu.
Odpoveďou je, že my na Západe odisťujeme svoje pištole, keď počujeme slovo „kultúra“. Optimistická, usporiadaná a harmonická kultúra Európy pred rokom 1914 je presiaknutá lojalitou k tradícii, a to je niečo, čo nás doviedlo do zákopov. Pohŕdame preto kultúrou, pretože sa nám hnusí autorita, tradícia a lojalita, teda cnosti, ktoré Aziati stále pestujú. Desíme sa umenia, ktoré od nás vyžaduje uznanie vyššej autority – podriadenosť geniality tradícii a precedensu – a namiesto toho preferujeme nivelizovanú populárnu kultúru, s ktorou sa môžeme identifikovať ako navzájom si rovní.
.spor o vyvolený národ
Rešpektovaný katolícky historik George Weigel poznamenáva, že v roku 1914 aj katolícky klérus pil plnými dúškami zo studne nacionalizmu, ktorý pôsobil, akoby bol za hranicami kresťanskej morálnej kritiky. Preto, keď sa v septembri 1914 stretlo kolégium kardinálov, aby vybralo nástupcu po pápežovi Piovi X., nemecký kardinál Felix von Hartmann povedal svojmu belgickému kolegovi kardinálovi Desire Mercierovi: „Dúfam, že sa nebudeme rozprávať o vojne.“ Na čo Mercier odpovedal: „A ja zase, že nebudeme hovoriť o mieri.“
Weigel pokračuje a cituje nemeckého kaplána, ktorý zaintonoval: „Nenávisť nad Nemeckom, našou veľkou svätou vojnou za slobodu,“ zatiaľ čo anglikánsky londýnsky biskup žiadal svoje zhromaždenie: „Zabíjajte Nemcov, zabíjajte ich nie pre zabíjanie, ale aby ste zachránili svet, zabíjajte dobrých aj zlých.“ Weigel si myslí, že tento zhubný nacionalizmus pochádza zo stroročia, ktoré predchádzalo prvej svetovej vojne. Nesúhlasím s ním. Nacionálna megalománia motivovala Francúzov aj Nemcov už dávno predtým v tridsaťročnej vojne.
Richelieu a Tremblay neboli oddaní iba dočasným záujmom Francúzska, boli plní vášní o historickej role ich štátu, ktoré ich viedli k predlžovaniu náboženských vojen až na dobu tridsiatich rokov, ktoré znamenali vyvraždenie množstva obyvateľov strednej Európy. Keby bola tridsaťročná vojna skutočne vojnou katolíkov s protestantmi, potom by Francúzsko, ako najmocnejšia katolícka krajina, malo podporovať katolícke Rakúsko. Ale Francúzi nemohli strpieť nároky rakúskej a španielskej dynastie Habsburgovcov na ríšsky titul, ani nárok reprezentovať kresťanstvo. Francúzsko sa preto radšej snažilo zruinovať katolícke Rakúsko aj Španielsko.
Podobne ako Francúzi, aj španielsky dvor veril, že Španielsko bolo vybrané samým Bohom, aby ho zastupovalo na zemi. Mních a politický teroretik Juan de Salazar v roku 1619 vo svojom pojednaní Politica Espanola napísal: „Španieli sú vyvolení realizovať Nový zákon tak, ako bol Izrael vyvolený realizovať Starý zákon. Zázraky, ktorými je Prozreteľnosť naklonená španielskej politike, potvrdzujú túto analógiu španielskeho a izraelského národa. Podobnosť udalostí v týchto epochách a jedinečný spôsob, ktorým Boh podporuje vyvolenosť španielskeho ľudu, potvrdzujú že sme podľa zákona aj z Božej milosti vyvoleným národom, tak ako ním boli Izraeliti v časoch Písma. Preto považujeme za správne konštatovať, že súčasné podmienky rovnako ako posvätné písma potvrdzujú, že španielska monarchia pretrvá mnohé storočia a bude monarchiou do konca vekov.“
Podľa Stanleyho Payna to zodpovedalo „bežnému postoju na dvore a časti kastílskej elity.“ Pričom „nepokojná túžba každého národa, byť považovaný za vyvolený národ, sa objavila s prvými konverziami európskych pohanov. Európskemu kresťanstvu to bolo vlastné od samého počiatku. Kresťanskí kronikári opisovali práve pokrstených európskych monarchov, ako by išlo o biblických kráľov a ich národy prirovnávali k biblickému Izraelu. Prvé nároky na poslanie byť vyvoleným pochádzajú z počiatku stredoveku, ešte zo šiesteho storočia, ako ich zachytil kronikár svätý Gregor z Tours a neskôr svätý Izidor Sevillský zo siedmeho storočia.“
Len ťažko ich za to môže niekto obviňovať. Premena barbarských útočníkov, ktorí zaplavili zruinovanú Rímsku ríšu, na kresťanov bola možno najvýznamnejším politickým aktom v dejinách sveta, aj keď si vyžadovala trochu tárania a pár švindľov, najmä ak si človek uvedomí tie ohromné dôsledky na storočia dopredu, ktoré to malo. Necudnosť starého európskeho pohanstva, ktorá sa nahromadila v útrobách Európy do roku 1914, to všetko uvoľnila.
Autenticky katolícka vízia univerzálnej ríše ustúpila reálnejším nárokom na krv a pôdu. Európania nebojovali vo vojnách v rokoch 1618, 1814 alebo 1914 ako kresťania, ale ako krypto-pohani. Presne tak to videli aj židovskí kritici od Heinricha Heineho cez Franza Rosenzweiga až po Siegmunda Freuda. Posledne menovaný napísal: „Nesmieme zabúdať, že všetky národy, ktoré dnes tak vynikajú v praktizovaní antisemitizmu, sa stali kresťanskými iba v relatívne nedávnych dobách, niekedy dokonca z donútenia. Možno povedať, že sú všetci „zle pokresťančení“, pod tenučkým náterom kresťanstva zostali tým, čím boli ich predkovia, polyteistickými barbarmi. Nedokázali ešte prekonať svoj odpor proti novému náboženstvu, ktoré im bolo vnútené a svoju nevraživosť zamerali proti zdroju, z ktorého k nim kresťanstvo prišlo.“
.odkaz J. R. R. Tolkiena
Ľudia nie sú umiernení. Nelíšime sa od svojich otcov tak, ako by sme si to želali. Hedonistickí bezdetní Európania dneška sú takí istí ľudia, ako po miliónoch bojovali a zomierali za svojich kráľov a krajiny v rokoch 1618 alebo 1814. Čokoľvek, čo stojí za to, aby sme žili, stojí aj za to, aby sme za to umierali. Ak nedokážeme povedať, že sme za niečo ochotní zomrieť, znamená to, že nemáme ani prečo žiť. Tak ako dnešní Európania. Európa sa obšírne a podrobne oboznámila, že krv a pôda, Kultur a Grandeur, nestoja za to, aby sa za ne zomieralo. Lenže potom, ako sa Európa zriekla svojich nacionálnych bohov a svojej násilnej minulosti, nedokázala nájsť nič, za čo stojí žiť. Dnešná Európa zomiera z vyčerpanosti a nudy, znechutená svojou minulosťou, bez záujmu o svoju budúcnosť, neschopná priniesť na svet dostatočný počet detí, aby tak zabezpečila vlastné prežitie.
„Mnohé sa podarilo zachrániť,“ napísal jeden z vojakov v prvej svetovej vojne, J. R. R. Tolkien, ale „mnoho iného sa musí pominúť.“ Európska kultúra sa napriek Hannsovi Johstovi nepominie. Tak ako sa dohľadu nad klasickou gréckou kultúrou ujali Európania, tak sa európskeho umenia – minimálne hudby – ujmú Aziati.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.