Najprv socialistický poslanec Huml navrhol, aby sa vynikajúcej českej tenistke Petre Kvitovej vzalo české občianstvo len preto, že sa rozhodla žiť v Monaku a tam aj platiť dane – ktoré sú v Monaku nižšie, než tie české. To bolo pre českú spoločnosť príliš, a Humla kritizovala zo správnych dôvodov: v slobodnej spoločnosti sa každý môže usadiť, kde chce. Petra Kvitová neurobila nič zlé, len realizovala svoju slobodu. Česko reprezentuje skvele a pre jeho reputáciu urobila viac, než je možné daňami zaplatiť. Z Humla hovorila závisť.
Mediálny mainstream boľševika Humla odsúdil, ale podstatne menej je imúnny voči rovnostárstvu prichádzajúcemu zo strany ľavicového liberalizmu. Vždy v lete naše feministky oprášia nápad kvót, teda štátom diktovaného rovného, rovnostárskeho zastúpenia žien a mužov v politike, bez ohľadu na ľudskú slobodu voľby. Šlágrom sezóny je však jedno iné rovnostárstvo: mantra „rovnaký plat za rovnakú prácu“ pre mužov i ženy. Tvrdí sa nám, že ženy dostávajú za rovnakú prácu nižšiu mzdu než muži, a to vraj nie je spravodlivé.
Je to naozaj tak? Ženy ako celok majú nižšie príjmy než muži ako celok. To preto, že ženy viac ako muži pracujú na nižšie než plné úväzky. Keď sa však pozrieme na jednotlivé profesie, vidíme, že platy mužov a žien sa zase až tak veľmi nelíšia. V štátnej sfére, kde sú platy tabuľkové, sa platy medzi ženami a mužmi dokonca nelíšia vôbec. Sú rovnaké.
V súkromnej sfére sú platy dané vzájomnou dohodou zamestnávateľa a zamestnanca či zamestnankyne; a do ich výšky nemá byť nikomu tretiemu nič.
Existuje však objektívny dôvod, prečo majú ženy v priemere nižšie príjmy než muži, je daný ľudskou prirodzenosťou; biológiou a fyziológiou človeka. Na vzniku novej ľudskej bytosti, dieťaťa, sa rovnako podieľajú muži i ženy, otec i matka. Plodenie potomka je spoločná, rovná aktivita. Momentom splodenia však vstupuje do života nerovnakosť, nerovnosť: žena, nie muž, nosí dieťa deväť mesiacov vo svojom lone. Žena, nie muž, dieťa rodí. A žena, nie muž, sa o novorodenca primárne stará.
Žena sa v tomto období svojho života, samozrejme, nemôže naplno venovať zamestnaniu, pretože má prácu – zodpovednejšiu a náročnejšiu. Dvadsaťštyri hodín denne. A preto si zaslúži špeciálnu ochranu.
Nejde o to, aby ženy i muži mali rovnaké platy, ale o to, aby muž, keď je jeho žena doma s malým dieťaťom, zarábal dosť, aby uživil celú svoju rodinu. Nejde o to, aby muži i ženy dogmaticky mali rovnaké platy, ale o to, aby rodiny ako celok mali príjmy dostatočne vysoké na uživenie všetkých svojich členov. Ako vedeli múdri ľudia všetkých dôb, v spravodlivej polis hlavnou referenčnou jednotkou nie je atomizovaný jednotlivec, ale rodina.
A na záver to, čo som sľúbil na začiatku: prečo je rovnostárstvo trapné, bigótne a zhubné? Pretože my ľudia nie sme rovnakí, sme odlišní, líšime sa v talentoch, nadaní, schopnostiach, záľubách. Jednoducho nie sme identickí. Preto čím väčšiu máme slobodu, tým viac môžeme prejavovať svoje prirodzené nerovnakosti, a tým väčšia majetková nerovnosť v spoločnosti nastane. A je to tak v poriadku. Nerovnosť je prirodzená, rovnosť je umelá. V spoločnosti sa vždy spontánne ustaví nerovnosť, nikdy nie rovnosť. Tú je možné nastoliť jedine štátnou intervenciou, diktátom, donútením. Sama nikdy nevznikne.
Mediálny mainstream boľševika Humla odsúdil, ale podstatne menej je imúnny voči rovnostárstvu prichádzajúcemu zo strany ľavicového liberalizmu. Vždy v lete naše feministky oprášia nápad kvót, teda štátom diktovaného rovného, rovnostárskeho zastúpenia žien a mužov v politike, bez ohľadu na ľudskú slobodu voľby. Šlágrom sezóny je však jedno iné rovnostárstvo: mantra „rovnaký plat za rovnakú prácu“ pre mužov i ženy. Tvrdí sa nám, že ženy dostávajú za rovnakú prácu nižšiu mzdu než muži, a to vraj nie je spravodlivé.
Je to naozaj tak? Ženy ako celok majú nižšie príjmy než muži ako celok. To preto, že ženy viac ako muži pracujú na nižšie než plné úväzky. Keď sa však pozrieme na jednotlivé profesie, vidíme, že platy mužov a žien sa zase až tak veľmi nelíšia. V štátnej sfére, kde sú platy tabuľkové, sa platy medzi ženami a mužmi dokonca nelíšia vôbec. Sú rovnaké.
V súkromnej sfére sú platy dané vzájomnou dohodou zamestnávateľa a zamestnanca či zamestnankyne; a do ich výšky nemá byť nikomu tretiemu nič.
Existuje však objektívny dôvod, prečo majú ženy v priemere nižšie príjmy než muži, je daný ľudskou prirodzenosťou; biológiou a fyziológiou človeka. Na vzniku novej ľudskej bytosti, dieťaťa, sa rovnako podieľajú muži i ženy, otec i matka. Plodenie potomka je spoločná, rovná aktivita. Momentom splodenia však vstupuje do života nerovnakosť, nerovnosť: žena, nie muž, nosí dieťa deväť mesiacov vo svojom lone. Žena, nie muž, dieťa rodí. A žena, nie muž, sa o novorodenca primárne stará.
Žena sa v tomto období svojho života, samozrejme, nemôže naplno venovať zamestnaniu, pretože má prácu – zodpovednejšiu a náročnejšiu. Dvadsaťštyri hodín denne. A preto si zaslúži špeciálnu ochranu.
Nejde o to, aby ženy i muži mali rovnaké platy, ale o to, aby muž, keď je jeho žena doma s malým dieťaťom, zarábal dosť, aby uživil celú svoju rodinu. Nejde o to, aby muži i ženy dogmaticky mali rovnaké platy, ale o to, aby rodiny ako celok mali príjmy dostatočne vysoké na uživenie všetkých svojich členov. Ako vedeli múdri ľudia všetkých dôb, v spravodlivej polis hlavnou referenčnou jednotkou nie je atomizovaný jednotlivec, ale rodina.
A na záver to, čo som sľúbil na začiatku: prečo je rovnostárstvo trapné, bigótne a zhubné? Pretože my ľudia nie sme rovnakí, sme odlišní, líšime sa v talentoch, nadaní, schopnostiach, záľubách. Jednoducho nie sme identickí. Preto čím väčšiu máme slobodu, tým viac môžeme prejavovať svoje prirodzené nerovnakosti, a tým väčšia majetková nerovnosť v spoločnosti nastane. A je to tak v poriadku. Nerovnosť je prirodzená, rovnosť je umelá. V spoločnosti sa vždy spontánne ustaví nerovnosť, nikdy nie rovnosť. Tú je možné nastoliť jedine štátnou intervenciou, diktátom, donútením. Sama nikdy nevznikne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.