Pred rokmi som našiel starú pohľadnicu s obrazom kostola v Šaštíne od Martina Benku. Na druhej strane bol krásnym písmom napísaný text. „Vážený pán Farkaš, bohužiaľ, nemôžem vyhovieť Vašej žiadosti o vymaľovanie kostola … ako iste viete, nie som figuralista, som krajinár, rád túto zakázku prenechám niekomu z mladších kolegov, s pozdravom Martin Benka.“ Očarujúce.
Krajina, slovenská krajina, dívať sa na krajinu, žiť v krajine, maľovať krajinu… Milovať krajinu. Milovať svoju krajinu je krajinárstvo, podobne ako milovať domov je domasedstvo. Mám rád Lou Reedov citát, know my way around, keď hovorí o Brooklyne. Slovensko je malé, ale dlhé, povedal Štefan Semjan po návrate z Medzilaboriec. Áno, bol som tam a musím podoknúť, že krásne. Malé, ale dlhé aj na rozprávanie o rozmanitostiach každého jedného miesta. A dobre namiešané, dovolím si tvrdiť.
Mladosť som strávil na Žitnom ostrove, milujem rovinu, vždy dramatickú oblohu, hviezdne nebo, ďaleké výhľady, tam som doma. V mladosti som maľoval akvarelom krajinky v okolí, lehnický kostol, ako trčí ponad stromy, vždy akosi v zlatom reze. Románske kostoly, prvý hneď v Moste pri Bratislave, krásne miesta. Dunaj, samozrejme, dunajská krajina. Pomaly sa tam vraciam a už sa vidím, ako niekde pri ceste maľujem starý agát. Musím sa poponáhľať, kým nevstúpi do platnosti nariadenie EÚ, že stromoradia popri cestách majú byť vypílené, pretože ohrozujú dopravu. Ja si zase myslím, že doprava ohrozuje nás všetkých. Kúsok naozajského domasedstva a krajinárstva by nám vyslovene prospelo.
.len sa nemykať
Nemusíme všetci ísť do prírody, nemusíme všetci bývať na vidieku, nemusíme všetci bývať v meste, nemusíme sa všetci presťahovať z jednej svetovej strany na druhú, zbúrať miesta, kde prídeme a nechať schátrať tie, ktoré sme opustili. Nemusíme všetci všetko, nemusíme nič. Seďme na zadku a buďme chvílu ticho, dívajme sa v tom tichu okolo seba a čakajme, kým sa nezotmie, potom vyjdime pred dom a skúsme sa pozrieť, koľko hviezd uvidíme, každý si môže nájsť tú svoju. Je ich pre každého dosť. Pokoj, len sa nemykať.
V národnej galérii otvorili výstavu krajina … zabudol som čo, s vysvetľujúcim podtitulom, ktorý som tiež pre istotu zabudol. Choďte sa pozrieť, máte to zadarmo.
Ak budete trpezliví, čo som ja nebol, budete mať možnosť pozrieť si veľa zaujímavých obrázkov krajiny, v ktorej, ako povedal svojho času cestou do Zürichu Martinko Štrba, prevažne žijeme. Ja sa tam ešte tiež vyberiem, treba sa nastaviť, nedávať si žiadne ciele, nebyť zbytočne kritický a len sa pozerať, koľko vládzete. Výstava je urobená v štýle google search, ako už nasvečuje plagát, teda vizuál, aj milovníci sociálnych sietí by si mohli prísť na svoje. Myslím tým aj teba, Ludvig, hor sa na bicykel a do národnej!
Ešte pre chvíľou som nám navrhoval sedieť na zadku a teraz brojím za pohyb.
Aj to má svoj dôvod, nie je to len moja nestála povaha. Ja som na tej výstave bol a chcel by som, aby tam išli aj ostatní, aby si ako ja niečo mysleli.
Nie o tej výstave, ale o krajine a mieste, v ktorom žijeme. To je vec proporcií.
.experiment v ňujorku
Určite poznáte ten vtip so Sárou z Mukačeva. Pre niekoho celé mesto, pre iného len také malé mestečko. Moja stará mama dedkovi vyčítala. Ty si jak ten červík v chrene, myslíš si, že ten chren je celý svet. Mne sa to prirovnanie páči, chren mám rád, a myslím si, že byť šťastný tu a teraz je ten recept. Dôvodov na to, nebyť šťastný, je na celom svete dosť. Robili pred rokmi taký experiment dvaja ruskí umelci – ako ináč, v „ňujorku“ – Komar a Melamid. Zistili, že ľudia na celom svete sa najradšej dívajú na takmer totožný obraz krajiny. Zaujímavý experiment, aj keď ja ruským umelcom úprimne neverím, aspoň tak ako americkým alebo iným vedcom, ktorí niečo zistili. Toto som zistil ja: neznášam zvuk vŕtačky za stenou, mladý Lukeš už desať rokov prestavuje znovu a znovu byt v susedstve, a neverím vedcom, avšak rád sa dívam na krajinu aj na jej obraz. Ak je však od krajinára, nie od figuralistu.
A na záver ešte príbeh, ktorý mi rozpravala dcéra Maxa Schurmanna, Madeleine. Otec maľovaĺ v plenéri, odborný výraz na krajinu, a vedľa stál dedinský chlapček a dlhé hodiny sa naňho díval, ako maľuje. Schurmann, ktorý nebol práve najzhovorčivejší a už vôbec nie k dedinskému sopliakovi, sa ho spýtal: Tak čo chlapče, páči sa ti maľovanie? Áno, páči. A čo sa ti najviac páči? Ako tá tuba serie tú farbu, odpovedal chlapec.
Vystihnúť podstatné, príjemné leto so slovenskou krajinou, priatelia.
Krajina, slovenská krajina, dívať sa na krajinu, žiť v krajine, maľovať krajinu… Milovať krajinu. Milovať svoju krajinu je krajinárstvo, podobne ako milovať domov je domasedstvo. Mám rád Lou Reedov citát, know my way around, keď hovorí o Brooklyne. Slovensko je malé, ale dlhé, povedal Štefan Semjan po návrate z Medzilaboriec. Áno, bol som tam a musím podoknúť, že krásne. Malé, ale dlhé aj na rozprávanie o rozmanitostiach každého jedného miesta. A dobre namiešané, dovolím si tvrdiť.
Mladosť som strávil na Žitnom ostrove, milujem rovinu, vždy dramatickú oblohu, hviezdne nebo, ďaleké výhľady, tam som doma. V mladosti som maľoval akvarelom krajinky v okolí, lehnický kostol, ako trčí ponad stromy, vždy akosi v zlatom reze. Románske kostoly, prvý hneď v Moste pri Bratislave, krásne miesta. Dunaj, samozrejme, dunajská krajina. Pomaly sa tam vraciam a už sa vidím, ako niekde pri ceste maľujem starý agát. Musím sa poponáhľať, kým nevstúpi do platnosti nariadenie EÚ, že stromoradia popri cestách majú byť vypílené, pretože ohrozujú dopravu. Ja si zase myslím, že doprava ohrozuje nás všetkých. Kúsok naozajského domasedstva a krajinárstva by nám vyslovene prospelo.
.len sa nemykať
Nemusíme všetci ísť do prírody, nemusíme všetci bývať na vidieku, nemusíme všetci bývať v meste, nemusíme sa všetci presťahovať z jednej svetovej strany na druhú, zbúrať miesta, kde prídeme a nechať schátrať tie, ktoré sme opustili. Nemusíme všetci všetko, nemusíme nič. Seďme na zadku a buďme chvílu ticho, dívajme sa v tom tichu okolo seba a čakajme, kým sa nezotmie, potom vyjdime pred dom a skúsme sa pozrieť, koľko hviezd uvidíme, každý si môže nájsť tú svoju. Je ich pre každého dosť. Pokoj, len sa nemykať.
V národnej galérii otvorili výstavu krajina … zabudol som čo, s vysvetľujúcim podtitulom, ktorý som tiež pre istotu zabudol. Choďte sa pozrieť, máte to zadarmo.
Ak budete trpezliví, čo som ja nebol, budete mať možnosť pozrieť si veľa zaujímavých obrázkov krajiny, v ktorej, ako povedal svojho času cestou do Zürichu Martinko Štrba, prevažne žijeme. Ja sa tam ešte tiež vyberiem, treba sa nastaviť, nedávať si žiadne ciele, nebyť zbytočne kritický a len sa pozerať, koľko vládzete. Výstava je urobená v štýle google search, ako už nasvečuje plagát, teda vizuál, aj milovníci sociálnych sietí by si mohli prísť na svoje. Myslím tým aj teba, Ludvig, hor sa na bicykel a do národnej!
Ešte pre chvíľou som nám navrhoval sedieť na zadku a teraz brojím za pohyb.
Aj to má svoj dôvod, nie je to len moja nestála povaha. Ja som na tej výstave bol a chcel by som, aby tam išli aj ostatní, aby si ako ja niečo mysleli.
Nie o tej výstave, ale o krajine a mieste, v ktorom žijeme. To je vec proporcií.
.experiment v ňujorku
Určite poznáte ten vtip so Sárou z Mukačeva. Pre niekoho celé mesto, pre iného len také malé mestečko. Moja stará mama dedkovi vyčítala. Ty si jak ten červík v chrene, myslíš si, že ten chren je celý svet. Mne sa to prirovnanie páči, chren mám rád, a myslím si, že byť šťastný tu a teraz je ten recept. Dôvodov na to, nebyť šťastný, je na celom svete dosť. Robili pred rokmi taký experiment dvaja ruskí umelci – ako ináč, v „ňujorku“ – Komar a Melamid. Zistili, že ľudia na celom svete sa najradšej dívajú na takmer totožný obraz krajiny. Zaujímavý experiment, aj keď ja ruským umelcom úprimne neverím, aspoň tak ako americkým alebo iným vedcom, ktorí niečo zistili. Toto som zistil ja: neznášam zvuk vŕtačky za stenou, mladý Lukeš už desať rokov prestavuje znovu a znovu byt v susedstve, a neverím vedcom, avšak rád sa dívam na krajinu aj na jej obraz. Ak je však od krajinára, nie od figuralistu.
A na záver ešte príbeh, ktorý mi rozpravala dcéra Maxa Schurmanna, Madeleine. Otec maľovaĺ v plenéri, odborný výraz na krajinu, a vedľa stál dedinský chlapček a dlhé hodiny sa naňho díval, ako maľuje. Schurmann, ktorý nebol práve najzhovorčivejší a už vôbec nie k dedinskému sopliakovi, sa ho spýtal: Tak čo chlapče, páči sa ti maľovanie? Áno, páči. A čo sa ti najviac páči? Ako tá tuba serie tú farbu, odpovedal chlapec.
Vystihnúť podstatné, príjemné leto so slovenskou krajinou, priatelia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.