Vybrať 25 autorov a dať im voľné zadanie k okrúhlemu výročiu významnej historickej udalosti, to chce istú odvahu. Teda, ak má mať výsledok inú než len symbolickú hodnotu. Zostavovatelia musia mať šťastnú ruku pri výbere autorov, ako aj kombináciu šarmu a neodbytnosti potrebnú na to, aby od nich dostali skutočnú kvalitu, a nie iba text, ktorý sa im nezmestil do poslednej zbierky básní či poviedok. A potom už môžu len dúfať, že z textov, ktoré im autori pošlú, nevznikne krikľavý patchwork, ale zaujímavá mozaika. Márii Modrovich a Petrovi Šulejovi, zostavovateľom Prebúdzania sedmospáčov sa to vcelku podarilo.
.výber
Výber autorov je záhadný. Nie je totiž jasné, aký kľúč zostavovatelia použili. Určite to nie je „hlas jednej generácie”, alebo niečo podobné: dátumy narodenia autorov a autoriek majú viac než štyridsaťročný rozptyl. Najstarší prišli na svet počas druhej svetovej vojny, najmladší išli do prvého ročníka základnej školy až po novembri ’89. Kritériom pravdepodobne nebol ani štýl či spôsob tvorby: zastúpená je prudko experimentálna poézia aj realistická spomienková próza, literárne štylizovaná detektívka aj text navodzujúci pocity existenciálnej úzkosti. Zdá sa pritom, že ľahšie sa vyberali poviedky než básne. Ako si ináč vysvetliť trojnásobnú účasť Michala Habaja v antológii (pod svojím menom, ako súčasť textového projektu Generator x_2 a pod pseudonymom Anna Snegina), pri neúčasti Erika Jakuba Grocha, Márie Ferenčuhovej, Mariána Milčáka či Nóry Ružičkovej?
V prozaickej časti knihy prekvapuje len účasť autora s pseudonymom Ivan Kozma (hoci jeho text je veľmi dobrý), a naopak, neúčasť Pavla Rankova, Michala Hvoreckého, Lucie Piussi či Jána Púčeka.
Hlavným kritériom výberu autorov sa tak zdá priateľský vzťah so zostavovateľmi. Dvaja ľudia oslovili autorov a autorky, ktorí sú im blízki. Hlavné je, že skoro všetci do antológie dodali kvalitné texty.
Okrem toho samotné množstvo autorov, z ktorých diel by sa dalo poskladať niekoľko kvalitných antológií, je prvým zaujímavým konštatovaním súvisiacim s obdobím od Nežnej revolúcie. Spomienkovým optimizmom kolorované reči o tom, ako sa kedysi stálo v dlhých radoch na knihy, ako si veľkí básnici svojou tvorbou zarobili na vily pri Bratislavskom hrade, ako sa v Kryme či U Michala viedli hlboké literárne sympóziá a teda, že literatúra prežívala zlaté časy, sú skôr prejavom rozvinutej sklerózy než historickou pravdou. Je pravda, že 25 rokov po páde komunizmu tu máme niekoľko desiatok zaujímavých autorov a na pultoch kníhkupectiev je viac zaujímavej slovenskej literatúry než dokážeme prečítať.
.texty
O čom hovoria autori a autorky textov v antológii Prebúdzanie sedmospáčov. A ako to hovoria?
Ak privrieme obe oči nad „básňou” Michala Rehúša Odkaz 17. novembra 1989 (ide o tabuľku s meteorologickou správou z toho dňa), ktorá sa ani len nepokúša prekročiť pomyselnú hranicu medzi kaviarenským humorom a „experimentálnym umením”, môžeme konštatovať vysokú kvalitu básní aj poviedok. Najsilnejšiu čitateľskú stopu zanechali texty Ivany Dobrakovovej, Moniky Kompaníkovej, Svetlany Žuchovej, Agdu Bavi Paina a Tomáša Horvátha, ako aj básne Mily Haugovej, Ivana Štrpku, Kataríny Kucbelovej a Martina Solotruka.
Ak by sme texty z antológie považovali za reprezentatívne, mohli by sme skonštatovať, že autori a autorky vedia písať stručne, že im (ani pri bolestivých témach) nechýba vtip a že majú chuť písať o veciach, ktoré sa ich osobne dotýkajú. Keby podobná antolģia vyšla pred desiatimi rokmi, texty v nej by zrejme boli „experimentálnejšie”, minimálne v poézii by sme videli viac formálneho hrania so slovami. V Prebúdzaní tento prístup k textu zastupuje len Zuzana Husárová (jej text PNS:SNP pozostáva z textov na bratislavskom Moste SNP) a čiastočne ho nájdeme aj v Kódexe XXIII vyprodukovanom Generatorom x_2. Všetky ostatné básne a poviedky sú síce moderné, súčasné, no formálne tradičné.
.sloboda 2014
„Myslel si, že pocit šťastia sa naplno rozvinie vtedy, keď naokolo nebudú žiadne prekážky, len otvorený priestor. Žiadny pocit šťastia sa nedostavil, len únava ako olovené závažie pod kožou.” Takto uvažuje Matúš, hrdina poviedky Moniky Kompaníkovej Útek. Túžil po slobode a keď sa v nej ocitol, je trochu sklamaný. Ak majú texty v antológii spoločného menovateľa, tak je ním práve toto sklamanie. Neznamená to túžbu po návrate k normalizačným „istotám” – o tom nie je v textoch antológie ani reči. Život v slobode je spisovateľmi v roku 2014 považovaný za samozrejmosť. Tu sme, väčšinu života sme prežili v slobode, považujeme to za normálne, no život vďaka tomu neprináša menej sklamania, osamelosti, bolesti a úzkostí. Tak ako Anton a Martina, ktorí v poviedke Svetlany Žuchovej trávia Silvester vo Fínsku za severným polárnym kruhom a je výborné, že si to môžu dovoliť, no tá skutočná dráma sa deje v intimite ich mileneckého vzťahu. Ako sestry Klára a Blanka, ktoré sa v poviedke Ivany Dobrakovovej dostanú s otcom do Ameriky (je to krátko po Nežnej revolúcii, takže je to stále veľmi vzrušujúce) – a zrazu tam zostanú samy.
Pravdaže, zopár autorov Antológie sa v spomienkach vracia do starých čias, – najlepšie Agda Bavi Pain v poviedke Dieťa času – no spomienkový sentiment v ich textoch nenájdete.
Sloboda pre autorov antológie je ako lúč svetla, ktorý nie je zďaleka taký zaujímavý ako to, čo osvetľuje: malé drámy, jazvy z minulosti, nenaplnené túžby, radosť, nenávisť, samotu.
„Sloboda / by to mohla / byť, / keby ju už niekto zachytil / aspoň ako šteklivý vietor / – medzi kolená,” píše básnik Martin Solotruk.
Sedmospáči sa prebúdzajú v slobode. Nič iné nepoznajú, minulosť je iba ako sen. Tu žijú svoje životy a píšu slová, v ktorých sa odrážajú.
Sloboda sedmospáčov Antológia súčasnej poézie a prózy k 25. Výročiu Nežnej revolúcie. Zostavovatelia: Mária Modrovich a Peter Šulej. Grafická úprava: Miriam Gavulová. Obálka: Emil Taška. Vlna a Drewo a srd, 2014.
.výber
Výber autorov je záhadný. Nie je totiž jasné, aký kľúč zostavovatelia použili. Určite to nie je „hlas jednej generácie”, alebo niečo podobné: dátumy narodenia autorov a autoriek majú viac než štyridsaťročný rozptyl. Najstarší prišli na svet počas druhej svetovej vojny, najmladší išli do prvého ročníka základnej školy až po novembri ’89. Kritériom pravdepodobne nebol ani štýl či spôsob tvorby: zastúpená je prudko experimentálna poézia aj realistická spomienková próza, literárne štylizovaná detektívka aj text navodzujúci pocity existenciálnej úzkosti. Zdá sa pritom, že ľahšie sa vyberali poviedky než básne. Ako si ináč vysvetliť trojnásobnú účasť Michala Habaja v antológii (pod svojím menom, ako súčasť textového projektu Generator x_2 a pod pseudonymom Anna Snegina), pri neúčasti Erika Jakuba Grocha, Márie Ferenčuhovej, Mariána Milčáka či Nóry Ružičkovej?
V prozaickej časti knihy prekvapuje len účasť autora s pseudonymom Ivan Kozma (hoci jeho text je veľmi dobrý), a naopak, neúčasť Pavla Rankova, Michala Hvoreckého, Lucie Piussi či Jána Púčeka.
Hlavným kritériom výberu autorov sa tak zdá priateľský vzťah so zostavovateľmi. Dvaja ľudia oslovili autorov a autorky, ktorí sú im blízki. Hlavné je, že skoro všetci do antológie dodali kvalitné texty.
Okrem toho samotné množstvo autorov, z ktorých diel by sa dalo poskladať niekoľko kvalitných antológií, je prvým zaujímavým konštatovaním súvisiacim s obdobím od Nežnej revolúcie. Spomienkovým optimizmom kolorované reči o tom, ako sa kedysi stálo v dlhých radoch na knihy, ako si veľkí básnici svojou tvorbou zarobili na vily pri Bratislavskom hrade, ako sa v Kryme či U Michala viedli hlboké literárne sympóziá a teda, že literatúra prežívala zlaté časy, sú skôr prejavom rozvinutej sklerózy než historickou pravdou. Je pravda, že 25 rokov po páde komunizmu tu máme niekoľko desiatok zaujímavých autorov a na pultoch kníhkupectiev je viac zaujímavej slovenskej literatúry než dokážeme prečítať.
.texty
O čom hovoria autori a autorky textov v antológii Prebúdzanie sedmospáčov. A ako to hovoria?
Ak privrieme obe oči nad „básňou” Michala Rehúša Odkaz 17. novembra 1989 (ide o tabuľku s meteorologickou správou z toho dňa), ktorá sa ani len nepokúša prekročiť pomyselnú hranicu medzi kaviarenským humorom a „experimentálnym umením”, môžeme konštatovať vysokú kvalitu básní aj poviedok. Najsilnejšiu čitateľskú stopu zanechali texty Ivany Dobrakovovej, Moniky Kompaníkovej, Svetlany Žuchovej, Agdu Bavi Paina a Tomáša Horvátha, ako aj básne Mily Haugovej, Ivana Štrpku, Kataríny Kucbelovej a Martina Solotruka.
Ak by sme texty z antológie považovali za reprezentatívne, mohli by sme skonštatovať, že autori a autorky vedia písať stručne, že im (ani pri bolestivých témach) nechýba vtip a že majú chuť písať o veciach, ktoré sa ich osobne dotýkajú. Keby podobná antolģia vyšla pred desiatimi rokmi, texty v nej by zrejme boli „experimentálnejšie”, minimálne v poézii by sme videli viac formálneho hrania so slovami. V Prebúdzaní tento prístup k textu zastupuje len Zuzana Husárová (jej text PNS:SNP pozostáva z textov na bratislavskom Moste SNP) a čiastočne ho nájdeme aj v Kódexe XXIII vyprodukovanom Generatorom x_2. Všetky ostatné básne a poviedky sú síce moderné, súčasné, no formálne tradičné.
.sloboda 2014
„Myslel si, že pocit šťastia sa naplno rozvinie vtedy, keď naokolo nebudú žiadne prekážky, len otvorený priestor. Žiadny pocit šťastia sa nedostavil, len únava ako olovené závažie pod kožou.” Takto uvažuje Matúš, hrdina poviedky Moniky Kompaníkovej Útek. Túžil po slobode a keď sa v nej ocitol, je trochu sklamaný. Ak majú texty v antológii spoločného menovateľa, tak je ním práve toto sklamanie. Neznamená to túžbu po návrate k normalizačným „istotám” – o tom nie je v textoch antológie ani reči. Život v slobode je spisovateľmi v roku 2014 považovaný za samozrejmosť. Tu sme, väčšinu života sme prežili v slobode, považujeme to za normálne, no život vďaka tomu neprináša menej sklamania, osamelosti, bolesti a úzkostí. Tak ako Anton a Martina, ktorí v poviedke Svetlany Žuchovej trávia Silvester vo Fínsku za severným polárnym kruhom a je výborné, že si to môžu dovoliť, no tá skutočná dráma sa deje v intimite ich mileneckého vzťahu. Ako sestry Klára a Blanka, ktoré sa v poviedke Ivany Dobrakovovej dostanú s otcom do Ameriky (je to krátko po Nežnej revolúcii, takže je to stále veľmi vzrušujúce) – a zrazu tam zostanú samy.
Pravdaže, zopár autorov Antológie sa v spomienkach vracia do starých čias, – najlepšie Agda Bavi Pain v poviedke Dieťa času – no spomienkový sentiment v ich textoch nenájdete.
Sloboda pre autorov antológie je ako lúč svetla, ktorý nie je zďaleka taký zaujímavý ako to, čo osvetľuje: malé drámy, jazvy z minulosti, nenaplnené túžby, radosť, nenávisť, samotu.
„Sloboda / by to mohla / byť, / keby ju už niekto zachytil / aspoň ako šteklivý vietor / – medzi kolená,” píše básnik Martin Solotruk.
Sedmospáči sa prebúdzajú v slobode. Nič iné nepoznajú, minulosť je iba ako sen. Tu žijú svoje životy a píšu slová, v ktorých sa odrážajú.
Sloboda sedmospáčov Antológia súčasnej poézie a prózy k 25. Výročiu Nežnej revolúcie. Zostavovatelia: Mária Modrovich a Peter Šulej. Grafická úprava: Miriam Gavulová. Obálka: Emil Taška. Vlna a Drewo a srd, 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.