Európski lídri sú právom netrpezliví. Integráciu, teda cestu k „čoraz bližšej (zomknutejšej) únii (ever closer union)“, čo je len iné meno pre nefalšovaný pokrok a dobro, stále niekto brzdí. Niekedy sú to nerozumní občania Francúzska a Holandska v referendách, inokedy rôzni Poliaci, Česi či Briti na summitoch.
Brzdia pokrok a dobro preto, lebo ničomu nerozumejú. Slováci zatiaľ, chvalabohu, pokrok nebrzdia.
Európski lídri už preto párkrát takmer nadobro stratili trpezlivosť. Naposledy pre Poliakov, presnejšie povedané, pre jedného z tých dvoch nemožných dvojičiek Kaczynských. Ale nakoniec si všetci vydýchli. Po úmornej noci rokovaní (vždy ide o úmornú noc rokovaní) sa dosiahol kompromis, keď to už takmer vyzeralo na úplný krach summitu (vždy to skoro až do konca vyzerá na úplný krach summitu). Summit dosiahol dohodu o novom znení zmluvy, ktorá sa už nevolá Ústavná zmluva a všetci tvrdia, že na summite dosiahli víťazstvo.
.mnohonásobné víťazstvo
Víťazstvo summitu spočíva napríklad v tom, že zámer bol text zjednodušiť, ale ten sa nakoniec vôbec nezjednodušil – to je jasné už teraz, hoci jeho konečná podoba bude známa až po skončení medzivládnej konferencie, čo bude približne o pol roka. Text už nebude potrebné ratifikovať v referendách, čo tiež možno označiť za víťazstvo, lebo, ako sa ukázalo, ulici sa veriť nedá. Parlamenty sú predsa len rozumnejšie. To je spoločné víťazstvo všetkých lídrov nad ulicou. Alebo ľudom? Ale to je jedno. Aj slovenský premiér Fico povedal, že to (európska Ústavná zmluva, ako sa to donedávna volalo) aj tak nikoho nezaujíma – a fakt, že sa text nezjednodušil, zaručí, že to tak aj zostane (to nepovedal, to je už môj komentár).
Druhým relevantným víťazstvo rokovaní summitu bolo, že sa z textu vypustila zmienka o symboloch EÚ, ako sú vlajka, hymna a podobne. Symboly by údajne prepožičali EÚ imidž superštátu, a tomu chceli mnohé členské krajiny zabrániť. V tomto prípade ide o takzvané skryté víťazstvo reality nad optickým klamom, lebo odstránenie imidžu pomohlo v texte zachovať v hlavných rysoch superštát, ktorý ten honosný imidž naozaj na svoje fungovanie nepotrebuje.
Tretím víťazstvom členských štátov, ktoré nechceli, aby mala EÚ imidž a povahu superštátu, je, že Javier Solana nebude ministrom zahraničných vecí EÚ, ale „vysokým predstaviteľom EÚ pre zahraničné otázky a bezpečnostnú politiku“ a zároveň sa stane podpredsedom Európskej komisie. Doteraz bol Solana v medzinárodnej politike pomerne symbolickou figúrou s výborným príjmom a minimálnym vplyvom. A odteraz to bude presne tak isto, čo je nepochybne veľké víťazstvo. Víťazstvom je aj to, že už nebude mať každá krajina európskeho komisára, bude ich menej a krajiny sa v ich nominácii budú striedať. Toto víťazstvo môže byť, pravda, trochu problémom, lebo tak niektoré krajiny nebudú mať tu i tam možnosť odložiť do Bruselu lídrov, ktorí sa v danej chvíli na nič nehodia. Ako je známe, to je chronický problém, ktorý trápi všetkých občanov Únie.
Veľkým víťazstvom je i to, že sa značne rozšíril počet oblastí, v ktorých už nebudú musieť súhlasiť s rozhodnutím všetci, ale postačí väčšina (nebudem unavovať detailmi o jej výpočte). To je úžasný pokrok, lebo doteraz sa príliš často, vlastne takmer vždy našiel nejaký štát, ktorý bránil všeobecnému pokroku, a o ten predsa vždy väčšine ide, no nie? Radosť z tohto konkrétneho víťazstva ešte znásobuje fakt, že sa v zahraničnej a bezpečnostnej politike zachovala nutnosť dosiahnuť súhlas všetkých, teda nikoho nemožno v týchto veciach prehlasovať. Najväčšiu radosť má z toho určite Javier Solana, ktorý tým priam dostáva krídla.
Briti dosiahli víťazstvo v tom, že pre nich nebude záväzná Charta základných práv, a my ostatní v tom, že pre nás bude. Lebo práv nie je nikdy dosť.
Historické víťazstvo si zaknihovali aj národné parlamenty. Tie už budú môcť hodnotiť návrhy Európskej komisie celých osem týždňov a nie iba mizerných šesť, ako doteraz. A Európska komisia sa potom bude musieť nad ich názorom zamyslieť. Rešpektovať ho nemusí, ale to je dobre, lebo by to iba zbytočne brzdilo pokrok. Tých približne 15 percent právnych noriem, ktoré ešte zostávajú v rukách národných parlamentov, je aj tak zbytočne veľa. Zbytočnou brzdou pokroku bola aj zmienka o slobodnej konkurencii vo vnútornom trhu, ktorá na žiadosť pokrokových Francúzov zmizla, čo možno interpretovať nie ako obyčajné víťazstvo, ale priam ako triumf pokroku.
No a, last but not least, naši otravní bratia Česi dosiahli, že bude možné kompetencie prenášať nielen z národných štátov na Úniu, ale aj naspäť. Toto české víťazstvo je v očiach ostatných neuveriteľným spiatočníctvom, ale darovali to tým Čechom, lebo s takou eventualitou predsa nikto rozumný v Európe nepočíta, však?
So správou o víťazstve sa rozbehli domov všetci lídri, i ten slovenský. Ten prišiel domov s viditeľnou úľavou, že má to únavné handrkovanie, do ktorého sa vôbec neplietol, za sebou. Úprimnosť, s ktorou celej veci nerozumel, bola odzbrojujúca. Doma sa potom všetci tešili. Napríklad SNS sa v mene Slovákov teší, že sa na summite presadilo jadrové fórum a vstup Slovenska do schengenského priestoru. Fakt je, že sa nám toto víťazstvo podarilo na summite dosiahnuť poza chrbát zvyšných účastníkov, ktorí si ho vôbec nevšimli, lebo sme o týchto témach na summite múdro nehovorili a vyhli sa im aj ostatní. Tiché, ale významné víťazstvo. Aj KDH si právom zaknihovalo víťazstvo. Dôrazne totiž, podľa slov svojho predsedu, odmietalo celý pôvodný dokument, a tak jeho skresanie na zanedbateľných 95 percent jeho pôvodného rozsahu je naozaj triumf. Aj SMK sa teší, že EÚ dostala týmto víťazným kompromisom, podľa slov nového predsedu, novú energiu. Skvelý postreh.
.je to smiešne? Nie je.
To, že sú súčasní slovenskí lídri vo svojej úlohe bezradných obsmŕdačov na slávnom summite smiešni, neznamená, že je smiešna celá vec. Peter Schutz v tom kontexte napísal, že tá prihlúpla spokojnosť s výsledkami summitu charakterizuje súčasnú politickú generáciu pasažierov a cudzopasníkov, a že za to ešte raz môžeme zaplatiť privysokú cenu. Žiada sa dodať, že je k tej generácii zbytočne láskavý. Tí cudzopasníci by ešte sedeli, ale pasažieri, dokonca aj tí čierni, zvyčajne vedia, do akého vlaku nasadli a kam sa ním vezú. Nevyzerá, že by to slovenskí vládni pasažieri vo vlaku Európskej únie čo i len tušili. Keďže tam sedíme, chtiac-nechtiac spolu s nimi, smiešne to nie je ani trochu. Ak však tí (na európskych fondoch) cudzopasiaci slovenskí pasažieri tušia i cieľovú stanicu toho vlaku, je to smiešne ešte menej. Lebo tam za obzorom, kde sa koľajnice zbiehajú, je menej a menej slobody a čoraz viac čohosi, čo sa vydáva za pokrok. Škerí sa spoza toho niečo dôverne známe, čo je bližšie k svetu Georgea Orwella než k svetu Schumana, Moneta a de Casperiho. (Ani títo páni nie sú celkom bez viny, ale európsky dnešok by ich bezpochyby pobúril.)
Smiešne však nie sú ani rituálne hry špičky európskej politickej triedy. Na summitoch sa vždy posekajú na banalitách a podružnostiach, vždy potom predstierajú triumfálny kompromis dosiahnutý v obetavom a úmornom boji a vždy siahnu Európanom na ďalší kus slobody a svojprávnosti. Európske summity sú spravidla fraškami, ale nebývajú smiešne. Ani tento v réžii Angely Merkelovej nebol smiešny. Z hľadiska obrany slobôd bol hrozivý.
.o čom sa na summite nehovorí. Nikdy.
Hovorí sa o právach, ale už takmer nikdy sa nehovorí o slobode ani o slobodách. Lebo to nie je to isté, čo práva. A nehovorí sa o politickej legitimite. O tej sa nehovorí, lebo úzko súvisí s obranou slobôd.
Na adresu orgánov a inštitúcií Európskej únie zaznieva dobre mienená výčitka, že majú istý demokratický deficit. Respektíve, že sú príliš vzdialené od občanov. Ťažko si síce predstaviť, čo je to demokratický deficit v situácii, keď chýba „démos“, teda európsky ľud, ale je jasné, o čo ide. Niekoľko summitov prijalo predsavzatie, že s tým politici niečo urobia. Takým bol pred pár rokmi aj summit v Laekene. Ten ustanovil Konvent, ktorý to mal riešiť, mal zjednodušiť zmluvný základ Únie, priblížiť jej inštitúcie k občanom a odstrániť demokratický deficit. Výsledkom bol text Ústavnej zmluvy, ktorý robil presný opak a ktorého trosky teraz zachraňoval práve skončený summit. Pri takých predsavzatiach sa, paradoxne, veci v Európe vždy pohnú opačným smerom.
V tejto úvahe je však potrebné prestať hovoriť o deficite demokracie a vrátiť sa ku slobodám. A možno potom aj k právam a záujmom. Každá moc ich ohrozuje. I tá moc, ktorá vznikla z vôle ľudu. Moc totiž nie je abstraktná, vždy ju vykonávajú ľudia. Presnejšie je preto povedať, že slobody i práva vždy ohrozujú ľudia s mocou. Demokracie sú demokraciami najmä preto, lebo v nich existuje účinný mechanizmus, ako ľuďom s mocou zabrániť, aby si ju neponechali natrvalo, a aby ju nepoužili na obmedzenie slobôd. Američania to nazývajú systémom bŕzd a protiváh, ale začal o tom uvažovať už Montesquieu v rámci svojho konceptu trojrozdelenia moci. Európske inštitúcie taký mechanizmus iba predstierajú. Ten mechanizmus, prirodzene, funguje aj v rámci národných štátov iba vtedy, ak je spoločnosť zložená väčšinovo z jednotlivcov, ktorí si – bez ohľadu na stupeň dosiahnutého vzdelania – svoje slobody inštinktívne bránia, ktorí inštinktívne nedôverujú ľuďom pri moci a snažia sa obmedzovať vplyv politickej moci na svoj život. Nie všetky spoločnosti sa skladajú z takých ľudí. Sú i také, a je ich možno na svete väčšina, kde sú ľudia vybavení inštinktom slobody zastúpení iba ako patetická menšina. Ale o tom už dosť podrobne písal Fareed Zakaria (v knižke Budúcnosť slobody), aj Robert Kaplan (v knižke Prichádzajúca anarchia).
.podmienky účinnej obrany slobôd
Existuje istá suma nevyhnutných podmienok na to, aby si ľudia dokázali brániť svoje slobody pred tými, ktorí vykonávajú moc – nech už je to moc vládna, súdna či zákonodarná. Vynechať nemožno žiadnu.
Prvú podmienku sme už spomenuli. V spoločnosti, nad ktorou sa konkrétna politická moc rozprestiera, ak chcete uplatňuje, musí byť dostatok ľudí, občanov, ktorí majú, čo sa týka ich individuálnych slobôd, vyvinutý mocný obranný inštinkt. Nemusia sa to učiť v politických kurzoch, jednoducho sa v nich všetko vzbúri, keď im niekto siahne aj na tú najbanálnejšiu zo slobôd, lebo im to napovie inštinkt.
Druhou podmienkou je, aby ľudí, ktorí tvoria spoločenstvo, nad ktorým sa rozprestiera konkrétna politická moc, spájala nejaká spoločná identita zakotvená v určitej tradícii. Súčasťou tej tradície musí byť obrana slobôd. Najlepšie, ak je súčasťou tej tradície aj spoločná história zápasov o slobodu. Tá zvykne byť zapísaná do spoločnej identity v podobe pripravenosti konať a bojovať, ak sú ohrozené slobody.
Treťou podmienkou je, aby ľudí v spoločenstve, nad ktorým sa rozprestiera konkrétna politická moc, spájali spoločné kultúrne a civilizačné vzorce a aby mali spoločný komunikačný nástroj – jazyk.
Druhú a tretiu podmienku spĺňajú spravidla iba národy. O národoch zvykneme v Európe hovoriť najmä v etnickom slova zmysle, ale ide tu predovšetkým o politický koncept národa, o politický národ. Ten nemusí byť etnicky homogénny (to pôvodne nie sú ani Francúzi či Briti), ale musí ho spájať jazyk. To platí, aj keď ide o viacjazyčnú spoločnosť (Švajčiarsko či Kanada).
Iba splnenie všetkých týchto podmienok vytvára situáciu, v ktorej sa ľudia dokážu v čase potreby obrany slobôd naprieč celým spoločenstvom spontánne organizovať a vytvárať živé spoločenské a politické inštitúcie obrany slobôd takpovediac spontánne a zdola. A vďaka spoločnému jazyku to dokážu robiť celoplošne – teda na celom území, kde žijú a nad ktorým sa rozprestiera konkrétna politická moc. Také inštitúcie môžu byť formálne, ako napríklad politické strany či mimovládne organizácie, ale aj neformálne, ako podpisové akcie, hnutia s obmedzenou agendou a podobne. Tie prvé zvyknú pretrvať v čase, tie druhé vznikajú ad hoc a zase miznú, čo ich však nerobí menej účinnými. Dôležité je, že sú živými sociálnymi organizmami zakotvenými v spoločnej identite a tradícii. Vtedy a len vtedy môže byť spoločná obrana slobôd úspešná. Ľuďom žijúcim v spoločenstvách, ktoré nespĺňajú jednu či viaceré z týchto podmienok, obyčajne ide o bazálnejšie istoty. Slobody prichádzajú k slovu až vtedy, keď nejde o život a je čo jesť.
Všetky tieto podmienky dovedna nie sú iba podmienkami na obranu slobôd. Tie podmienky sú zároveň podmienkami na vznik legitímnych inštitúcií politickej moci – ak teda máme na mysli demokraciu. Legitimita moci v demokratických podmienkach nespočíva totiž iba v tom, že je možné zdôvodniť ju väčšinovým súhlasom tých, nad ktorými sa v tomto konkrétnom prípade rozprestiera, ale aj tým, že existujú reálne podmienky na to, aby sa tí, ktorí sú objektom vládnutia, moci konkrétnych ľudí vzopreli, ak majú pocit, že vládnuci svoju moc zneužívajú, a dokázali im moc vziať. Je veľmi ťažké predstaviť si to všetko na vyššej než národnej úrovni.
.deficit legitimity, nie demokracie
Moc európskych inštitúcií sa rozprestiera ponad 27 štátov. Je to moc nad územím, ktoré nespĺňa najmenej dve z troch nevyhnutných podmienok účinnej obrany slobôd ani politickej legitimity. Neexistuje európsky politický národ, lebo ten, ktorý existuje v hlavách európskych idealistických integrátorov, nie je z mäsa a kostí. S výnimkou Európanov z povolania, akými sú trebárs Javier Solana či ktorýkoľvek komisár, úradník Komisie či úradník Euróspkeho parlamentu, neexistuje bytosť zvaná Európan ako homo politicus. V Európskej únii neexistuje európsky národ, ktorý by sa celoplošne vzoprel, keby prišlo naozaj na lámanie chleba a boli by ohrozené slobody. Existujú iba jednotlivé európske národy, ktorým na to chýba sila. Medzi nimi netreba kresliť administratívne hranice. Pre spontánne celoeurópske politické procesy sú dostatočne vysoké a neprekonateľné aj tie hranice, ktoré vymedzil fakt, že nik nemôže hovoriť dvadsiatimi štyrmi ani desiatimi, a vlastne naozaj dobre ani piatimi jazykmi. Dôkazom toho je, že už prišlo k situácii, keď sa rozhodovanie o slobodách posúva na inštitúcie a politické elity, ktoré sú mimo dosahu konkrétnych politických národov a ich inštitúcií, predovšetkým parlamentov, a nikto ani len tichučko nepípol. Aj hrdí Briti pípli takmer nečujne. Európa je zvláštny fenomén, v ktorom už stihla vzniknúť politická trieda, ktorá ešte iba čaká, kým k nej vznikne politický národ. Ten možno nikdy nevznikne, ale jej to nepripadá zvláštne. Cíti prevahu, cíti sa vizionársky, takpovediac v predstihu pred históriou. Má neslýchanú moc, diktuje vyše 400 miliónom ľudí legislatívu, na ktorú nemajú ich národné parlamenty nijaký vplyv. Nanajvýš ju môžu, prepytujem, „implementovať“. Je to podľa rôznych odhadov až 85 percent všetkých zákonov, ale kto to dokáže prepočítať? Ide o desiatky tisícov strán. Dovedna to má hrozný názov, ktorý sa vzpiera jednoduchému prekladu: acquis communautaire.
Nie je to celkom anonymná politická trieda. Kto chce, môže si zistiť, kto je kto v bruselskom panteóne – od komisárskeho vrchu až po subalterné úradnícke posty. Ale ich mená drvivej väčšine Európanov nevravia vôbec nič. S výnimkou exotickej skupiny niekoľkých stoviek poslancov Európskeho parlamentu, ktorý nie je nijakým skutočným parlamentom, sa nezodpovedajú nijakým voličom. Je to politická trieda, ktorá sa nezodpovedá nikomu. Jej súčasťou sú ministri jednotlivých národných vlád, príslušníci lokálnej exekutívnej moci, ktorí prichádzajú do Bruselu, aby sa na jedno popoludnie zmenili na zákonodarcov. Takých zákonodarcov, ktorých si nevybrali priamo nijakí voliči.
Z vyššie opísanej logiky vecí vyplýva, že európske inštitúcie nemajú demokratický deficit, ale deficit legitimity. To je však vec, ktorú na summite nevyslovil nik, ani žiadny z bratov Kaczynských. Ak by ju aj niekto vyslovil, pravdepodobne by sa dočkal úplne nechápavých pohľadov a krátko po tom aj nálepky mierne dementného nacionalistu, ktorý nechápe príkaz doby, brzdí pokrok a za ktorého by sa mala jeho krajina tak trochu hanbiť. Ale nacionalizmus nemá nič spoločné s legitimitou moci a inštitúcií moci. Legitimita moci nepozná národnosť, i keď žije iba v inštitúciách politických národov. Ak majú moc nadnárodné inštitúcie, môže byť legitímna iba v odvodenej podobe – delegovaná zdola, z národných subjektov. Ale to je dlhé rozprávanie.
.kto má hovoriť o slobode?
Asi nemá zmysel čakať, že o slobode a obrane slobôd bude hovoriť slovenský premiér. Ale nebude to ani slovenský eurokomisár a nebude to ani slovenský parlament či lídri opozičných strán. Slovenský parlament sa raz zmohol na národné záujmy, čo je fajn, ale k agende slobôd to má ešte dosť ďaleko, a raz na deklaráciu bratských pocitov voči Srbom vo veciach Kosova. To je od slobôd ešte ďalej.
V Čechách začal o ohrození slobôd hovoriť prezident Václav Klaus. Tie považuje za ohrozenejšie než zemskú klímu. Fakticky si myslí, že hysterické a celosvetové aktivity na záchranu klímy klíme samej nepomôžu, pomôžu však vzniku akýchsi nadnárodných autorít, ktoré sú ohrozením slobody. Klaus vyvolal malebnú vlnu kritiky, ale jeho pozornou a prísnou argumentáciou, prečo považuje slobodu za ohrozenú, sa jeho kritici nestihli zaoberať. Príliš sa ponáhľali nadávať a nálepkovať a znižovať Klausov intelekt.
Možno sú otázky legitimity moci a obrany slobôd príliš abstraktné. Ale záujmy sú predsa zrozumiteľnejšie. Prečo nehovorili slovenskí politici na summite, pred ním či po ňom aspoň o tých, keď už sú im tie slobody také ukradnuté. Alebo nemá Slovensko ani len záujmy?
.františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.