V roku 2007 sa v parlamente hovorilo o dejinách ako asi nikdy predtým. Najviac vášní vyvolala snaha o schválenie zákona o zásluhách Andreja Hlinku. Návrhy boli pôvodne dva. Jeden, triezvejší, predložili kresťanskí demokrati, ďalší, zbytočne silácky, navrhli poslanci za SNS.
Tí najskôr presadzovali, aby zákon tituloval Hlinku oslovením „Otec národa“ a hanobenie jeho mena bolo trestné. Parlament nakoniec odhlasoval návrh SNS, ale v oveľa umiernenejšej podobe, takže výsledok skôr pripomína pôvodný návrh KDH.
V súvislosti s Lex Hlinka prebiehali dve súbežné diskusie. Jedna sa točila okolo toho, či je správne vyzdvihovať zásluhy zákonom, druhá sa priamo týkala Hlinku. Najmä debata o úlohe tohto politika ukázala, ako sa ešte stále nedokážeme na ľudí našej minulosti pozerať dobovou optikou a s primeraným nadhľadom. Nekritickí Hlinkovi obdivovatelia, najmä z radov Slotovej strany, nechceli pripustiť, že ani on nebol dokonalý, robil chyby a v politike sa aj mýlil.
Mediálne hlasní Hlinkovi kritici, najčastejšie z ľavicového prostredia, ho zase prezentovali ako nadšeného fašistu. Obidve strany si pri tom pomáhali vhodne vybranými citátmi. Neprekážalo im, že boli vytrhnuté z kontextu a interpretované s dnešnou sumou znalostí.
Politické strany akoby si v tomto roku uvedomili, že aj prihlásenie sa k nejakej historickej osobnosti a udalosti môže byť jednou z ciest k voličovi. Niektorí politici Smeru začali nahlas hovoriť o prijatí Lex Dubček, objavili sa aj úvahy o zákone o zásluhách Milana Hodžu. História vstupovala do politiky aj pri odhalení pamätnej tabule Vladimírovi Clementisovi, diskusii o nedotknuteľnosti Benešových dekrétov či pri umiestnení citátu spisovateľa Vladimíra Mináča na starú budovu parlamentu. Najmä táto pocta šéfa NR SR Pavla Pašku národnému komunistovi Mináčovi dosť vypovedá o ideových inšpiráciách Smeru.
Hoci mnohým diskusia o historických osobnostiach pripadala ako odpútavanie od skutočných problémov krajiny, predsa len bola užitočná. Poukázala na to, že o politikoch našej minulosti stále nie sme pripravení zrelo diskutovať a namiesto toho s nimi zápasíme ako s aktuálnymi politickými súpermi. Slovenským historikom tiež pripomenula, ako ťažko sa debatuje o minulosti, keď chýbajú monografické diela o kľúčových protagonistoch.
Tí najskôr presadzovali, aby zákon tituloval Hlinku oslovením „Otec národa“ a hanobenie jeho mena bolo trestné. Parlament nakoniec odhlasoval návrh SNS, ale v oveľa umiernenejšej podobe, takže výsledok skôr pripomína pôvodný návrh KDH.
V súvislosti s Lex Hlinka prebiehali dve súbežné diskusie. Jedna sa točila okolo toho, či je správne vyzdvihovať zásluhy zákonom, druhá sa priamo týkala Hlinku. Najmä debata o úlohe tohto politika ukázala, ako sa ešte stále nedokážeme na ľudí našej minulosti pozerať dobovou optikou a s primeraným nadhľadom. Nekritickí Hlinkovi obdivovatelia, najmä z radov Slotovej strany, nechceli pripustiť, že ani on nebol dokonalý, robil chyby a v politike sa aj mýlil.
Mediálne hlasní Hlinkovi kritici, najčastejšie z ľavicového prostredia, ho zase prezentovali ako nadšeného fašistu. Obidve strany si pri tom pomáhali vhodne vybranými citátmi. Neprekážalo im, že boli vytrhnuté z kontextu a interpretované s dnešnou sumou znalostí.
Politické strany akoby si v tomto roku uvedomili, že aj prihlásenie sa k nejakej historickej osobnosti a udalosti môže byť jednou z ciest k voličovi. Niektorí politici Smeru začali nahlas hovoriť o prijatí Lex Dubček, objavili sa aj úvahy o zákone o zásluhách Milana Hodžu. História vstupovala do politiky aj pri odhalení pamätnej tabule Vladimírovi Clementisovi, diskusii o nedotknuteľnosti Benešových dekrétov či pri umiestnení citátu spisovateľa Vladimíra Mináča na starú budovu parlamentu. Najmä táto pocta šéfa NR SR Pavla Pašku národnému komunistovi Mináčovi dosť vypovedá o ideových inšpiráciách Smeru.
Hoci mnohým diskusia o historických osobnostiach pripadala ako odpútavanie od skutočných problémov krajiny, predsa len bola užitočná. Poukázala na to, že o politikoch našej minulosti stále nie sme pripravení zrelo diskutovať a namiesto toho s nimi zápasíme ako s aktuálnymi politickými súpermi. Slovenským historikom tiež pripomenula, ako ťažko sa debatuje o minulosti, keď chýbajú monografické diela o kľúčových protagonistoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.