Pravičiari sociálny štát kritizujú, pretože je drahý, neprimerane rozsiahly v porovnaní s výkonnosťou ekonomiky, demotivuje aktívnych a vytvára mentalitu závislosti u viacerých jeho cieľových skupín. Ľavičiari sociálny štát, naopak, obhajujú ako prejav solidarity a nástroj na potrebné tlmenie príjmových nerovností prostredníctvom prerozdeľovania.
Je pravda, že sociálny štát vyberá peniaze od všetkých občanov a prerozdeľuje ich len určitým skupinám, ktoré sú definované podľa rôznych kritérií. Sociálny štát však nemá len podobu sociálnych dávok či dotovania služieb verejného sektora pre určité skupiny obyvateľstva. Existuje špecifická obdoba sociálneho štátu, pre ktorú sa v angličtine vžilo označenie „corporate welfare“. To by sme mohli pokojne preložiť ako „sociálny štát pre firmy“.
Úlohu občanov odkázaných na pomoc tu zohrávajú firmy či konkrétni podnikatelia, dávky tu majú podobu investičných stimulov, dotácií na tvorbu alebo udržanie pracovných miest, podporu vedy či výskumu, prípadne privilegovaného postavenia, ktoré legislatíva vyárenduje vyvoleným. Princíp je však rovnaký: politici pod zámienkou verejného záujmu berú peniaze všetkým a časť z nich v rôznych podobách dávajú len vybraným podnikom a podnikateľom, prípadne týmto vybraným podnikom a podnikateľom udeľujú výhody, o ktorých sa ostatným môže len snívať.
Konkrétnych príkladov je veľmi veľa, za všetky stačí uviesť štátnu pomoc vo výške 58 miliónov eur Duslu Šaľa, ktorá rozčerila pomerne pokojnú hladinu domácej verejnej mienky v letnom období. Potrebujú štátnu pomoc veľkopodnikatelia typu pána Babiša? Má vláda podporovať investície, ktoré nevytvárajú nové pracovné príležitosti? A prečo má vláda podporovať práve investície do technológií na spracovanie čpavku?
To všetko sú správne otázky. Odvádzajú však našu pozornosť od toho najpodstatnejšieho. Nejde o to, či detaily konkrétnej štátnej pomoci, pomer vynaložených prostriedkov a výsledných efektov alebo jej konkrétne „osoby a obsadenie“, sú zdôvodniteľné a ospravedlniteľné, alebo nie. Ide o to, že štátna pomoc konkrétnym firmám, dnes legálna a neodmysliteľná súčasť politiky vlády, by mala byť v skutočnosti úplne zrušená!
V situácii, keď vláda doslova žmýka od podnikateľov každé euro, znepríjemňuje život nielen menšine nepoctivých, ale aj väčšine tých poctivých, je cynické až zvrátené, keď zároveň doslova obdarúva vyvolených podnikateľov, ako keby nečelila deficitom verejných financií a enormnému štátnemu dlhu, ale stála pred úlohou, ako minúť čo najrýchlejšie čo najviac peňazí.
Pozoruhodné je, že všetci – ľavica i pravica – systém poskytovania pomoci firmám svorne kritizujú, keď sú v opozícii. A súčasne všetci – ľavica i pravica – sa výdatne podieľajú na jeho pokračovaní, keď sa dostanú k moci. Veľkej väčšine podnikateľov, ktorá žiadnu finančnú pomoc ani legislatívne zvýhodnenia nedostáva, tento systém čoraz viac prekáža. Nájde sa teda aspoň niektorý zo súčasných či budúcich subjektov na našej politickej scéne, ktorý nájde odvahu a zrušenie sociálneho štátu pre firmy si osvojí ako jednu zo svojich programových priorít?
.autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Je pravda, že sociálny štát vyberá peniaze od všetkých občanov a prerozdeľuje ich len určitým skupinám, ktoré sú definované podľa rôznych kritérií. Sociálny štát však nemá len podobu sociálnych dávok či dotovania služieb verejného sektora pre určité skupiny obyvateľstva. Existuje špecifická obdoba sociálneho štátu, pre ktorú sa v angličtine vžilo označenie „corporate welfare“. To by sme mohli pokojne preložiť ako „sociálny štát pre firmy“.
Úlohu občanov odkázaných na pomoc tu zohrávajú firmy či konkrétni podnikatelia, dávky tu majú podobu investičných stimulov, dotácií na tvorbu alebo udržanie pracovných miest, podporu vedy či výskumu, prípadne privilegovaného postavenia, ktoré legislatíva vyárenduje vyvoleným. Princíp je však rovnaký: politici pod zámienkou verejného záujmu berú peniaze všetkým a časť z nich v rôznych podobách dávajú len vybraným podnikom a podnikateľom, prípadne týmto vybraným podnikom a podnikateľom udeľujú výhody, o ktorých sa ostatným môže len snívať.
Konkrétnych príkladov je veľmi veľa, za všetky stačí uviesť štátnu pomoc vo výške 58 miliónov eur Duslu Šaľa, ktorá rozčerila pomerne pokojnú hladinu domácej verejnej mienky v letnom období. Potrebujú štátnu pomoc veľkopodnikatelia typu pána Babiša? Má vláda podporovať investície, ktoré nevytvárajú nové pracovné príležitosti? A prečo má vláda podporovať práve investície do technológií na spracovanie čpavku?
To všetko sú správne otázky. Odvádzajú však našu pozornosť od toho najpodstatnejšieho. Nejde o to, či detaily konkrétnej štátnej pomoci, pomer vynaložených prostriedkov a výsledných efektov alebo jej konkrétne „osoby a obsadenie“, sú zdôvodniteľné a ospravedlniteľné, alebo nie. Ide o to, že štátna pomoc konkrétnym firmám, dnes legálna a neodmysliteľná súčasť politiky vlády, by mala byť v skutočnosti úplne zrušená!
V situácii, keď vláda doslova žmýka od podnikateľov každé euro, znepríjemňuje život nielen menšine nepoctivých, ale aj väčšine tých poctivých, je cynické až zvrátené, keď zároveň doslova obdarúva vyvolených podnikateľov, ako keby nečelila deficitom verejných financií a enormnému štátnemu dlhu, ale stála pred úlohou, ako minúť čo najrýchlejšie čo najviac peňazí.
Pozoruhodné je, že všetci – ľavica i pravica – systém poskytovania pomoci firmám svorne kritizujú, keď sú v opozícii. A súčasne všetci – ľavica i pravica – sa výdatne podieľajú na jeho pokračovaní, keď sa dostanú k moci. Veľkej väčšine podnikateľov, ktorá žiadnu finančnú pomoc ani legislatívne zvýhodnenia nedostáva, tento systém čoraz viac prekáža. Nájde sa teda aspoň niektorý zo súčasných či budúcich subjektov na našej politickej scéne, ktorý nájde odvahu a zrušenie sociálneho štátu pre firmy si osvojí ako jednu zo svojich programových priorít?
.autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.