.ocenenie Fénix – Kultúrna pamiatka roka udeľuje ministerstvo kultúry. Na rozdiel od iných podobných súťaží je cena určená vlastníkovi pamiatky, teda nie realizátorovi prác ani architektovi. Citlivý a veľkorysý prístup majiteľa je základom toho, aby sa z kultúrnej pamiatky nestal iba lacno pretretý nepodarok.
.jasovský kláštor
Keď sa blížite od Košíc alebo od Moldavy nad Bodvou k dedinke Jasov, kde už väčšinu obyvateľov tvoria Rómovia, ako prvá upúta vašu pozornosť dvojvežová fasáda kostola s priľahlými obytnými traktmi prelatúry a konventu. Prvý dojem z impozantného premonštrátskeho kláštora je však mätúci. Dnes v celom komplexe, vybudovanom na spôsob rakúskych barokových stavieb, býva iba opát a jeho štrnásť spolubratov (pozri rozhovor).
Spustnutá knižnica obsahuje stotisíc zväzkov: mohutný stôl so stoličkami tam už dnes chýba, glóbus je decentne v prítmí za regálmi kníh. Malý francúzsky park je najstaršou záhradou tohto druhu na Slovensku. Keď v roku 1958 navštívila komplex historička umenia Alžbeta Güntherová, napísala o Jasove knihu. Je unikátna, musíme si však odmyslieť dobe poplatné ideologické frázy typu „nad družstevnými poľami počuješ hlas škovránka a ďalekú ozvenu častušky mladých družstevníkov“ alebo „aj z jasovského kláštora zmizla feudálna povýšenosť a v rozsiahlych priestoroch ticho a nenápadne plynie každodenný pracovitý život rehoľných sestier, ktorým socialistická vlasť zaručila v tomto sídle pokojnú starobu“.
Jasovský konvent bol založený v posledných desaťročiach 12. storočia, keď vnútornú kolonizáciu krajiny zavŕšilo povolávanie nových reholí. V roku 1255 vyhľadali členovia jasovského premonštrátskeho konventu na čele s prepoštom Albrechtom I. kráľa Bélu IV. na Turňanskom hrade. Požiadali ho o potvrdenie svojich starých práv a slobôd, pretože listiny prepoštstva zhoreli pri tatárskom plienení. Kláštor sa postupne dostavoval a prestavoval až do dnešnej podoby impozantného sídla.
Vlastník, ktorým je dnes opäť rehoľa premonštrátov, získal spustnutý Jasov po páde komunistického režimu v roku 1990. Ocenenie Fénix Kultúrna pamiatka roka jej bolo udelené v roku 2013 za reštaurovanie a obnovu priečelia Kostola sv. Jána. „Bola to komplexná obnova, teda od helmíc, dvoch veží, čelného štítu, obrovskej korunnej rímsy, priečelia prízemia, poschodia až dole,“ uvádza stavebný inžinier Tibor Machata z firmy Villard, ktorá celú obnovu realizovala, a pokračuje: „Opátstvo Jasov donútil k tomuto počinu havarijný stav helmíc a štukatúry dvoch veží. A, samozrejme, absolútne havarijná situácia štukových prvkov najmä nad korunnou rímsou. Tie už boli také degradované, že počas búrok padali kusy plechu a ohrozovali ľudí.“
Mladý opát Martin Štrbák ukazuje ľudoprázdne obrovské priestory kláštora. Počas rozhovoru sedíme vo veľkej miestnosti s nástennými a stropnými výjavmi z Biblie – za socializmu tu bola psychiatrická liečebňa a postele pre dvanásť pacientov. Na pravidelnú rannú omšu do kostola sem dnes chodí iba zopár veriacich. Pri otázke, ako funguje rád v ére slobody, sa opát usmeje a zamyslí.
„Predstavy štátu, predstavy reštaurárorov a predstavy reholí nie vždy spolu korešpondujú. Nastáva potom škrípanie, ktoré sa prejavuje odmeranosťou. Slovensko je bohaté na dobrých ľudí a na kultúrne pamiatky, ale chudobné na peniaze. Ak sa chceme porovnávať, tak podľa mojich vedomostí v Nemecku, keď sa ide opravovať pamiatka, tak 80 percent platí štát. Čiže keď naši spolubratia opravujú kláštor, tak o 10 percent požiadajú diecézu z daní, 10 percent zaplatia sami alebo si zoženú úver a 80 percent dá štát. U nás štát pokrýva 5 až 7 percent potrieb obnovy,“ hovorí Štrbák.
.nástenné maľby v Levoči
Nepochybne najvýznamnejšou pamiatkou Levoče je Chrám sv. Jakuba s najvyšším gotickým oltárom na svete z dielne Majstra Pavla. Lešenie, ktoré popri oltári postavili reštaurátori, nateraz znemožňuje návštevníkovi v plnej kráse vidieť nástenné maľby interiérového plášťa presbytéria. A práve za odhalenie tohto skvostu získal Oblastný reštaurátorský ateliér (ORA) v Levoči ocenenie Fénix – kultúrna pamiatka roka.
„Výnimočná hodnota tohto počinu spočíva v tom, že po viac ako sto rokoch je možné vidieť to, čo sa predtým vidieť nedalo,“ vraví riaditeľ ORA Ivan Tkáč. Reštaurovanie odkrylo a prezentovalo dve staršie gotické vrstvy pod premaľbou od Františka Storna z rokov 1889 až 1890. Náročnosť projektu dokumentuje aj fakt, že predmetom reštaurovania boli nástenné maľby pokrývajúce celý obvodový plášť presbytéria vrátane klenby a kamenné architektonické a dekoratívne prvky vežového pastofória. Najstaršie nástenné maľby (prvá gotická etapa) vznikli pravdepodobne v 60. až 70. rokoch 14. storočia, krátko po stavebnom ukončení presbytéria. V tom čase tam ešte nebol oltár Majstra Pavla a maľby celoplošne pokrývali priestor. Klenba evokuje nebeskú oblohu, pričom po obvode sú v horizontálnom páse situované scény pôvodného Cyklu mesačných prác. Každý kruhový medailón má priemer 117 centimetrov, pričom odkrytý je iba jeden z nich – fragment koscov, teda dve mužské postavy s kosou a hrabľami.
„Pri reštaurovaní maľby presbytéria bol na tejto najstaršej vrstve zistený fragment latinského nápisu, ktorý možno čítať ako Eris in mores augme, čo možno preložiť ako Budeš pozdvihnutý v mravoch. Má to logiku, pretože mlátenie obilia sa dá chápať ako symbol životných skúšok, ktoré nás posilňujú a umravňujú, podobne ako vínny lis je symbol Božieho hnevu či súdu,“ vysvetľuje historička umenia z ORA Eva Spaleková.
Okolo roku 1400 (druhá gotická etapa) boli staršie maľby prekryté novou vrstvou rozsiahlym cyklom Creda. Cyklus mesačných prác prekryli dvojice postáv apoštolov a prorokov s nápisovými páskami v rukách. Ide o jemnú precíznu maľbu. „Zmysel pre detail a farebný kolorit prezrádzajú, že ide skôr o autora tabuľových malieb. Ako pigmenty používal azurit, malachit, rumelku, olovenú bielobu a olovnato-ciničitú žltú, ktoré boli miesené spolu s vápennou bielobou a bielkovinovo-olejovým spojivom. To umožňovalo priame nanesenie na staršiu maľbu bez nutnosti prípravy podkladu,“ pokračuje Eva Spaleková.
Tretia a najmladšia Stornova vrstva z konca 19. storočia sa nachádza na všetkých plochách stien presbytéria. Ikonograficky vychádza z mladšej gotickej maľby, ktorú rešpektuje a dopĺňa. „Tento zásah znamenal negatívny kvalitatívny posun oproti originálnej gotickej maľbe, výrazne zredukoval modeláciu drapérií odevov figúr a úplne potlačil ich farebné a svetelné pôsobenia,“ dodáva historička umenia. Reštaurovanie sa realizovalo tak, aby boli návštevníkom sprístupnené všetky tri etapy historickej výmaľby.
.organ v Trnave
Ocenenie Fénix – kultúrna pamiatka roka získal aj trnavský farský úrad za reštaurovanie malého organu v Dóme sv. Mikuláša. Išlo o prvé ocenenie historického hudobného nástroja v tejto súťaži. Práce v hodnote 40-tisíc eur realizoval organár Ján Valovič. „Vyštudoval som hru na akordeón. Hra na organe ma vždy zaujímala, no vedel som, že zo mňa nikdy nebude špičkový organista. Ale fascinovalo ma to po technickej stránke. Keď som dospieval, tri roky som robil s dvoma starými majstrami u nás v seredskom farskom kostole, ktorí opravovali historické organy. Vyučil som sa ako kedysi – z tovariša učeň, z učňa majster. Spolupracoval som ešte s dvomi rakúskymi firmami,“ spomína Valovič.
Trnavský organ je najstarší nástroj svojho druhu v Trnave, a bolo nutné ho kompletne zreštaurovať. Opravu iniciovala a do veľkej miery financovala piata generácia potomkov staviteľa organu Walentina Arnolda, ktorý pochádzal z južného Nemecka a postavil na Slovensku štrnásť organov. „Jeho potomkovia žili v zahraničí, no vrátili sa na Slovensko. Objavili tento skvost svojho predka a rozhodli sa ho zachrániť, pretože vlastník, Rímskokatolícka farnosť Trnava, nemal na to dostatok prostriedkov,“ vysvetľuje Valovič.
Staviteľ organov Arnold prišiel do Trnavy v roku 1776 zrejme preto, že získal lukratívnu zákazku na dvojmanuálový veľký organ, ktorý sa tiež nachádza v Dóme sv. Mikuláša. Tento organ pochádza z roku 1786 a je o čosi mladší ako jeho menší „brat“ v presbytériu. Arnold sa stal po príchode z Viedne aj členom trnavského magistrátu, čo bol významný post. „Vieme, že malý organ – chórový pozitív – objednala v roku 1783 Ostrihomská kapitula a slúžil prioritne na sprevádzanie spievaných modlitieb kanonikov, ktorí sedávali v presbytériu vpredu. Preto je aj osadený na rozhraní svätyne a lode,“ objasňuje Valovič.
Ako sa reštauruje organ? Najprv sa zdokumentuje jeho stav, konzervácia a výskum. Pokiaľ sa na nástroji dá hrať, robia sa zvukové záznamy jednotlivých registrov, všetkých píšťal, v akom sú stave a vykonáva sa podrobná fotodokumentácia počas jeho rozoberania – nástroj má niekoľko tisíc súčiastok. Zisťujú sa jednotlivé neskoršie opravy, ktoré väčšinou pamiatke viac ublížili, než pomohli. „Dnes sa usilujeme o návrat do pôvodného stavu. Čo najhlbšie a najvernejšie, vtedy je úspech zaručený. Málokedy sa vieme dopátrať k zmluve medzi zadávateľom a vyhotoviteľom. Tá hovorí o presnej konštrukcii nástroja. Ani nevieme, kde by sme archívne dokumenty mali hľadať, pretože tento organ u Walentina Arnolda objednala Ostrihomská kapitula, ktorá sa neskôr, v roku 1823, keď sa pominula hrozba tureckých nájazdov, presťahovala z Trnavy naspäť do Ostrihomu,“ pokračuje Valovič.
Reštaurátor teda vychádzal iba zo samotnej konštrukcie nástroja, ktorý sa zachoval najlepšie zo všetkých štrnástich, ktoré Arnold u nás postavil. Bolo to vďaka tomu, že nebol používaný – dominantný bol totiž vždy veľký organ na chóre. Ostala kompletne zachovaná hracia traktúra, teda celé ústrojenstvo od klávesu až po ventil v ovzdušnici. Registrová traktúra, ktorou organista ovplyvňuje zapínanie a vypínanie jednotlivých registrov, žiaľ, zachovaná nie je – bola prestavaná nešťastným spôsobom pri poslednej veľkej oprave v 80. rokoch. Pri otázke, čo bolo najnáročnejšie počas reštaurovania organu, Valovič dlho neuvažuje: „Jednoznačne to bolo reštaurovanie kovových píšťal, nástroj ich má 480. Z nich sa zachovalo pôvodných 475, čo je taký vysoký počet, že môžeme hovoriť o návrate k pôvodnému zvukovému ideálu staviteľa. Zvyšných päť sme vyhotovili ako štýlové repliky. Je to všetko ručná práca, ako kedysi. Píšťaly sú obvykle zliatina cínu a olova v pomere pol na pol. Z niekoľkomilimetrovej veľkej platne sa pomocou hobľovacieho stroja sústružia na patričnú hrúbku. Kovové píšťaly Arnoldovho organa boli deštruované zlou manipuláciou pri neodbornom ladení. Mnoho ľudí sa to potom usilovalo zachrániť, ale amatérskym spôsobom. Píšťaly boli dotrhané, prelepované páskami, prevalené od rebríka. No hrôza, vyzerali ako nábojnice do tanku ,“ dodáva Valovič s tým, že nie je problém organ naladiť. Ale je problém urobiť to tak, aby sa dal bez problémov naladiť ešte raz.
.palác na hrade v Starej Ľubovni
Renesančný palác hradu a skanzen ľudovej architektúry v Starej Ľubovni sú pekné príklady toho, ako sa dá pamiatka opraviť šetrným spôsobom tak, že sa zachová jej autentická hodnota. Okrem toho vedenie múzea, ktoré hrad aj skanzen prevádzkuje, účinne narába s marketingom a pripravilo pre návštevníkov množstvo lákadiel. Nepochybne najslávnejší obyvateľ hradu bol Móric Beňovský, ktorého tu v roku 1868 väznili za poburovanie – po dvoch mesiacoch sa mu podarilo ujsť z hradnej veže. Nevedno ako, no legenda hovorí, že sa ukryl pod sukňami svojej Zuzky zo Spišskej Soboty. Útekom z Ľubovnianskeho hradu sa začala jeho slávna cesta cez Krakov, Rusko a Kamčatku až na Madagaskar, kde sa stal kráľom.
„Bol to šikovný chlap. Každý ho vníma ako dobrodruha, ale málokto vie, že to bol aj skvelý prírodovedec. Na Madagaskare popísal množstvo rastlinných druhov,“ vysvetľuje riaditeľ Ľubovnianskeho múzea Dalibor Mikulík.
Keď prídete na hradné nádvorie, ohromí vás obrovský renesančný palác, ktorý získal ocenenie Fénix – Kultúrna pamiatka roka. Šetrným spôsobom, so zachovaním autenticity a s minimálnym množstvom dostavieb ho zreštaurovala firma Mramorland. Výrazný podiel na tejto obnove má stavebný inžinier z Krajského pamiatkového úradu v Prešove Peter Glos. Význam stavby zdôrazňuje fakt, že Ľubovniansky hrad bol 360 rokov – až do roku 1772, keď sa počas prvého delenia Poľska vrátil do Uhorska – daný uhorským kráľom Žigmundom do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. Inými slovami, Žigmund si od Jagelovského požičal 37 000 strieborných pražských grošov, ktoré potreboval na vojnu proti Benátkam a do zástavy mu dal územie hradného panstva a 13 spišských miest. Myslel si, že to bude na pár rokov, no napokon to boli takmer štyri storočia. Na hrade sa preto striedali poľskí králi a boli tam aj uložené poľské korunovačné klenoty. Práve preto dnes tvoria Poliaci 43 percent z takmer 150-tisíc návštevníkov ročne a považujú tento hrad za svoj.
Obytný palác bol jednou z dominánt hradu. Pôvodne mal štyri podlažia, no tie sa postupne prepadli. Hlavné obytné priestory paláca boli na hornom podlaží, pod ním bola pekáreň a piváreň, ktoré tvoria aj dnes lákavú časť expozície. Palác sa nachádzal v ruinálnom stave. Reštaurátori stáli pred náročnou úlohou. Buď sa vydajú – podobne ako v prípade Bratislavského hradu – cestou úplného dobudovania paláca aj s miestnosťami a novými podlahami a stenami, alebo v súlade s požiadavkami na zachovanie autenticity zachovajú pôvodnú ruinu, ktorú iba staticky zabezpečia a osadia krov so strechou. „Rozhodli sme sa zakonzervovať objekt pred ďalším chátraním a poškodzovaním. To neznamená opraviť alebo celkom dostavať palác do stavu s omietkami a oknami, ale zastaviť alebo aspoň spomaliť proces chátrania, s čím súvisí nevyhnutné statické zabezpečenie. Celok predstavuje autenticky zachovanú situáciu významnejšieho rozsahu,“ vysvetľuje Glos. Vznikol tak obrovský zastrešený priestor, ktorý správa múzea využíva na kultúrne akcie: bývajú tu koncerty a divadelné predstavenia. Asi najviac diskutovanou je otázka železného krovu a dreveného lomenicového zastrešenia s pílovitým tvarom tak, aby boli dobre odvádzané dažďové vody a sneh. Vyzerá to trochu ako strecha športovej haly, no je to najefektívnejšie riešenie, keďže neboli dobudované steny, ktoré by krov a strechu mohli podopierať.
„Čas priniesol palác do tohto stavu a my ho v ňom prezentujeme aj s charakteristikou hradnej ruiny,“ dodáva Glos. „Za socializmu bol pripravený komplexný projekt rekonštrukcie hradu, ale ten by znamenal nenávratnú stratu autenticity. Na našom území boli hrady programovo znefunkčnené rozhodnutím Uhorského snemu v roku 1715, počas stavovských povstaní. Dostavanie hradov ako je ten Ľubovniansky do pôvodnej podoby by teda bolo ahistorické.“
Rekonštrukcia paláca trvala od októbra 2008 do novembra 2011, pričom celkové náklady boli vo výške 1,7 milióna eur. Sumou milión eur prispel premiér Robert Fico a 700-tisíc poskytol Prešovský samosprávny kraj ako zriaďovateľ múzea. „Hrad má 710 rokov a ak v minulosti prispel nejaký kráľ, tak si dával svoj erb. Nás veľmi teší, že sa premiér rozhodol pre palác, ktorý bol odsúdený na zánik,“ dodáva Mikulík, ktorý je hrdý na to, že sa stavbu v náročnom teréne (palác stojí na skalnom brale) podarilo dotiahnuť do úspešného konca.
.jasovský kláštor
Keď sa blížite od Košíc alebo od Moldavy nad Bodvou k dedinke Jasov, kde už väčšinu obyvateľov tvoria Rómovia, ako prvá upúta vašu pozornosť dvojvežová fasáda kostola s priľahlými obytnými traktmi prelatúry a konventu. Prvý dojem z impozantného premonštrátskeho kláštora je však mätúci. Dnes v celom komplexe, vybudovanom na spôsob rakúskych barokových stavieb, býva iba opát a jeho štrnásť spolubratov (pozri rozhovor).
Spustnutá knižnica obsahuje stotisíc zväzkov: mohutný stôl so stoličkami tam už dnes chýba, glóbus je decentne v prítmí za regálmi kníh. Malý francúzsky park je najstaršou záhradou tohto druhu na Slovensku. Keď v roku 1958 navštívila komplex historička umenia Alžbeta Güntherová, napísala o Jasove knihu. Je unikátna, musíme si však odmyslieť dobe poplatné ideologické frázy typu „nad družstevnými poľami počuješ hlas škovránka a ďalekú ozvenu častušky mladých družstevníkov“ alebo „aj z jasovského kláštora zmizla feudálna povýšenosť a v rozsiahlych priestoroch ticho a nenápadne plynie každodenný pracovitý život rehoľných sestier, ktorým socialistická vlasť zaručila v tomto sídle pokojnú starobu“.
Jasovský konvent bol založený v posledných desaťročiach 12. storočia, keď vnútornú kolonizáciu krajiny zavŕšilo povolávanie nových reholí. V roku 1255 vyhľadali členovia jasovského premonštrátskeho konventu na čele s prepoštom Albrechtom I. kráľa Bélu IV. na Turňanskom hrade. Požiadali ho o potvrdenie svojich starých práv a slobôd, pretože listiny prepoštstva zhoreli pri tatárskom plienení. Kláštor sa postupne dostavoval a prestavoval až do dnešnej podoby impozantného sídla.
Vlastník, ktorým je dnes opäť rehoľa premonštrátov, získal spustnutý Jasov po páde komunistického režimu v roku 1990. Ocenenie Fénix Kultúrna pamiatka roka jej bolo udelené v roku 2013 za reštaurovanie a obnovu priečelia Kostola sv. Jána. „Bola to komplexná obnova, teda od helmíc, dvoch veží, čelného štítu, obrovskej korunnej rímsy, priečelia prízemia, poschodia až dole,“ uvádza stavebný inžinier Tibor Machata z firmy Villard, ktorá celú obnovu realizovala, a pokračuje: „Opátstvo Jasov donútil k tomuto počinu havarijný stav helmíc a štukatúry dvoch veží. A, samozrejme, absolútne havarijná situácia štukových prvkov najmä nad korunnou rímsou. Tie už boli také degradované, že počas búrok padali kusy plechu a ohrozovali ľudí.“
Mladý opát Martin Štrbák ukazuje ľudoprázdne obrovské priestory kláštora. Počas rozhovoru sedíme vo veľkej miestnosti s nástennými a stropnými výjavmi z Biblie – za socializmu tu bola psychiatrická liečebňa a postele pre dvanásť pacientov. Na pravidelnú rannú omšu do kostola sem dnes chodí iba zopár veriacich. Pri otázke, ako funguje rád v ére slobody, sa opát usmeje a zamyslí.
„Predstavy štátu, predstavy reštaurárorov a predstavy reholí nie vždy spolu korešpondujú. Nastáva potom škrípanie, ktoré sa prejavuje odmeranosťou. Slovensko je bohaté na dobrých ľudí a na kultúrne pamiatky, ale chudobné na peniaze. Ak sa chceme porovnávať, tak podľa mojich vedomostí v Nemecku, keď sa ide opravovať pamiatka, tak 80 percent platí štát. Čiže keď naši spolubratia opravujú kláštor, tak o 10 percent požiadajú diecézu z daní, 10 percent zaplatia sami alebo si zoženú úver a 80 percent dá štát. U nás štát pokrýva 5 až 7 percent potrieb obnovy,“ hovorí Štrbák.
.nástenné maľby v Levoči
Nepochybne najvýznamnejšou pamiatkou Levoče je Chrám sv. Jakuba s najvyšším gotickým oltárom na svete z dielne Majstra Pavla. Lešenie, ktoré popri oltári postavili reštaurátori, nateraz znemožňuje návštevníkovi v plnej kráse vidieť nástenné maľby interiérového plášťa presbytéria. A práve za odhalenie tohto skvostu získal Oblastný reštaurátorský ateliér (ORA) v Levoči ocenenie Fénix – kultúrna pamiatka roka.
„Výnimočná hodnota tohto počinu spočíva v tom, že po viac ako sto rokoch je možné vidieť to, čo sa predtým vidieť nedalo,“ vraví riaditeľ ORA Ivan Tkáč. Reštaurovanie odkrylo a prezentovalo dve staršie gotické vrstvy pod premaľbou od Františka Storna z rokov 1889 až 1890. Náročnosť projektu dokumentuje aj fakt, že predmetom reštaurovania boli nástenné maľby pokrývajúce celý obvodový plášť presbytéria vrátane klenby a kamenné architektonické a dekoratívne prvky vežového pastofória. Najstaršie nástenné maľby (prvá gotická etapa) vznikli pravdepodobne v 60. až 70. rokoch 14. storočia, krátko po stavebnom ukončení presbytéria. V tom čase tam ešte nebol oltár Majstra Pavla a maľby celoplošne pokrývali priestor. Klenba evokuje nebeskú oblohu, pričom po obvode sú v horizontálnom páse situované scény pôvodného Cyklu mesačných prác. Každý kruhový medailón má priemer 117 centimetrov, pričom odkrytý je iba jeden z nich – fragment koscov, teda dve mužské postavy s kosou a hrabľami.
„Pri reštaurovaní maľby presbytéria bol na tejto najstaršej vrstve zistený fragment latinského nápisu, ktorý možno čítať ako Eris in mores augme, čo možno preložiť ako Budeš pozdvihnutý v mravoch. Má to logiku, pretože mlátenie obilia sa dá chápať ako symbol životných skúšok, ktoré nás posilňujú a umravňujú, podobne ako vínny lis je symbol Božieho hnevu či súdu,“ vysvetľuje historička umenia z ORA Eva Spaleková.
Okolo roku 1400 (druhá gotická etapa) boli staršie maľby prekryté novou vrstvou rozsiahlym cyklom Creda. Cyklus mesačných prác prekryli dvojice postáv apoštolov a prorokov s nápisovými páskami v rukách. Ide o jemnú precíznu maľbu. „Zmysel pre detail a farebný kolorit prezrádzajú, že ide skôr o autora tabuľových malieb. Ako pigmenty používal azurit, malachit, rumelku, olovenú bielobu a olovnato-ciničitú žltú, ktoré boli miesené spolu s vápennou bielobou a bielkovinovo-olejovým spojivom. To umožňovalo priame nanesenie na staršiu maľbu bez nutnosti prípravy podkladu,“ pokračuje Eva Spaleková.
Tretia a najmladšia Stornova vrstva z konca 19. storočia sa nachádza na všetkých plochách stien presbytéria. Ikonograficky vychádza z mladšej gotickej maľby, ktorú rešpektuje a dopĺňa. „Tento zásah znamenal negatívny kvalitatívny posun oproti originálnej gotickej maľbe, výrazne zredukoval modeláciu drapérií odevov figúr a úplne potlačil ich farebné a svetelné pôsobenia,“ dodáva historička umenia. Reštaurovanie sa realizovalo tak, aby boli návštevníkom sprístupnené všetky tri etapy historickej výmaľby.
.organ v Trnave
Ocenenie Fénix – kultúrna pamiatka roka získal aj trnavský farský úrad za reštaurovanie malého organu v Dóme sv. Mikuláša. Išlo o prvé ocenenie historického hudobného nástroja v tejto súťaži. Práce v hodnote 40-tisíc eur realizoval organár Ján Valovič. „Vyštudoval som hru na akordeón. Hra na organe ma vždy zaujímala, no vedel som, že zo mňa nikdy nebude špičkový organista. Ale fascinovalo ma to po technickej stránke. Keď som dospieval, tri roky som robil s dvoma starými majstrami u nás v seredskom farskom kostole, ktorí opravovali historické organy. Vyučil som sa ako kedysi – z tovariša učeň, z učňa majster. Spolupracoval som ešte s dvomi rakúskymi firmami,“ spomína Valovič.
Trnavský organ je najstarší nástroj svojho druhu v Trnave, a bolo nutné ho kompletne zreštaurovať. Opravu iniciovala a do veľkej miery financovala piata generácia potomkov staviteľa organu Walentina Arnolda, ktorý pochádzal z južného Nemecka a postavil na Slovensku štrnásť organov. „Jeho potomkovia žili v zahraničí, no vrátili sa na Slovensko. Objavili tento skvost svojho predka a rozhodli sa ho zachrániť, pretože vlastník, Rímskokatolícka farnosť Trnava, nemal na to dostatok prostriedkov,“ vysvetľuje Valovič.
Staviteľ organov Arnold prišiel do Trnavy v roku 1776 zrejme preto, že získal lukratívnu zákazku na dvojmanuálový veľký organ, ktorý sa tiež nachádza v Dóme sv. Mikuláša. Tento organ pochádza z roku 1786 a je o čosi mladší ako jeho menší „brat“ v presbytériu. Arnold sa stal po príchode z Viedne aj členom trnavského magistrátu, čo bol významný post. „Vieme, že malý organ – chórový pozitív – objednala v roku 1783 Ostrihomská kapitula a slúžil prioritne na sprevádzanie spievaných modlitieb kanonikov, ktorí sedávali v presbytériu vpredu. Preto je aj osadený na rozhraní svätyne a lode,“ objasňuje Valovič.
Ako sa reštauruje organ? Najprv sa zdokumentuje jeho stav, konzervácia a výskum. Pokiaľ sa na nástroji dá hrať, robia sa zvukové záznamy jednotlivých registrov, všetkých píšťal, v akom sú stave a vykonáva sa podrobná fotodokumentácia počas jeho rozoberania – nástroj má niekoľko tisíc súčiastok. Zisťujú sa jednotlivé neskoršie opravy, ktoré väčšinou pamiatke viac ublížili, než pomohli. „Dnes sa usilujeme o návrat do pôvodného stavu. Čo najhlbšie a najvernejšie, vtedy je úspech zaručený. Málokedy sa vieme dopátrať k zmluve medzi zadávateľom a vyhotoviteľom. Tá hovorí o presnej konštrukcii nástroja. Ani nevieme, kde by sme archívne dokumenty mali hľadať, pretože tento organ u Walentina Arnolda objednala Ostrihomská kapitula, ktorá sa neskôr, v roku 1823, keď sa pominula hrozba tureckých nájazdov, presťahovala z Trnavy naspäť do Ostrihomu,“ pokračuje Valovič.
Reštaurátor teda vychádzal iba zo samotnej konštrukcie nástroja, ktorý sa zachoval najlepšie zo všetkých štrnástich, ktoré Arnold u nás postavil. Bolo to vďaka tomu, že nebol používaný – dominantný bol totiž vždy veľký organ na chóre. Ostala kompletne zachovaná hracia traktúra, teda celé ústrojenstvo od klávesu až po ventil v ovzdušnici. Registrová traktúra, ktorou organista ovplyvňuje zapínanie a vypínanie jednotlivých registrov, žiaľ, zachovaná nie je – bola prestavaná nešťastným spôsobom pri poslednej veľkej oprave v 80. rokoch. Pri otázke, čo bolo najnáročnejšie počas reštaurovania organu, Valovič dlho neuvažuje: „Jednoznačne to bolo reštaurovanie kovových píšťal, nástroj ich má 480. Z nich sa zachovalo pôvodných 475, čo je taký vysoký počet, že môžeme hovoriť o návrate k pôvodnému zvukovému ideálu staviteľa. Zvyšných päť sme vyhotovili ako štýlové repliky. Je to všetko ručná práca, ako kedysi. Píšťaly sú obvykle zliatina cínu a olova v pomere pol na pol. Z niekoľkomilimetrovej veľkej platne sa pomocou hobľovacieho stroja sústružia na patričnú hrúbku. Kovové píšťaly Arnoldovho organa boli deštruované zlou manipuláciou pri neodbornom ladení. Mnoho ľudí sa to potom usilovalo zachrániť, ale amatérskym spôsobom. Píšťaly boli dotrhané, prelepované páskami, prevalené od rebríka. No hrôza, vyzerali ako nábojnice do tanku ,“ dodáva Valovič s tým, že nie je problém organ naladiť. Ale je problém urobiť to tak, aby sa dal bez problémov naladiť ešte raz.
.palác na hrade v Starej Ľubovni
Renesančný palác hradu a skanzen ľudovej architektúry v Starej Ľubovni sú pekné príklady toho, ako sa dá pamiatka opraviť šetrným spôsobom tak, že sa zachová jej autentická hodnota. Okrem toho vedenie múzea, ktoré hrad aj skanzen prevádzkuje, účinne narába s marketingom a pripravilo pre návštevníkov množstvo lákadiel. Nepochybne najslávnejší obyvateľ hradu bol Móric Beňovský, ktorého tu v roku 1868 väznili za poburovanie – po dvoch mesiacoch sa mu podarilo ujsť z hradnej veže. Nevedno ako, no legenda hovorí, že sa ukryl pod sukňami svojej Zuzky zo Spišskej Soboty. Útekom z Ľubovnianskeho hradu sa začala jeho slávna cesta cez Krakov, Rusko a Kamčatku až na Madagaskar, kde sa stal kráľom.
„Bol to šikovný chlap. Každý ho vníma ako dobrodruha, ale málokto vie, že to bol aj skvelý prírodovedec. Na Madagaskare popísal množstvo rastlinných druhov,“ vysvetľuje riaditeľ Ľubovnianskeho múzea Dalibor Mikulík.
Keď prídete na hradné nádvorie, ohromí vás obrovský renesančný palác, ktorý získal ocenenie Fénix – Kultúrna pamiatka roka. Šetrným spôsobom, so zachovaním autenticity a s minimálnym množstvom dostavieb ho zreštaurovala firma Mramorland. Výrazný podiel na tejto obnove má stavebný inžinier z Krajského pamiatkového úradu v Prešove Peter Glos. Význam stavby zdôrazňuje fakt, že Ľubovniansky hrad bol 360 rokov – až do roku 1772, keď sa počas prvého delenia Poľska vrátil do Uhorska – daný uhorským kráľom Žigmundom do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. Inými slovami, Žigmund si od Jagelovského požičal 37 000 strieborných pražských grošov, ktoré potreboval na vojnu proti Benátkam a do zástavy mu dal územie hradného panstva a 13 spišských miest. Myslel si, že to bude na pár rokov, no napokon to boli takmer štyri storočia. Na hrade sa preto striedali poľskí králi a boli tam aj uložené poľské korunovačné klenoty. Práve preto dnes tvoria Poliaci 43 percent z takmer 150-tisíc návštevníkov ročne a považujú tento hrad za svoj.
Obytný palác bol jednou z dominánt hradu. Pôvodne mal štyri podlažia, no tie sa postupne prepadli. Hlavné obytné priestory paláca boli na hornom podlaží, pod ním bola pekáreň a piváreň, ktoré tvoria aj dnes lákavú časť expozície. Palác sa nachádzal v ruinálnom stave. Reštaurátori stáli pred náročnou úlohou. Buď sa vydajú – podobne ako v prípade Bratislavského hradu – cestou úplného dobudovania paláca aj s miestnosťami a novými podlahami a stenami, alebo v súlade s požiadavkami na zachovanie autenticity zachovajú pôvodnú ruinu, ktorú iba staticky zabezpečia a osadia krov so strechou. „Rozhodli sme sa zakonzervovať objekt pred ďalším chátraním a poškodzovaním. To neznamená opraviť alebo celkom dostavať palác do stavu s omietkami a oknami, ale zastaviť alebo aspoň spomaliť proces chátrania, s čím súvisí nevyhnutné statické zabezpečenie. Celok predstavuje autenticky zachovanú situáciu významnejšieho rozsahu,“ vysvetľuje Glos. Vznikol tak obrovský zastrešený priestor, ktorý správa múzea využíva na kultúrne akcie: bývajú tu koncerty a divadelné predstavenia. Asi najviac diskutovanou je otázka železného krovu a dreveného lomenicového zastrešenia s pílovitým tvarom tak, aby boli dobre odvádzané dažďové vody a sneh. Vyzerá to trochu ako strecha športovej haly, no je to najefektívnejšie riešenie, keďže neboli dobudované steny, ktoré by krov a strechu mohli podopierať.
„Čas priniesol palác do tohto stavu a my ho v ňom prezentujeme aj s charakteristikou hradnej ruiny,“ dodáva Glos. „Za socializmu bol pripravený komplexný projekt rekonštrukcie hradu, ale ten by znamenal nenávratnú stratu autenticity. Na našom území boli hrady programovo znefunkčnené rozhodnutím Uhorského snemu v roku 1715, počas stavovských povstaní. Dostavanie hradov ako je ten Ľubovniansky do pôvodnej podoby by teda bolo ahistorické.“
Rekonštrukcia paláca trvala od októbra 2008 do novembra 2011, pričom celkové náklady boli vo výške 1,7 milióna eur. Sumou milión eur prispel premiér Robert Fico a 700-tisíc poskytol Prešovský samosprávny kraj ako zriaďovateľ múzea. „Hrad má 710 rokov a ak v minulosti prispel nejaký kráľ, tak si dával svoj erb. Nás veľmi teší, že sa premiér rozhodol pre palác, ktorý bol odsúdený na zánik,“ dodáva Mikulík, ktorý je hrdý na to, že sa stavbu v náročnom teréne (palác stojí na skalnom brale) podarilo dotiahnuť do úspešného konca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.