.váš kláštor začal pustnúť až za socializmu, alebo už aj skôr?
Posledná rekonštrukcia kláštora bola v roku 1913, keď opravovali kostol. Potom prišla 2. svetová vojna a vtedajší opát sa musel dohodnúť s ruskou armádou, lebo tá chcela kláštor vyhodiť do vzduchu, čo sa aj v prípade veže farského kostola stalo. No a roky 1918, 1938, 1939, 1945 sú hanbou ľudstva.
.prečo spomínate aj rok 1945 ako koniec vojny?
Pre Benešove dekréty. To bolo zverstvo. Naše opátstvo sa rozdelilo do troch štátov. Ty si Maďar? Ty si Rumun? Ty si Nemec? Preč! Nikto sa nikoho nepýtal, museli ste odísť. V roku 1944 pôsobili jasovskí premonštráti v ôsmich mestách. Bolo ich 116, no a potom ich tu a v Lelesi ostalo iba 25.
.čo sa stalo s tými ostatnými?
Časť išla do Maďarska, časť do Rumunska, niektorí do Nemecka a Rakúska. Ostala tu malá komunita. V roku 1950 boli v Jasove internovaní všetci jezuiti. Tu bol aj Korec, Hnilica, Hrušovský. Prišli sem na tri mesiace, Korec píše o barbarskej noci. On ju zažil tu, lebo ho zobudili v inom kláštore a doviezli ho autobusom sem. Nebolo tu čo jesť. Cez policajtov sa sem nedalo prejsť. Keď si čítate dokumenty v Slovenskom národnom archíve, čo sa tu dialo v roku 1950, tak to pokojne môžete nazvať babylonským zajatím. Keď uvažujem o bratoch premonštrátoch, ktorí tu ostali, tak to boli ľudia strachu.
.čo robili komunisti?
Dokumenty jasne ukazujú, akým spôsobom vyrabovali kláštor. Všetkému dali súpisné číslo a brali veci. Bol tu jeden rehoľník, ktorý mal na starosti hodiny, tak vyrabovali osemdesiat hodín. V knižnici bolo 80-tisíc kníh. Podľa svedectiev miestnych vieme, že otvorili okno a vyhadzovali ich, asi 8-tisíc. No barbarstvo!
.v roku 1950 tu boli z celého Slovenska sústredení jezuiti?
A premonštráti. Odhad hovorí o 250 bratoch rehoľníkoch na tri mesiace. Potom v roku 1951 v rámci akcie, keď boli sústredené ženské rády, tak sem prišli uršulínky, boli tu krížové sestry vincentky. Sústredili tu niekoľko ženských reholí, ktoré žili v ťažkých podmienkach. Tiež tu boli rok, dva, viac nie. Potom ich už odsúvali na Sudety.
.aký bol ďalší osud kláštora za vlády komunistov?
Krátke obdobie tu bola škola pre hluchonemé deti a od roku 1961 tu fungoval ústav pre mentálne retardovaných. V tejto miestnosti s nástennými maľbami na klenbách, kde teraz sedíme, bolo dvanásť psychiatrických pacientov. Postele a na ne sa pozeral Herodes. Odišli až v roku 2004. Treba si uvedomiť, že v niektorých miestnostiach nebola pec – v zime to bolo peklo, neľudské podmienky.
.z čoho dnes žije vaša rehoľa?
Z dvoch príjmov. V rámci reštitučných zákonov sme získali 80 až 90 percent toho, čo sme vlastnili do roku 1950. A kňazi sú na základe dohôd s Vatikánom platení štátom, hoci majú dvojtretinový plat oproti priemernému zárobku vysokoškoláka. Teda áno, máme majetok, platy, ale po reforme Viktora Nižňanského a pánov Dzurindu s Miklošom dostali samosprávy nesmierne kompetencie v zmysle daňového zaťaženia. Máme vlastné pozemky a lesy, ale z predaja dreva platíme DPH a dane. Zaplatili sme vyše 300-tisíc eur za ten čas, čo som opát. Keby sme tie peniaze mohli použiť na obnovu, vyzeral by dnes tento kláštor podstatne inak. A nepotrebovali by sme ani pomoc od štátu.
Posledná rekonštrukcia kláštora bola v roku 1913, keď opravovali kostol. Potom prišla 2. svetová vojna a vtedajší opát sa musel dohodnúť s ruskou armádou, lebo tá chcela kláštor vyhodiť do vzduchu, čo sa aj v prípade veže farského kostola stalo. No a roky 1918, 1938, 1939, 1945 sú hanbou ľudstva.
.prečo spomínate aj rok 1945 ako koniec vojny?
Pre Benešove dekréty. To bolo zverstvo. Naše opátstvo sa rozdelilo do troch štátov. Ty si Maďar? Ty si Rumun? Ty si Nemec? Preč! Nikto sa nikoho nepýtal, museli ste odísť. V roku 1944 pôsobili jasovskí premonštráti v ôsmich mestách. Bolo ich 116, no a potom ich tu a v Lelesi ostalo iba 25.
.čo sa stalo s tými ostatnými?
Časť išla do Maďarska, časť do Rumunska, niektorí do Nemecka a Rakúska. Ostala tu malá komunita. V roku 1950 boli v Jasove internovaní všetci jezuiti. Tu bol aj Korec, Hnilica, Hrušovský. Prišli sem na tri mesiace, Korec píše o barbarskej noci. On ju zažil tu, lebo ho zobudili v inom kláštore a doviezli ho autobusom sem. Nebolo tu čo jesť. Cez policajtov sa sem nedalo prejsť. Keď si čítate dokumenty v Slovenskom národnom archíve, čo sa tu dialo v roku 1950, tak to pokojne môžete nazvať babylonským zajatím. Keď uvažujem o bratoch premonštrátoch, ktorí tu ostali, tak to boli ľudia strachu.
.čo robili komunisti?
Dokumenty jasne ukazujú, akým spôsobom vyrabovali kláštor. Všetkému dali súpisné číslo a brali veci. Bol tu jeden rehoľník, ktorý mal na starosti hodiny, tak vyrabovali osemdesiat hodín. V knižnici bolo 80-tisíc kníh. Podľa svedectiev miestnych vieme, že otvorili okno a vyhadzovali ich, asi 8-tisíc. No barbarstvo!
.v roku 1950 tu boli z celého Slovenska sústredení jezuiti?
A premonštráti. Odhad hovorí o 250 bratoch rehoľníkoch na tri mesiace. Potom v roku 1951 v rámci akcie, keď boli sústredené ženské rády, tak sem prišli uršulínky, boli tu krížové sestry vincentky. Sústredili tu niekoľko ženských reholí, ktoré žili v ťažkých podmienkach. Tiež tu boli rok, dva, viac nie. Potom ich už odsúvali na Sudety.
.aký bol ďalší osud kláštora za vlády komunistov?
Krátke obdobie tu bola škola pre hluchonemé deti a od roku 1961 tu fungoval ústav pre mentálne retardovaných. V tejto miestnosti s nástennými maľbami na klenbách, kde teraz sedíme, bolo dvanásť psychiatrických pacientov. Postele a na ne sa pozeral Herodes. Odišli až v roku 2004. Treba si uvedomiť, že v niektorých miestnostiach nebola pec – v zime to bolo peklo, neľudské podmienky.
.z čoho dnes žije vaša rehoľa?
Z dvoch príjmov. V rámci reštitučných zákonov sme získali 80 až 90 percent toho, čo sme vlastnili do roku 1950. A kňazi sú na základe dohôd s Vatikánom platení štátom, hoci majú dvojtretinový plat oproti priemernému zárobku vysokoškoláka. Teda áno, máme majetok, platy, ale po reforme Viktora Nižňanského a pánov Dzurindu s Miklošom dostali samosprávy nesmierne kompetencie v zmysle daňového zaťaženia. Máme vlastné pozemky a lesy, ale z predaja dreva platíme DPH a dane. Zaplatili sme vyše 300-tisíc eur za ten čas, čo som opát. Keby sme tie peniaze mohli použiť na obnovu, vyzeral by dnes tento kláštor podstatne inak. A nepotrebovali by sme ani pomoc od štátu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.