Ak ťa to, o čom píšeš, nebolí, neočakávaj, že to bude bolieť čitateľa. Keď Tolstoj opisuje mladého, čerstvo ženatého šľachtica, zmietaného erotickou túžbou po slúžkach a zároveň vlastné zúfalé opovrhovanie samým sebou pre tieto chúťky, zabudnete časom, z ktorej jeho poviedky či románu táto pasáž je. Ale tá intenzita, tá sila protichodných emócií, ktorú Tolstoj vystihol v krátkom opise zápasu, sa vám navždy vryje do pamäti. Čo tam po historických súvislostiach! To najsilnejšie spisovateľské „sústo“ zhltneme v jedinom dokonalom obraze: V odhalení vnútorného zmätku, ktorý si autor nevycucal z prsta. To platí nielen o velikánoch, ale aj o nás, ktorí tvoríme tu a teraz. Aj prózy Ivany Dobrakovovej majú znaky tejto autentickosti. Spád, jemný humor a vzácny dar sebairónie. Na nič sa nehrajú, zbytočne „neliterárčia“, sú však umne vymyslené. Autorka má šmrnc dobrého, svojského rozprávača, ktorý sa za nič neskrýva. Naopak, vyjavuje sa v celej trápnosti vlastnej existencie, a pritom zbytočne neexhibuje, ani nenapodobňuje žiadne „štýly“. Je skutočná. Je to pre mňa objav. Zo záplavy súčasných slovenských autoriek jednoznačne vyčnieva. A ešte niečo: Z textov tých najlepších netrčí literárne ego veľkosti mrakodrapu. Zdá sa vám, že to najľahšie na svete je písanie. Inšpirujú. Ako povedala Patti Smith: „Nikdy sme nechceli vyliezť na vrchol a zapichnúť tam svoju vlajku. Chceli sme ukázať: Aha, takto to robíme my a môžete to dokázať aj vy.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.