.tam sa v tisícovom húfe tiel vrhnú na päť metrov vysoký ostnatý plot a pokúsia sa preliezť na druhú stranu – do španielskej enklávy Melilly, do vysnívanej Európy. Z tisícky migrantov sa to v najlepších prípadoch podarí jednej stovke, tí ostatní sa vrátia na horu Gurugú späť. Niektorí z nich táboria pred pevnosťou Európa aj niekoľko rokov.
.zem nikoho
Keď z Maroka vo februári 2013 odišla organizácia Lekári bez hraníc (LBH), o živote migrantov z Gurugú a okolia napísala správu, ktorú nazvala Násilie, zraniteľnosť a migrácia: v pasci pred bránami do Európy. Tento dokument bol posledný pokus LBH ešte raz vyrozprávať verejnosti príbeh o nebezpečnej a bezradnej situácii, v ktorej sa migranti v Maroku ocitli. Po jej odchode pred rokom a pol nezostala v Maroku žiadna veľká organizácia, ktorá by tam migrantom poskytovala starostlivosť a monitorovala ich situáciu.
Marocká polícia nechce na hore Gurugú ani novinárov, ani miestnych a dokonca aj jezuitský kňaz Esteban, ktorý sa o migrantov v rámci skromných možností stará, naráža neustále na prekážky. Prikrývky, ktoré im rozdá pred zimou, marocká polícia pri svojich raziách často spáli. „Podľa našej mentality je to ich humanitárne právo. Ak by prikrývky nemali, bude ohrozené ich zdravie. Podľa marockej polície však prikrývky prispievajú k pobytu nelegálnych migrantov v krajine,” vysvetľuje Esteban.
Keď so šťastím a po dlhom blúdení prichádzame na táborisko Gurugú, sme ohromení jeho rozlohou a počtom migrantov. Po chvíli kľučkovania medzi improvizovanými stanmi už vidíme na všetkých stranách len spleť tiel, igelitov a odpadkov. Nie sú tu žiadne ženy. Všetci obyvatelia Gurugú sú muži a mnoho z nich je mladistvých. Najmladší člen komunity má štrnásť rokov. Všetci sú zo subsaharskej Afriky a všetci sú tu v Maroku nelegálne. Ricky zo Sierra Leone nás rýchlo uvádza do miestnych pomerov: „Prišli i dnes ráno, desať minút pred štvrtou, všetci sme utekali hore do lesa. Tu sa nemôžeme nijako ochrániť.”
Od júla minulého roka je na Gurugú stále stanovisko marockej polície, ktorej úlohou je dohliadať na migrantov a do tejto činnosti spadajú aj preventívne razie. Abou, veliteľ migrantov z Mali, hovorí, že všetci v tábore spia obutí. „Sme ako vo vojne, nevieme, kedy na nás zaútočia,” dodáva Abou. V noci majú rozdelené hliadky, ktoré varujú celý tábor, aby stihli včas utiecť. Keď marockí policajti nikoho v tábore nenájdu, zničia aspoň zopár stanov, spália veci alebo zhabú mobilné telefóny. „Nežiadame marockú vládu, aby nám dala prikrývky, nežiadame od nich nič. Chceme len, aby nám nebrali naše doklady, naše peniaze, naše telefóny, veci ktoré im nepatria,” hovorí Rickey. Niektorí nám vzápätí ukazujú jazvy na hlavách, ktoré im zostali po policajných útokoch.
Tých, ktorým sa nepodarí preskočiť cez pohraničný plot do Španielska, marocká polícia zadrží. Často ich oberie o peniaze, o doklady a odvezie buď do hlavného mesta Rabat, alebo na územie nikoho medzi Marokom a Alžírskom. Odtiaľ sa vracajú späť na Gurugú, no bez peňazí a bez dokladov v krajine, v ktorej sú nelegálne a vystavení beztrestnému násiliu.V tomto kolobehu vyhostení a návratov sa stávajú ľahkým terčom zločineckých skupín operujúcich v pohraničí. Niektorí sa do Gurugú dostali práve po tom, čo ich skupiny, ktorým zaplatili za prepravu do Európy, podviedli. Len málo pomoci sa im dostáva od miestnych obyvateľov. Hillary hovorí, že počas zimy v Gurugú jedol niekedy len raz za štyri dni. „Nemôžeš len tak ísť do nejakého domu a požiadať tam o pomoc. Vyženú ťa. Nie všetci, niektorí pomôžu, ale väčšina ťa vyženie. Nechcú vidieť, že sme všetci bratia Afričania,” uvádza Hillary. Maroko, ich posledná zastávka na ceste do Európy, sa tak nakoniec môže stať pascou, v ktorej skončia ako žobráci alebo zneužívané lacné pracovné sily.
.streľba Španielov
Represívny prístup marockej polície treba vnímať v kontexte Marockého kráľovstva, no taktiež v kontexte Európskej únie a jej snáh o „externalizáciu” vlastnej migračnej politiky. Democracy index zaraďuje Marocké kráľovstvo medzi hybridné režimy, teda krajiny, ktoré sú na pomedzí demokracie a autoritárskeho režimu. Konkrétne ten marocký posiela vo vykonštruovaných procesoch do väzníc prodemokratických novinárov a aktivistov. Ak Maroko neprávom zatvára vlastných občanov do väzenia, ťažko možno očakávať, že sa bude stavať zákonne k nelegálnym migrantom.
Na druhej strane, marocká polícia sa k migrantom, ktorí sa pokúšajú opustiť Maroko, správa často ešte brutálnejšie než španielska, ktorá im bráni v prístupe do Španielska. Mnohé organizácie a médiá upozorňujú na to, že represívny prístup Maroka voči migrantom je v záujme Španielska a Európskej únie a tá ho v snahe urobiť si z Maroka svojho policajta nepriznane podporuje. Iba podľa jedného z mnohých fundingových projektov (MEDA II) poskytla za posledné roky Európska únia Maroku na „manažment hraničnej kontroly a zosilnenie boja proti ilegálnej migrácii” 68 miliónov eur.
Tento policajný prístup zatiaľ zmierňujú len tragédie. Tá posledná, ktorá sa stala 6. februára tohto roku, mala za následok, že španielska Guardia Civil už viac nemôže strieľať gumené projektily do migrantov, pokúšajúcich sa prekročiť hranicu. Pätnásť z nich sa vo februári utopilo počas pokusu preplávať do španielskej enklávy Ceuty. Guardia Civil do nich namiesto pomoci spustila paľbu.
Takmer nikto z migrantov sa však nechce vrátiť. Môže v tom byť určitá magnetická sila cieľa – Európa je prosto tak blízko, že sa odmietajú otočiť. Migranti zároveň sami priznávajú, že ísť z Gurugú do Južnej Afriky a prejsť celý africký kontinent je pre nich jednoduchšie, než prejsť do dva kilometre vzdialenej Melilly. Ten hlavný dôvod, prečo sa nechcú otočiť a vrátiť, si však nesú v sebe. „Ak môj brat, moja sestra, môj otec i mama doma trpia, ťažko pracujú a ja viem, akou cestou a utrpením som si prešiel, aby som sa dostal až sem, ako sa teraz môžem za nimi vrátiť s prázdnymi rukami?” pýta sa Rickey.
.vydržať a vytrvať
V Gurugú sú pritom funkčne negramotní migranti z chudobných rurálnych oblastí, no taktiež vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Jeden z nich, ktorý v Sierra Leone študoval práva, sa v tábore snažil vyučovať ostatných chlapcov angličtinu, no keď jeho triedu párkrát rozohnala polícia, skončil s tým. Keď kňazovi Estebanovi hovorím, že je ťažké si čo i len predstaviť, ako v týchto podmienkach môžu žiť, rýchlo ma zastaví: „Musíme si to predstaviť. Pretože to je skutočnosť. Sú tu aj matematici, inžinieri, poznal som tu jedného učiteľa, ktorý je tu už štvrtý rok. Sú z iného cesta. A majú veľkú schopnosť vydržať a vytrvať.”
Tá schopnosť je neprehliadnuteľná. V tábore je síce veľa smetí, no život tam funguje organizovane. Je tu improvizovaná práčovňa, niekoľko „kuchyniek”, ďalší opravujú stany alebo šaty, takmer všetci sú dôkladne oholení, akoby im zajtra mali robiť fotku na nový pas. V tábore je aj improvizovaná mešita. Abou, veliteľ malijských migrantov, nám vysvetľuje, že ťažký život na Gurugú má svoj vlastný zákon – vieru a spiritualitu. „Ak prestaneš veriť, okamžite ideš psychicky dole a nevydržíš tu,” hovorí slová, s ktorými sa nedá nesúhlasiť. On sám je v Gurugú už jeden rok a ani jeden z jeho mnohých pokusov prekonať pohraničný plot mu nevyšiel. „Ale viem, že jedného dňa sa mi to podarí. Boh nás tu ochraňuje, Boh je našim vodcom a iba Boh nám zabráni v tom, aby sme ten plot preskočili,” dodáva.
Život týchto mužov na Gurugú sa zúžil na jediný cieľ – dostať sa do Európy. Zároveň si každý seba v Európe predstavuje inak. „Peniaze mi nepomôžu, chcem mať vzdelanie. Verím, že až keď budem vzdelaný, zbavím sa chudoby,” vraví Komba zo Sierra Leone, ktorý túži po vzdelaní. Abou z Mali sa ma zase pýta, či sú v Európe zmiešané páry: chlapec z Afriky a dievča z Európy. Hneď sa teší a vraví, že prvé, čo spraví po príchode do Európy, je, že sa ožení. Ricky si chce v Európe založiť neziskovku a pomáhať imigrantom. Dáva nám názvy spoločností a mená ľudí, ktorí ho na jeho ceste k Európe podviedli. A ako jediný uvažuje o Európe aj s obavami: „Ak sa tam nakoniec dostaneme, kto nám dá prácu? A čo tam budeme robiť? Veď ničomu nerozumieme.”
.pomôže viac plotov?
To, čo ich čaká v Európe a najmä v Španielsku, je kríza. Paula z imigračného centra evanjelickej cirkvi v Malage hovorí, že pred rokom 2008 od nich každý imigrant odchádzal priamo do zamestnania. V súčasnosti takmer žiadny. Keď sa na Gurugú pýtame, či vedia, že v Európe je kríza, odpovedajú že nechcú zostať v Španielsku, chcú pokračovať za prácou do Francúzska, Belgicka, Nemecka a ďalších krajín. Vývoj na hore Gurugú však tieto plány necháva čoraz viac vyznieť ako ťažko splniteľné sny. Nielen pre väčší tlak zo strany polície a riziká života v ilegalite a bez prostriedkov. Maroko začalo na jar tohto roku s výstavbou štvrtého „európu chrániaceho” plotu, ktorý má mať výšku päť metrov a pásmo ostnatého drôtu pred ním, aby sa k nemu nedalo priblížiť. Migranti z Gurugú to budú mať ešte tažšie, hoci si stále veria a vravia, že to nebude nemožné.
Nemožné ale je, že ploty, ktoré na hraniciach medzi Marokom a EÚ stoja alebo budú stáť, migráciu zastavia. Migrácia sa nezačína a nekončí na európskych hraniciach. Migrácia sa začína v chudobe, konfliktoch, korupcii a nedostatku príležitostí. Púť týchto mužov do Európy je pre nich samozrejmá. Ich starí rodičia žili ešte v európskych kolóniách, oni sami hovoria európskymi jazykmi. Slovensko nemá podstatné historické ani ekonomické väzby na Afriku, no vďaka pozitívnemu politickému vývoju sú schengenské hranice taktiež našimi hranicami a tri ploty medzi Marokom a Španielskom oddeľujú Afriku aj od nás. Prostredníctvom európskych inštitúcií taktiež ovplyvňujeme rozhodnutia Únie, ktoré majú dopad na migrantov a ich región. A pre obyvateľov Gurugú, hoci nemajú o Slovensku takmer žiadnu predstavu, sme aj my potenciálnou cieľovou krajinou.
.autor je spolupracovník .týždňa
.zem nikoho
Keď z Maroka vo februári 2013 odišla organizácia Lekári bez hraníc (LBH), o živote migrantov z Gurugú a okolia napísala správu, ktorú nazvala Násilie, zraniteľnosť a migrácia: v pasci pred bránami do Európy. Tento dokument bol posledný pokus LBH ešte raz vyrozprávať verejnosti príbeh o nebezpečnej a bezradnej situácii, v ktorej sa migranti v Maroku ocitli. Po jej odchode pred rokom a pol nezostala v Maroku žiadna veľká organizácia, ktorá by tam migrantom poskytovala starostlivosť a monitorovala ich situáciu.
Marocká polícia nechce na hore Gurugú ani novinárov, ani miestnych a dokonca aj jezuitský kňaz Esteban, ktorý sa o migrantov v rámci skromných možností stará, naráža neustále na prekážky. Prikrývky, ktoré im rozdá pred zimou, marocká polícia pri svojich raziách často spáli. „Podľa našej mentality je to ich humanitárne právo. Ak by prikrývky nemali, bude ohrozené ich zdravie. Podľa marockej polície však prikrývky prispievajú k pobytu nelegálnych migrantov v krajine,” vysvetľuje Esteban.
Keď so šťastím a po dlhom blúdení prichádzame na táborisko Gurugú, sme ohromení jeho rozlohou a počtom migrantov. Po chvíli kľučkovania medzi improvizovanými stanmi už vidíme na všetkých stranách len spleť tiel, igelitov a odpadkov. Nie sú tu žiadne ženy. Všetci obyvatelia Gurugú sú muži a mnoho z nich je mladistvých. Najmladší člen komunity má štrnásť rokov. Všetci sú zo subsaharskej Afriky a všetci sú tu v Maroku nelegálne. Ricky zo Sierra Leone nás rýchlo uvádza do miestnych pomerov: „Prišli i dnes ráno, desať minút pred štvrtou, všetci sme utekali hore do lesa. Tu sa nemôžeme nijako ochrániť.”
Od júla minulého roka je na Gurugú stále stanovisko marockej polície, ktorej úlohou je dohliadať na migrantov a do tejto činnosti spadajú aj preventívne razie. Abou, veliteľ migrantov z Mali, hovorí, že všetci v tábore spia obutí. „Sme ako vo vojne, nevieme, kedy na nás zaútočia,” dodáva Abou. V noci majú rozdelené hliadky, ktoré varujú celý tábor, aby stihli včas utiecť. Keď marockí policajti nikoho v tábore nenájdu, zničia aspoň zopár stanov, spália veci alebo zhabú mobilné telefóny. „Nežiadame marockú vládu, aby nám dala prikrývky, nežiadame od nich nič. Chceme len, aby nám nebrali naše doklady, naše peniaze, naše telefóny, veci ktoré im nepatria,” hovorí Rickey. Niektorí nám vzápätí ukazujú jazvy na hlavách, ktoré im zostali po policajných útokoch.
Tých, ktorým sa nepodarí preskočiť cez pohraničný plot do Španielska, marocká polícia zadrží. Často ich oberie o peniaze, o doklady a odvezie buď do hlavného mesta Rabat, alebo na územie nikoho medzi Marokom a Alžírskom. Odtiaľ sa vracajú späť na Gurugú, no bez peňazí a bez dokladov v krajine, v ktorej sú nelegálne a vystavení beztrestnému násiliu.V tomto kolobehu vyhostení a návratov sa stávajú ľahkým terčom zločineckých skupín operujúcich v pohraničí. Niektorí sa do Gurugú dostali práve po tom, čo ich skupiny, ktorým zaplatili za prepravu do Európy, podviedli. Len málo pomoci sa im dostáva od miestnych obyvateľov. Hillary hovorí, že počas zimy v Gurugú jedol niekedy len raz za štyri dni. „Nemôžeš len tak ísť do nejakého domu a požiadať tam o pomoc. Vyženú ťa. Nie všetci, niektorí pomôžu, ale väčšina ťa vyženie. Nechcú vidieť, že sme všetci bratia Afričania,” uvádza Hillary. Maroko, ich posledná zastávka na ceste do Európy, sa tak nakoniec môže stať pascou, v ktorej skončia ako žobráci alebo zneužívané lacné pracovné sily.
.streľba Španielov
Represívny prístup marockej polície treba vnímať v kontexte Marockého kráľovstva, no taktiež v kontexte Európskej únie a jej snáh o „externalizáciu” vlastnej migračnej politiky. Democracy index zaraďuje Marocké kráľovstvo medzi hybridné režimy, teda krajiny, ktoré sú na pomedzí demokracie a autoritárskeho režimu. Konkrétne ten marocký posiela vo vykonštruovaných procesoch do väzníc prodemokratických novinárov a aktivistov. Ak Maroko neprávom zatvára vlastných občanov do väzenia, ťažko možno očakávať, že sa bude stavať zákonne k nelegálnym migrantom.
Na druhej strane, marocká polícia sa k migrantom, ktorí sa pokúšajú opustiť Maroko, správa často ešte brutálnejšie než španielska, ktorá im bráni v prístupe do Španielska. Mnohé organizácie a médiá upozorňujú na to, že represívny prístup Maroka voči migrantom je v záujme Španielska a Európskej únie a tá ho v snahe urobiť si z Maroka svojho policajta nepriznane podporuje. Iba podľa jedného z mnohých fundingových projektov (MEDA II) poskytla za posledné roky Európska únia Maroku na „manažment hraničnej kontroly a zosilnenie boja proti ilegálnej migrácii” 68 miliónov eur.
Tento policajný prístup zatiaľ zmierňujú len tragédie. Tá posledná, ktorá sa stala 6. februára tohto roku, mala za následok, že španielska Guardia Civil už viac nemôže strieľať gumené projektily do migrantov, pokúšajúcich sa prekročiť hranicu. Pätnásť z nich sa vo februári utopilo počas pokusu preplávať do španielskej enklávy Ceuty. Guardia Civil do nich namiesto pomoci spustila paľbu.
Takmer nikto z migrantov sa však nechce vrátiť. Môže v tom byť určitá magnetická sila cieľa – Európa je prosto tak blízko, že sa odmietajú otočiť. Migranti zároveň sami priznávajú, že ísť z Gurugú do Južnej Afriky a prejsť celý africký kontinent je pre nich jednoduchšie, než prejsť do dva kilometre vzdialenej Melilly. Ten hlavný dôvod, prečo sa nechcú otočiť a vrátiť, si však nesú v sebe. „Ak môj brat, moja sestra, môj otec i mama doma trpia, ťažko pracujú a ja viem, akou cestou a utrpením som si prešiel, aby som sa dostal až sem, ako sa teraz môžem za nimi vrátiť s prázdnymi rukami?” pýta sa Rickey.
.vydržať a vytrvať
V Gurugú sú pritom funkčne negramotní migranti z chudobných rurálnych oblastí, no taktiež vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Jeden z nich, ktorý v Sierra Leone študoval práva, sa v tábore snažil vyučovať ostatných chlapcov angličtinu, no keď jeho triedu párkrát rozohnala polícia, skončil s tým. Keď kňazovi Estebanovi hovorím, že je ťažké si čo i len predstaviť, ako v týchto podmienkach môžu žiť, rýchlo ma zastaví: „Musíme si to predstaviť. Pretože to je skutočnosť. Sú tu aj matematici, inžinieri, poznal som tu jedného učiteľa, ktorý je tu už štvrtý rok. Sú z iného cesta. A majú veľkú schopnosť vydržať a vytrvať.”
Tá schopnosť je neprehliadnuteľná. V tábore je síce veľa smetí, no život tam funguje organizovane. Je tu improvizovaná práčovňa, niekoľko „kuchyniek”, ďalší opravujú stany alebo šaty, takmer všetci sú dôkladne oholení, akoby im zajtra mali robiť fotku na nový pas. V tábore je aj improvizovaná mešita. Abou, veliteľ malijských migrantov, nám vysvetľuje, že ťažký život na Gurugú má svoj vlastný zákon – vieru a spiritualitu. „Ak prestaneš veriť, okamžite ideš psychicky dole a nevydržíš tu,” hovorí slová, s ktorými sa nedá nesúhlasiť. On sám je v Gurugú už jeden rok a ani jeden z jeho mnohých pokusov prekonať pohraničný plot mu nevyšiel. „Ale viem, že jedného dňa sa mi to podarí. Boh nás tu ochraňuje, Boh je našim vodcom a iba Boh nám zabráni v tom, aby sme ten plot preskočili,” dodáva.
Život týchto mužov na Gurugú sa zúžil na jediný cieľ – dostať sa do Európy. Zároveň si každý seba v Európe predstavuje inak. „Peniaze mi nepomôžu, chcem mať vzdelanie. Verím, že až keď budem vzdelaný, zbavím sa chudoby,” vraví Komba zo Sierra Leone, ktorý túži po vzdelaní. Abou z Mali sa ma zase pýta, či sú v Európe zmiešané páry: chlapec z Afriky a dievča z Európy. Hneď sa teší a vraví, že prvé, čo spraví po príchode do Európy, je, že sa ožení. Ricky si chce v Európe založiť neziskovku a pomáhať imigrantom. Dáva nám názvy spoločností a mená ľudí, ktorí ho na jeho ceste k Európe podviedli. A ako jediný uvažuje o Európe aj s obavami: „Ak sa tam nakoniec dostaneme, kto nám dá prácu? A čo tam budeme robiť? Veď ničomu nerozumieme.”
.pomôže viac plotov?
To, čo ich čaká v Európe a najmä v Španielsku, je kríza. Paula z imigračného centra evanjelickej cirkvi v Malage hovorí, že pred rokom 2008 od nich každý imigrant odchádzal priamo do zamestnania. V súčasnosti takmer žiadny. Keď sa na Gurugú pýtame, či vedia, že v Európe je kríza, odpovedajú že nechcú zostať v Španielsku, chcú pokračovať za prácou do Francúzska, Belgicka, Nemecka a ďalších krajín. Vývoj na hore Gurugú však tieto plány necháva čoraz viac vyznieť ako ťažko splniteľné sny. Nielen pre väčší tlak zo strany polície a riziká života v ilegalite a bez prostriedkov. Maroko začalo na jar tohto roku s výstavbou štvrtého „európu chrániaceho” plotu, ktorý má mať výšku päť metrov a pásmo ostnatého drôtu pred ním, aby sa k nemu nedalo priblížiť. Migranti z Gurugú to budú mať ešte tažšie, hoci si stále veria a vravia, že to nebude nemožné.
Nemožné ale je, že ploty, ktoré na hraniciach medzi Marokom a EÚ stoja alebo budú stáť, migráciu zastavia. Migrácia sa nezačína a nekončí na európskych hraniciach. Migrácia sa začína v chudobe, konfliktoch, korupcii a nedostatku príležitostí. Púť týchto mužov do Európy je pre nich samozrejmá. Ich starí rodičia žili ešte v európskych kolóniách, oni sami hovoria európskymi jazykmi. Slovensko nemá podstatné historické ani ekonomické väzby na Afriku, no vďaka pozitívnemu politickému vývoju sú schengenské hranice taktiež našimi hranicami a tri ploty medzi Marokom a Španielskom oddeľujú Afriku aj od nás. Prostredníctvom európskych inštitúcií taktiež ovplyvňujeme rozhodnutia Únie, ktoré majú dopad na migrantov a ich región. A pre obyvateľov Gurugú, hoci nemajú o Slovensku takmer žiadnu predstavu, sme aj my potenciálnou cieľovou krajinou.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.