.mináčov výkričník
Vážený priateľ,
naozaj vďaka za list, lebo ich nedostávam veľa, ale najmä vďaka za to, že som mal možnosť prečítať si vety pochádzajúce z nezaslepených očí: pomaly sa budeme čudovať, že ktosi ešte vidí. A že myslí. Takže čo si napísal, má aj pre mňa osobne význam morálny, ale aj objektívne – ako dobrá analýza dneška a našich, žiaľ, priateľov a známych, alebo bývalých známych; aj ako dokument: lebo toto, dokumentovať, môžeme aj vo svojej bezmocnosti, za ktorú sa nehanbím, ani neľutujem, neľutujem ani seba: skôr mi je ľúto niektorých priateľov alebo ľudí, ktorých som si vážil /.../; pokrivení šmatlavci ma nezaujímajú, ani ich úporné pokrivkávanie smerom hore; len či je to hore! Dosť som si vážil aj zaslúžilého umelca, čo slúžiaceho, posluhujúceho umelca Mináča, či jeho štýl, niekedy elegantne tancujúci k hĺbkam: čo som od neho naposledy čítal, už iba elegantne tancuje, ako mu pískajú; a tento tanec je už potom aj trápny, lebo štýl ide per pazuch s myslením – a jeho myslenie v Pravde (o Solženicynovi) prezrádzajú takéto štylistické skvosty napr.: „Aký štýl! Aká hĺbka!“ To je, ak nevieš, Mináčov argument na jeden citát zo Solženicyna. Výkričníky. Nie výkričník bolesti, poznania, zúfalstva, ale výkričník učiteľský nad zlým žiakom Solženicynom, ba vlastne hulákanie ožralcov spitých mocou a neomylnosťou: keby sa tým aspoň spili do nemoty. Pán predseda Matice slovenskej takto radšej obhajuje Sovietsky zväz, ktorý to asi nepotrebuje, ale nezastane sa ľudí, ktorých z Matice vyhodili a vyhadzujú. A tak si radšej – pomocou výkričníka, pravdaže – zašpiritizoval o stredoveku na adresu Solženicyna: „Ako škarede tu smrdí stredovekom!“ Takýto bojový pokrik s výkričníkom mi pripomína Indiánov, alebo vyrevovanie hlúpych hesiel: to tuším stredovek nepoznal, aspoň nie v takej miere. Zato stredovek poznal jedno-jediné sväté učenie, jednu pravú cirkev atď., a vedel, ako zavrieť papuľu tým druhým, ako zakazovať knihy atď., čo je príliš známe – len pán Mináč si myslí, že to je história. A tak aj jeho demagógia sa poučila na tom najlepšom, čo ľudstvo v tejto oblasti poznania vytvorilo: učene a zasvätene hovoriť o tom, čo čitateľ zatiaľ nesmie poznať, ale musí dôverovať autorite zaslúžilého umelca, ktorý je posvätený a má v rukách všetky prostriedky. A predsa sa cíti napadnutý, ohrozený, lebo nejaký „hlupák alebo blázon“ S. si dovolil na čosi „zaútočiť“. Prečo sa tak hrozne ktosi bojí hlupákov a bláznov, nevieš? Napokon, prečo by nejaký blázon nemohol tou najnevinnejšou zbraňou bezmocného pera zaútočiť na tabu; odkedy myslenie pozná tabu? To do oblasti myslenia, umenia, intelektu nepatrí – iba mu ho vždy zvonku dodávajú primitívne kmene, žijúce aj v civilizovanom svete medzi nami: mrzí ma, že týmto sa k nim pričlenil aj spisovateľ a mysliteľ, intelektuál Mináč, ten polemik z povolania: ale aj jemu sa tuším najlepšie polemizuje s tými, ktorí majú v ústach „roubík“; pravda, oni za to nemôžu, že museli, žiaľ, zapchať ústa tomu, kto neprikyvuje a nesúhlasí: on ich prinútil k tomu, lebo nesúhlasil. Takže násilie, vraví pán M., nie je podstatou, len ich k tomu vždy ktosi prinúti, a keď ich už k tomu nemá kto vyprovokovať, prinútiť, prinútia ho, aby ich prinútil, alebo si ho vymyslia. Alebo si na to proste zvykli a nemôžu bez toho žiť. Alebo, keď už násilie nie je podstatou, potom je teda len javom. No S-ovi, alebo mne, alebo Tebe alebo Jankovi Stonožkovi môže byť dosť jedno, či ho prenasleduje a obmedzuje podstat, alebo jav. Vlastne ani neviem, kto ma vyhodil z práce: podstata? jav? A ak zdochnem, bude to dvakrát jedno. Ale ak sa dobre pamätám na učebnice, tam sa predsa len dosť jasne hovorí o násilí a nenávisti ako o fundamente; pravda, je to nenávisť len k nepriateľom: ale ako spoznáš, kto je priateľ? Napokon aj prevencia sa vždy osvedčila, lebo potom už môže byť neskoro a musíme byť bdelí.
A tak radšej končím, lebo by ma napr. p. Mináč mohol obviniť z buržoázneho humanizmu – a to by mi vadilo, lebo nielenže nemám rád humanizmus s prívlastkami, ale ani buržoáziu: najmä nie tú našu, dnešnú. A čo sa týka tých prívlastkov, viem, že to je dialektika, teda že násilie, vraždy a pod. odsudzujeme, ale povoľujeme, žiadame ich, keď sú s prívlastkom, ktorý je predpísaný. No to je iluzionistické kaukliarstvo, keď sa fyzikálne a zoologické chemické zákonitosti prenášajú do sociológie, práva, morálky, histórie, literatúry a i. Dialektika, filozofia sa stala ancillou moci; úlohou filozofie už nie je svet poznať – jej úlohou je svet zmeniť, t. j. obrátiť ho na obraz tých, čo majú moc. Preboha, aký to bude svet?
Ale akýsi som odťažitý: asi preto, že som ďaleko od vysokoučených klebiet bratislavských kaviarní. Pravda, občas rozmýšľam aj konkrétne a prakticky (lebo prax je kritériom pravdy – okrem prípadov, keď kritériom pravdy je Mináč a pod.): o tom, ako a kam odísť z Martina; tu sa mi však darí trochu menej ako v oblasti čistej logiky. Ako sa darí Tebe? Koľko dní Ti ešte Ústava zaručuje právo na prácu? Čo potom?
Srdečne,
Ivan
List je datovaný prvého marca 1974. Vyšiel ako súčasť knihy Ivan Kadlečík – Oleg Pastier: Spytovanie (Román), Bratislava, Fragment, 2010.
.obrátiť oko na veľký cieľ
Známy bonmot hovorí, že jediné poučenie z dejín je to, že sme sa nič nepoučili. Pri malomeštiackych grilovačkách a „párty“ je priam trestné upozorniť na niečo, čo je za plotom, ako poézia, história, morálna kríza a najmä hrôzy, ktoré prináša kultúrou a vzdelanosťou neregulovaná sloboda, tolerancia, nezáväznosť „názorov“. Že naša pluralita vyúsťuje do vojenskej uniformity cítenia, myslenia a konania, že naša presýtená konzumná apatia oživuje podmienky na diktatúru a tyraniu. Malomeštiacky argument je ten, že dnes je iná doba a dejiny sa nemôžu opakovať. Teda ich ani nepotrebujeme a pohodlnejšia je historická nepamäť. A ak občas históriu použijeme podľa momentálnej potreby, je to účelové, sfalšované, bez kontinuity a kontextu.
„Ej klebetnuo Slovensko, kdože ťi oko obráťi na jeden velikí cjel?“, pýta sa mladý Jozef Miloslav Hurban v úvodnej rozprave prvého čísla svojich Pohľadov v roku 1846. Vladimír Mináč v knihe Dúchanie do pahrieb napísal, že nemáme dejiny, a ak ich máme, nie sú naše vlastné; a ak aj sú naše, nevlastníme ich, lebo nežijú v našom povedomí. Preto sme, podľa Hurbanovej formulácie, iba „hromádkou koží otrockých“. To je zle. Ale možno je ešte horšie, k čomu dospel Mináč ďalej: existujeme aj napriek takzvaným veľkým dejinám tým, že sme pretrvali. Sme, pretože sme, a sme vlastne preto, že sme na dejinných križovatkách väčšinou nejakým spôsobom – čestným či menej čestným – vykľučkovali: v mene zachovania sa. Tento cieľ posväcoval naše prostriedky. Čo však posvätí cieľ?
Dobre sa stalo, že nám spisovateľ hodil túto pravdu do očí. A bolo by bývalo ešte lepšie, keby túto našu črtu, ktorú by sme mohli nazvať aj konformizmom, tak trochu neheroizoval a neglorifikoval. Sme však aj národ rebelov, no v tomto sme už menej úspešní, najmä čo do dôslednosti a vytrvania. Čo potom chýba na úspechu a úplnosti, nahrádzame si spätne mýtmi a fikciami – ale skutočné dejiny málo prešli do vedomia širšieho spoločenstva.
Neznášame vlastné dejiny, nechceme ich, je to príťaž a záťaž pri naháňačke a poľovačke na peniaze a zisk. Namiesto sebapoznania a sebavedomia je tu strata identity, neznalosť spoločenstva, celoživotná adolescencia a komplex menejcennosti, ktorý sa navonok prejavuje napríklad aj v ustavičnom nestavaní alebo stavaní a odstraňovaní sôch, pamätníkov, budov a stromov, a najmä búraním seba samých ako plnohodnotných ľudských bytostí. V neprestajnom popieraní samých seba. Potom začíname vždy od nuly, veď stačí častá zmena režimu alebo hoci jedného ministra a kolotoč sa začína. Bez včerajška a zajtrajška. Bez idey, ideálu a vízie. Tma predo mnou a tma za mnou. Ako v zrúcanine.
Text vyšiel ako súčasť knihy Ivan Kadlečík: Iskra v studenej pahrebe, K. K. Bagala, Levice, 2012.
Vážený priateľ,
naozaj vďaka za list, lebo ich nedostávam veľa, ale najmä vďaka za to, že som mal možnosť prečítať si vety pochádzajúce z nezaslepených očí: pomaly sa budeme čudovať, že ktosi ešte vidí. A že myslí. Takže čo si napísal, má aj pre mňa osobne význam morálny, ale aj objektívne – ako dobrá analýza dneška a našich, žiaľ, priateľov a známych, alebo bývalých známych; aj ako dokument: lebo toto, dokumentovať, môžeme aj vo svojej bezmocnosti, za ktorú sa nehanbím, ani neľutujem, neľutujem ani seba: skôr mi je ľúto niektorých priateľov alebo ľudí, ktorých som si vážil /.../; pokrivení šmatlavci ma nezaujímajú, ani ich úporné pokrivkávanie smerom hore; len či je to hore! Dosť som si vážil aj zaslúžilého umelca, čo slúžiaceho, posluhujúceho umelca Mináča, či jeho štýl, niekedy elegantne tancujúci k hĺbkam: čo som od neho naposledy čítal, už iba elegantne tancuje, ako mu pískajú; a tento tanec je už potom aj trápny, lebo štýl ide per pazuch s myslením – a jeho myslenie v Pravde (o Solženicynovi) prezrádzajú takéto štylistické skvosty napr.: „Aký štýl! Aká hĺbka!“ To je, ak nevieš, Mináčov argument na jeden citát zo Solženicyna. Výkričníky. Nie výkričník bolesti, poznania, zúfalstva, ale výkričník učiteľský nad zlým žiakom Solženicynom, ba vlastne hulákanie ožralcov spitých mocou a neomylnosťou: keby sa tým aspoň spili do nemoty. Pán predseda Matice slovenskej takto radšej obhajuje Sovietsky zväz, ktorý to asi nepotrebuje, ale nezastane sa ľudí, ktorých z Matice vyhodili a vyhadzujú. A tak si radšej – pomocou výkričníka, pravdaže – zašpiritizoval o stredoveku na adresu Solženicyna: „Ako škarede tu smrdí stredovekom!“ Takýto bojový pokrik s výkričníkom mi pripomína Indiánov, alebo vyrevovanie hlúpych hesiel: to tuším stredovek nepoznal, aspoň nie v takej miere. Zato stredovek poznal jedno-jediné sväté učenie, jednu pravú cirkev atď., a vedel, ako zavrieť papuľu tým druhým, ako zakazovať knihy atď., čo je príliš známe – len pán Mináč si myslí, že to je história. A tak aj jeho demagógia sa poučila na tom najlepšom, čo ľudstvo v tejto oblasti poznania vytvorilo: učene a zasvätene hovoriť o tom, čo čitateľ zatiaľ nesmie poznať, ale musí dôverovať autorite zaslúžilého umelca, ktorý je posvätený a má v rukách všetky prostriedky. A predsa sa cíti napadnutý, ohrozený, lebo nejaký „hlupák alebo blázon“ S. si dovolil na čosi „zaútočiť“. Prečo sa tak hrozne ktosi bojí hlupákov a bláznov, nevieš? Napokon, prečo by nejaký blázon nemohol tou najnevinnejšou zbraňou bezmocného pera zaútočiť na tabu; odkedy myslenie pozná tabu? To do oblasti myslenia, umenia, intelektu nepatrí – iba mu ho vždy zvonku dodávajú primitívne kmene, žijúce aj v civilizovanom svete medzi nami: mrzí ma, že týmto sa k nim pričlenil aj spisovateľ a mysliteľ, intelektuál Mináč, ten polemik z povolania: ale aj jemu sa tuším najlepšie polemizuje s tými, ktorí majú v ústach „roubík“; pravda, oni za to nemôžu, že museli, žiaľ, zapchať ústa tomu, kto neprikyvuje a nesúhlasí: on ich prinútil k tomu, lebo nesúhlasil. Takže násilie, vraví pán M., nie je podstatou, len ich k tomu vždy ktosi prinúti, a keď ich už k tomu nemá kto vyprovokovať, prinútiť, prinútia ho, aby ich prinútil, alebo si ho vymyslia. Alebo si na to proste zvykli a nemôžu bez toho žiť. Alebo, keď už násilie nie je podstatou, potom je teda len javom. No S-ovi, alebo mne, alebo Tebe alebo Jankovi Stonožkovi môže byť dosť jedno, či ho prenasleduje a obmedzuje podstat, alebo jav. Vlastne ani neviem, kto ma vyhodil z práce: podstata? jav? A ak zdochnem, bude to dvakrát jedno. Ale ak sa dobre pamätám na učebnice, tam sa predsa len dosť jasne hovorí o násilí a nenávisti ako o fundamente; pravda, je to nenávisť len k nepriateľom: ale ako spoznáš, kto je priateľ? Napokon aj prevencia sa vždy osvedčila, lebo potom už môže byť neskoro a musíme byť bdelí.
A tak radšej končím, lebo by ma napr. p. Mináč mohol obviniť z buržoázneho humanizmu – a to by mi vadilo, lebo nielenže nemám rád humanizmus s prívlastkami, ale ani buržoáziu: najmä nie tú našu, dnešnú. A čo sa týka tých prívlastkov, viem, že to je dialektika, teda že násilie, vraždy a pod. odsudzujeme, ale povoľujeme, žiadame ich, keď sú s prívlastkom, ktorý je predpísaný. No to je iluzionistické kaukliarstvo, keď sa fyzikálne a zoologické chemické zákonitosti prenášajú do sociológie, práva, morálky, histórie, literatúry a i. Dialektika, filozofia sa stala ancillou moci; úlohou filozofie už nie je svet poznať – jej úlohou je svet zmeniť, t. j. obrátiť ho na obraz tých, čo majú moc. Preboha, aký to bude svet?
Ale akýsi som odťažitý: asi preto, že som ďaleko od vysokoučených klebiet bratislavských kaviarní. Pravda, občas rozmýšľam aj konkrétne a prakticky (lebo prax je kritériom pravdy – okrem prípadov, keď kritériom pravdy je Mináč a pod.): o tom, ako a kam odísť z Martina; tu sa mi však darí trochu menej ako v oblasti čistej logiky. Ako sa darí Tebe? Koľko dní Ti ešte Ústava zaručuje právo na prácu? Čo potom?
Srdečne,
Ivan
List je datovaný prvého marca 1974. Vyšiel ako súčasť knihy Ivan Kadlečík – Oleg Pastier: Spytovanie (Román), Bratislava, Fragment, 2010.
.obrátiť oko na veľký cieľ
Známy bonmot hovorí, že jediné poučenie z dejín je to, že sme sa nič nepoučili. Pri malomeštiackych grilovačkách a „párty“ je priam trestné upozorniť na niečo, čo je za plotom, ako poézia, história, morálna kríza a najmä hrôzy, ktoré prináša kultúrou a vzdelanosťou neregulovaná sloboda, tolerancia, nezáväznosť „názorov“. Že naša pluralita vyúsťuje do vojenskej uniformity cítenia, myslenia a konania, že naša presýtená konzumná apatia oživuje podmienky na diktatúru a tyraniu. Malomeštiacky argument je ten, že dnes je iná doba a dejiny sa nemôžu opakovať. Teda ich ani nepotrebujeme a pohodlnejšia je historická nepamäť. A ak občas históriu použijeme podľa momentálnej potreby, je to účelové, sfalšované, bez kontinuity a kontextu.
„Ej klebetnuo Slovensko, kdože ťi oko obráťi na jeden velikí cjel?“, pýta sa mladý Jozef Miloslav Hurban v úvodnej rozprave prvého čísla svojich Pohľadov v roku 1846. Vladimír Mináč v knihe Dúchanie do pahrieb napísal, že nemáme dejiny, a ak ich máme, nie sú naše vlastné; a ak aj sú naše, nevlastníme ich, lebo nežijú v našom povedomí. Preto sme, podľa Hurbanovej formulácie, iba „hromádkou koží otrockých“. To je zle. Ale možno je ešte horšie, k čomu dospel Mináč ďalej: existujeme aj napriek takzvaným veľkým dejinám tým, že sme pretrvali. Sme, pretože sme, a sme vlastne preto, že sme na dejinných križovatkách väčšinou nejakým spôsobom – čestným či menej čestným – vykľučkovali: v mene zachovania sa. Tento cieľ posväcoval naše prostriedky. Čo však posvätí cieľ?
Dobre sa stalo, že nám spisovateľ hodil túto pravdu do očí. A bolo by bývalo ešte lepšie, keby túto našu črtu, ktorú by sme mohli nazvať aj konformizmom, tak trochu neheroizoval a neglorifikoval. Sme však aj národ rebelov, no v tomto sme už menej úspešní, najmä čo do dôslednosti a vytrvania. Čo potom chýba na úspechu a úplnosti, nahrádzame si spätne mýtmi a fikciami – ale skutočné dejiny málo prešli do vedomia širšieho spoločenstva.
Neznášame vlastné dejiny, nechceme ich, je to príťaž a záťaž pri naháňačke a poľovačke na peniaze a zisk. Namiesto sebapoznania a sebavedomia je tu strata identity, neznalosť spoločenstva, celoživotná adolescencia a komplex menejcennosti, ktorý sa navonok prejavuje napríklad aj v ustavičnom nestavaní alebo stavaní a odstraňovaní sôch, pamätníkov, budov a stromov, a najmä búraním seba samých ako plnohodnotných ľudských bytostí. V neprestajnom popieraní samých seba. Potom začíname vždy od nuly, veď stačí častá zmena režimu alebo hoci jedného ministra a kolotoč sa začína. Bez včerajška a zajtrajška. Bez idey, ideálu a vízie. Tma predo mnou a tma za mnou. Ako v zrúcanine.
Text vyšiel ako súčasť knihy Ivan Kadlečík: Iskra v studenej pahrebe, K. K. Bagala, Levice, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.