Druhého mája bolo toto mnohými milované prístavné mesto zasiahnuté. Po pouličnej bitke s proukrajinskými futbalovými fanúšikmi zomreli v odborovom dome päťdesiati proruskí aktivisti na popáleniny, zadusenie, skoky z okna. Je to dodnes neobjasnený masaker.
Cestujem do Odesy, ale vybral som si tú najnáročnejšiu cestu. Južná Besarábia, rozdelená medzi Moldavsko a Ukrajinu, je svetová svojou zmesou národností, ale so svojimi otrasnými dierami na cestách, ktoré držia pokope zvyškami asfaltu, patrí medzi najzaostalejšie provincie. Ako spoločná reč slúži ruština, a v súperení medzi Bruselom a Moskvou tu obzvlášť mnohí odmietajú proeurópsky kurz svojej vlády.
To, že som v hlavnom meste autonómneho Gagauzska videl chlapov s jurajskými páskami, poznávacím znamením proruských militantov, ma neprekvapilo. V Komrate kúpite výlučne len ruské noviny, zbláznené do Putina. Komplexnejšie vyzerá Besarabeasca, v ktorej je približne rovnako zastúpených päť hlavných národností Besarábie. „Odmietam sa učiť po moldavsky,“ hovorí jeden, „pokiaľ Moldavsko odmieta všetko ruské.“ Tým ruským myslí tento etnický Ukrajinec samého seba.
V Taraclii, hlavnom meste moldavských Bulharov, ma jedna babka v čiernom pozvala na svoje pôstne jedlo do domčeka obklopeného kurčatami a klietkami králikov. „V Odese je vojna,“ hovorí 78-ročná žena, „ale kto je proti komu, to neviem.“ Podávacie okienko je zakryté komunistickými straníckymi novinami, na nich je červený titulok „Za colnú úniu s Ruskom.“ Babka je pritom silno veriaca, za každou vetou ďakuje Pánu Bohu.
Zastavil som sa pri Bolgrade, bulharskej bašte Ukrajiny. Tu sa nechcú učiť po ukrajinsky. „Ukrajinci sú tí, čo strieľajú,“ vysvetľuje kolchoznícky sedliak s červenou kožou pred malým obchodíkom. „Vypli nám ruské vysielanie, namiesto toho sme dostali bulharské. Ale mne chýbajú ruské filmy. Chcem vidieť filmy, v ktorých sú sliepky a kone.“ A druhý máj? Zachmúrene sa pozerá na piesočnú zem. „Neviem, čo sa tam stalo.“
Pri jednom z mnohých prechodov hraníc sa pýtam, prečo mi moldavskí colníci pri výjazde na Ukrajinu, zasiahnutú vojnou, takmer nekontrolujú batožinu. „To je infekcia,“ hovorí elegantný moldavský pohraničník. „Tá nech pekne zostane na Ukrajine. Čo sa deje na Ukrajine, do toho nás nič. Ukrajinci nám tiež nepomohli, keď sme mali vojnu v Podnestersku. Ukrajinskí kozáci dokonca bojovali proti nám.“
Odesa sa mi zdá taká ako predtým. Kaviarne a pláže sú plné, staveniská pri mori hučia. Nové sú len patroly súkromných bezpečnostných služieb. Polícia, skompromitovaná svojou nečinnosťou 2. mája, sa skryla.
Išiel som k odborovému domu. Čestná stráž s jurajskými páskami, pokladničky na príspevok pre Donbas. Nerozumiem, ako mohlo toľko ľudí zhorieť – väčšina okien nenesie žiadne známky požiaru. Hŕstka okoloidúcich sa pristaví a šepká si. O dvesto metrov ďalej zase plynie veselý život. V ľahkých šatách, oveľa viac ako kedykoľvek predtým si uvedomujúc svoj štýl, sa prechádzajú slovanské slečny ako z nejakej Čechovovej romance z letoviska, ulicami, pomenovanými po francúzskych staviteľoch.
V celej Odese som videl len dve ukrajinské zástavky a jednu jurajovskú pásku. Odesania, s ktorými som hovoril, sa odmietajú pridať na akúkoľvek stranu. Boli nahnevaní. Akoby to, čo sa stalo druhého mája, bolo Odese totálne cudzie. „Odesa mama,“ ako sa ospevuje mnohými milované mesto, bola zasiahnutá do srdca. Ale s gracióznosťou divy sa tanečným krokom vzďaľuje preč.
Cestujem do Odesy, ale vybral som si tú najnáročnejšiu cestu. Južná Besarábia, rozdelená medzi Moldavsko a Ukrajinu, je svetová svojou zmesou národností, ale so svojimi otrasnými dierami na cestách, ktoré držia pokope zvyškami asfaltu, patrí medzi najzaostalejšie provincie. Ako spoločná reč slúži ruština, a v súperení medzi Bruselom a Moskvou tu obzvlášť mnohí odmietajú proeurópsky kurz svojej vlády.
To, že som v hlavnom meste autonómneho Gagauzska videl chlapov s jurajskými páskami, poznávacím znamením proruských militantov, ma neprekvapilo. V Komrate kúpite výlučne len ruské noviny, zbláznené do Putina. Komplexnejšie vyzerá Besarabeasca, v ktorej je približne rovnako zastúpených päť hlavných národností Besarábie. „Odmietam sa učiť po moldavsky,“ hovorí jeden, „pokiaľ Moldavsko odmieta všetko ruské.“ Tým ruským myslí tento etnický Ukrajinec samého seba.
V Taraclii, hlavnom meste moldavských Bulharov, ma jedna babka v čiernom pozvala na svoje pôstne jedlo do domčeka obklopeného kurčatami a klietkami králikov. „V Odese je vojna,“ hovorí 78-ročná žena, „ale kto je proti komu, to neviem.“ Podávacie okienko je zakryté komunistickými straníckymi novinami, na nich je červený titulok „Za colnú úniu s Ruskom.“ Babka je pritom silno veriaca, za každou vetou ďakuje Pánu Bohu.
Zastavil som sa pri Bolgrade, bulharskej bašte Ukrajiny. Tu sa nechcú učiť po ukrajinsky. „Ukrajinci sú tí, čo strieľajú,“ vysvetľuje kolchoznícky sedliak s červenou kožou pred malým obchodíkom. „Vypli nám ruské vysielanie, namiesto toho sme dostali bulharské. Ale mne chýbajú ruské filmy. Chcem vidieť filmy, v ktorých sú sliepky a kone.“ A druhý máj? Zachmúrene sa pozerá na piesočnú zem. „Neviem, čo sa tam stalo.“
Pri jednom z mnohých prechodov hraníc sa pýtam, prečo mi moldavskí colníci pri výjazde na Ukrajinu, zasiahnutú vojnou, takmer nekontrolujú batožinu. „To je infekcia,“ hovorí elegantný moldavský pohraničník. „Tá nech pekne zostane na Ukrajine. Čo sa deje na Ukrajine, do toho nás nič. Ukrajinci nám tiež nepomohli, keď sme mali vojnu v Podnestersku. Ukrajinskí kozáci dokonca bojovali proti nám.“
Odesa sa mi zdá taká ako predtým. Kaviarne a pláže sú plné, staveniská pri mori hučia. Nové sú len patroly súkromných bezpečnostných služieb. Polícia, skompromitovaná svojou nečinnosťou 2. mája, sa skryla.
Išiel som k odborovému domu. Čestná stráž s jurajskými páskami, pokladničky na príspevok pre Donbas. Nerozumiem, ako mohlo toľko ľudí zhorieť – väčšina okien nenesie žiadne známky požiaru. Hŕstka okoloidúcich sa pristaví a šepká si. O dvesto metrov ďalej zase plynie veselý život. V ľahkých šatách, oveľa viac ako kedykoľvek predtým si uvedomujúc svoj štýl, sa prechádzajú slovanské slečny ako z nejakej Čechovovej romance z letoviska, ulicami, pomenovanými po francúzskych staviteľoch.
V celej Odese som videl len dve ukrajinské zástavky a jednu jurajovskú pásku. Odesania, s ktorými som hovoril, sa odmietajú pridať na akúkoľvek stranu. Boli nahnevaní. Akoby to, čo sa stalo druhého mája, bolo Odese totálne cudzie. „Odesa mama,“ ako sa ospevuje mnohými milované mesto, bola zasiahnutá do srdca. Ale s gracióznosťou divy sa tanečným krokom vzďaľuje preč.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.