Roger Keith „Syd“ Barrett sa narodil 6. januára 1946 v Cambridgei do rodiny, patriacej do strednej triedy. Jeho otec bol povolaním patológ, no vo voľných chvíľach bol náruživým záhradkárom a maliarom. Malý Syd zdedil umelecký talent práve od neho. Podobne ako väčšina tínedžerov, ktorí sa neskôr presadili v hudbe, aj Syd začal chodiť na umeleckú školu. V roku 1964 dostal štipendium na prominentnú školu v Londýne, no do hry čoraz viac vstupovala hudba. Na gitare sa začal učiť už od jedenástich rokov, počúval platne The Beatles, The Rolling Stones a starých bluesmanov.
.šialený génius
Spolu so svojimi spolužiakmi z umeleckej školy, medzi ktorými bol aj Roger Waters, založil v roku 1964 skupinu, ktorá prešla viacerými názvami a personálnymi zmenami, až sa nakoniec ustálila pod menon Pink Floyd. Ich repertoár tvorili najprv prevzaté skladby, no veci sa začali meniť, keď Syd Barrett začal nosiť prvé vlastné piesne, v ktorých sa predstavil ako netradičný melodik a zdatný, nápaditý textár, ktorý sa nechal inšpirovať knihou Alenka v ríši divov. Táto čarovná zmes však bola podmienená jednou vecou – drogami. Prvú dávku LSD zobral už v roku 1965 a jeho užívanie čoraz viac stupňoval. Pink Floyd sa rýchlo stali miláčikmi londýnskej undergroundovej scény a Syd s kučeravou hrivou a výzorom romantického básnika z 19. storočia jej korunným princom.
Po veľmi dobre prijatých singloch See Emily Play a Arnold Layne kapela nahrala debutový album Piper At The Gates Of Dawn (1967), na ktorom Barrett zložil väčšinu piesní. Lenže krátko po jeho vydaní to s ním začalo ísť z kopca. Jeho pád bol rýchly a nezvratný. Sydovi priatelia spomínajú, že v tom čase bral LSD denne (užíval aj iné drogy) a po jednom tripe sa vraj už nevrátil do pôvodného stavu. Prestal chodiť na skúšky, na koncertoch sa správal nepredvídateľne, na konci jeho vystupovania s Pink Floyd vraj len stál nehybne na pódiu a čumel do prázdna. Kapele nakoniec vypomohol ich starý kamarát David Gilmour, ktorý najprv zastúpil Syda na koncertoch a počas nahrávania ich druhého albumu aj v štúdiu. V tom čase mali Floydi len dve možnosti. Buď Syda, ktorého sa zvyšok skupiny stránil, vyhodia, alebo sa rozpadnú. Nakoniec sa rozhodli pre prvý krok.
Po jeho odchode zo skupiny to so Sydom ešte nevyzeralo tak zle. Už v roku 1968 začal nahrávať svoj debutový album The Madcap Laughs, no ten vyšiel až začiatkom roku 1970, pretože v štúdiu vládol neustály chaos. Nikto poriadne nevedel, čo Barrett, často zdrogovaný a duchom neprítomný, vlastne chce. Až po intervencii Gilmoura a Watersa nabralo nahrávanie správny smer. Ten istý scenár sa zopakoval aj počas nahrávania druhého albumu, jednoducho nazvaného Barrett (1970). Obe jeho sólovky (dopĺňa ich album Opel z roku 1988, zostavený z nevydaných piesní z tohto obdobia), znejú ako skice pre slávne obrazy, ktoré neboli nikdy namaľované.
Syd neskôr založil novú skupinu Stars, no po jedinom koncerte sa kapela nakoniec rozpadla. V roku 1974 sa Syd nechal svojimi priateľmi presvedčiť, aby sa vrátil do nahrávacieho štúdiu, ale nakoniec z toho nebolo nič. Bol to jeho posledný pokus zreštartovať jeho hudobnú kariéru. Keď Pink Floyd nahrávali album Wish You Were Here (1975), vo dverách štúdia sa objavil neznámy holohlavý chlapík s veľkou nadváhou. Bol to Syd, no kapela, ktorá sa práve venovala nahrávaniu piesne Shine On You Crazy Diamond, zhodou okolností venovanú práve jemu a jeho pádu, ho najprv vôbec nespoznala. Až neskôr v tejto bytosti videla svojho bývalého parťáka. Syd si vypočul pesničku, niečo zašomral (povráva sa, že chcel byť „bedňákom“ na ich nastávajúcom turné) a zmizol. Bolo to poslednýkrát, čo ho videli.
.hudobník vo výslužbe
Po návšteve bývalých kamarátov sa úplne odstrihol od okolitého sveta. Podľa fotiek, ktoré sa z času na čas objavili v britskej tlači, pripomínal skôr pustovníka ako rockovú hviezdu. Keď mu volali novinári so žiadosťou o rozhovor, zatajil sa. Keď zvonili pred jeho domom, „hlas podobný Sydovi“ spoza dverí oznámil, že Syd nie je doma. Jeho sestra Rosemary, jedna z mála ľudí, ktorej dôveroval, však tvrdí, že si nevymýšľal. Syd Barrett, hrdina britskej psychedelickej scény, ktorého hľadali novinári, už vtedy neexistoval. Bol tu len Robert Barret, ktorý chcel žiť ako obyčajný človek a starať sa o svoju záhradku.
V neskoršom veku sa venoval maľovaniu čiže remeslu, s ktorým začínal, v rámci čoho prišiel so svojráznymi technikami. Napríklad vyfotil kvet, ktorý potom premaľoval na plátno. Namaľovaný kvet vyfotil znova a plátno zničil. Táto technika vlastne symbolizovala aj jeho hudobnú kariéru ̶ za všetkým, čo v živote spravil, spálil mosty. Dokonca jeho niekdajší vydavateľ EMI ponúkal veľký balík peňazí, aby sa vrátil k hudbe, no Barrett na ich štedrú ponuku ani nezareagoval. Napriek tomu, že v zvyšok života prežil ako „hudobník vo výslužbe“, celým svetom otriasla správa, že 7. júla 2006 zomrel v svojom dome v Cambridgei, ktorý zdedil po matke, na rakovinu pankreasu. Mal len 60 rokov.
Dnes sa k jeho odkazu sa hlásia nové a nové generácie hudobníkov. David Bowie bol prvý, kto začiatkom 70. rokoch vyzdvihol Sydovho génia. V jeho raných nahrávkach je Barrettov odkaz cítiť. O desaťročie neskôr sa lo-fi zvukom jeho sólových albumov nechala inšpirovať americká a britská alternatívna scéna (Pavement, The Flaming Lips, Spiritualized). Niektorí umelci ako napríklad Robert Smith z The Cure dnes tvrdia, že pre nich existuje len jeden Pink Floyd. A to so Sydom Barrettom.
.šialený génius
Spolu so svojimi spolužiakmi z umeleckej školy, medzi ktorými bol aj Roger Waters, založil v roku 1964 skupinu, ktorá prešla viacerými názvami a personálnymi zmenami, až sa nakoniec ustálila pod menon Pink Floyd. Ich repertoár tvorili najprv prevzaté skladby, no veci sa začali meniť, keď Syd Barrett začal nosiť prvé vlastné piesne, v ktorých sa predstavil ako netradičný melodik a zdatný, nápaditý textár, ktorý sa nechal inšpirovať knihou Alenka v ríši divov. Táto čarovná zmes však bola podmienená jednou vecou – drogami. Prvú dávku LSD zobral už v roku 1965 a jeho užívanie čoraz viac stupňoval. Pink Floyd sa rýchlo stali miláčikmi londýnskej undergroundovej scény a Syd s kučeravou hrivou a výzorom romantického básnika z 19. storočia jej korunným princom.
Po veľmi dobre prijatých singloch See Emily Play a Arnold Layne kapela nahrala debutový album Piper At The Gates Of Dawn (1967), na ktorom Barrett zložil väčšinu piesní. Lenže krátko po jeho vydaní to s ním začalo ísť z kopca. Jeho pád bol rýchly a nezvratný. Sydovi priatelia spomínajú, že v tom čase bral LSD denne (užíval aj iné drogy) a po jednom tripe sa vraj už nevrátil do pôvodného stavu. Prestal chodiť na skúšky, na koncertoch sa správal nepredvídateľne, na konci jeho vystupovania s Pink Floyd vraj len stál nehybne na pódiu a čumel do prázdna. Kapele nakoniec vypomohol ich starý kamarát David Gilmour, ktorý najprv zastúpil Syda na koncertoch a počas nahrávania ich druhého albumu aj v štúdiu. V tom čase mali Floydi len dve možnosti. Buď Syda, ktorého sa zvyšok skupiny stránil, vyhodia, alebo sa rozpadnú. Nakoniec sa rozhodli pre prvý krok.
Po jeho odchode zo skupiny to so Sydom ešte nevyzeralo tak zle. Už v roku 1968 začal nahrávať svoj debutový album The Madcap Laughs, no ten vyšiel až začiatkom roku 1970, pretože v štúdiu vládol neustály chaos. Nikto poriadne nevedel, čo Barrett, často zdrogovaný a duchom neprítomný, vlastne chce. Až po intervencii Gilmoura a Watersa nabralo nahrávanie správny smer. Ten istý scenár sa zopakoval aj počas nahrávania druhého albumu, jednoducho nazvaného Barrett (1970). Obe jeho sólovky (dopĺňa ich album Opel z roku 1988, zostavený z nevydaných piesní z tohto obdobia), znejú ako skice pre slávne obrazy, ktoré neboli nikdy namaľované.
Syd neskôr založil novú skupinu Stars, no po jedinom koncerte sa kapela nakoniec rozpadla. V roku 1974 sa Syd nechal svojimi priateľmi presvedčiť, aby sa vrátil do nahrávacieho štúdiu, ale nakoniec z toho nebolo nič. Bol to jeho posledný pokus zreštartovať jeho hudobnú kariéru. Keď Pink Floyd nahrávali album Wish You Were Here (1975), vo dverách štúdia sa objavil neznámy holohlavý chlapík s veľkou nadváhou. Bol to Syd, no kapela, ktorá sa práve venovala nahrávaniu piesne Shine On You Crazy Diamond, zhodou okolností venovanú práve jemu a jeho pádu, ho najprv vôbec nespoznala. Až neskôr v tejto bytosti videla svojho bývalého parťáka. Syd si vypočul pesničku, niečo zašomral (povráva sa, že chcel byť „bedňákom“ na ich nastávajúcom turné) a zmizol. Bolo to poslednýkrát, čo ho videli.
.hudobník vo výslužbe
Po návšteve bývalých kamarátov sa úplne odstrihol od okolitého sveta. Podľa fotiek, ktoré sa z času na čas objavili v britskej tlači, pripomínal skôr pustovníka ako rockovú hviezdu. Keď mu volali novinári so žiadosťou o rozhovor, zatajil sa. Keď zvonili pred jeho domom, „hlas podobný Sydovi“ spoza dverí oznámil, že Syd nie je doma. Jeho sestra Rosemary, jedna z mála ľudí, ktorej dôveroval, však tvrdí, že si nevymýšľal. Syd Barrett, hrdina britskej psychedelickej scény, ktorého hľadali novinári, už vtedy neexistoval. Bol tu len Robert Barret, ktorý chcel žiť ako obyčajný človek a starať sa o svoju záhradku.
V neskoršom veku sa venoval maľovaniu čiže remeslu, s ktorým začínal, v rámci čoho prišiel so svojráznymi technikami. Napríklad vyfotil kvet, ktorý potom premaľoval na plátno. Namaľovaný kvet vyfotil znova a plátno zničil. Táto technika vlastne symbolizovala aj jeho hudobnú kariéru ̶ za všetkým, čo v živote spravil, spálil mosty. Dokonca jeho niekdajší vydavateľ EMI ponúkal veľký balík peňazí, aby sa vrátil k hudbe, no Barrett na ich štedrú ponuku ani nezareagoval. Napriek tomu, že v zvyšok života prežil ako „hudobník vo výslužbe“, celým svetom otriasla správa, že 7. júla 2006 zomrel v svojom dome v Cambridgei, ktorý zdedil po matke, na rakovinu pankreasu. Mal len 60 rokov.
Dnes sa k jeho odkazu sa hlásia nové a nové generácie hudobníkov. David Bowie bol prvý, kto začiatkom 70. rokoch vyzdvihol Sydovho génia. V jeho raných nahrávkach je Barrettov odkaz cítiť. O desaťročie neskôr sa lo-fi zvukom jeho sólových albumov nechala inšpirovať americká a britská alternatívna scéna (Pavement, The Flaming Lips, Spiritualized). Niektorí umelci ako napríklad Robert Smith z The Cure dnes tvrdia, že pre nich existuje len jeden Pink Floyd. A to so Sydom Barrettom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.