1. Štefánka
Kto je pán, aspoň raz v živote (alebo aspoň raz počas svojho bratislavského pobytu) sa naraňajkuje v Štefánke. Vtedy si oblečie jarné sako a nedbajúc na predpoveď počasia sa vyberie na veselú pochôdzku po meste. A deň, samozrejme, začne v Štefánke. Keďže však východo-stredo-európski štipendisti, ako je známe, vstávajú neskoro, prirodzene prepásne čas raňajok, ktorý je v Štefánke v súčasnosti o 8.30, ale tradične sa začínal o šiestej ráno, a v takzvaných mierových časoch medzi dvoma svetovými vojnami populárna kaviareň-reštaurácia zatvárala iba na niekoľko hodín, nadránom, aby potom mohli posledných nočných hostí vystriedať prví raňajší, ktorí, pravda, mohli byť neraz tí istí.
Dnes otvárajú už omnoho solídnejšie, keď sa začne večerný ruch v centre, Štefánka zatvára dvere. (Keďže prichádzame približne v čase konzumácie desiatej, dáme si iba palacinky a „chrumkavé, chutné, šťavnaté” spišské párky, „ktoré sa nikdy nezunujú” si odložíme na inú príležitosť).
Budovu, ktorá stojí naproti Prezidentskému palácu, postavili v roku 1897, v jej ľavej časti bola pôvodne Kaviareň Mezey, predchodcu dnes známej ustanovizne prevádzkovala od roku 1904 rodina Hackenbergerovcov. Aj názov Štefánka pochádza z toho obdobia, keď rodina podala žiadosť, aby mohla svoju kaviareň nazvať podľa vdovy po následníkovi rakúsko-uhorského trónu Rudolfovi, princeznej Štefánii.
Monarchistická atmosféra z prelomu storočia sa udržala aj po renovácii roku 1935, aj neskôr, po čiastočnom vplyve art deco, čo potvrdzuje všetko, počnúc zariadením interiéru cez najmenšie kaviarenské pomôcky až po správanie sa čašníkov. A to sme ešte nehovorili o „uzatvorených” častiach, zariadených s múzejnou dôkladnosťou, s chrumkavými, snehobielymi obrusmi, so žiarivými striebornými nádobami na servírovacích stoloch, ktoré s radmi likérových a koňakových fliaš prezrádzajú, že občas, v istých skrytých okamihoch, tu ešte prežíva istá monarchistická samopašnícka nostalgia, pravda, nie práve vtedy, keď sme tam my.
2. Salvátor
Už pri našej prvej prechádzke Starým Mestom sme si všimli zruinovanú budovu niekdajšej lekárne. I keď v užšom centre je veľmi málo budov, súcich na obnovenie, miestni mladí môžu preto iba na málo múrov načarbať nápis „RENOVATE ME”, pomalý rozpad Salvátora musí byť pre miestnych bolestivý.
Podľa Maďarského katolíckeho lexikónu originál tradičnej bratislavskej súkromnej lekárne, ktorá sa v súčasnosti nachádza na Panskej ulici, daroval do užívania ešte roku 1658 prímas a ostrihomský arcibiskup György Lippay jezuitom, „verejné právo” naň však získali až takmer o sedemdesiat rokov neskôr. Podmienkou na to bolo v tom čase: „platenie daní, ročná kontrola apatéky, promovaní a prísažní lekárnici”. Tak teda znie jednoduchý, praktický zákon apatéky. Lekáreň sa potom viackrát sťahovala, na dnešnom mieste fungovala od úplneho konca 1800-stých rokov až po jej zavretie roku 1996.
Podľa poznámok pamiatkarov sa v dejinách apotéky po zmene režimu spoločenské pomery doby prejavujú rovnako ako za zoštátnenia v päťdesiatych rokoch. Podľa výpovedí počas spontánnej privatizácie, ktorá prebehla aj tu, pôvodné barokové zariadenie akosi zmizlo, a prízemnú časť budovy, ktovie, z akých dôvodov, odvtedy nedali do prevádzky. Pritom Ježiš Kristus, ktorý sa k nám z klenby skláňa spomedzi trojjazyčných nápisov (slovenský, maďarský, nemecký), by vedel určite účinnejšie uplatňovať spasenie, keby sme si k hosane občas mohli dokúpiť aj lieky.
3. Au Café
Verní svojmu zvyku cestujeme aj do Bratislavy so „zastaraným” bedekrom v kufri. Sprievodca, vydaný v polovici osemdesiatych rokov s propagandistickou vášňou líči, ako postavili obytné sídlisko Petržalka (pôvodne nazývané Ligetfalu) pre 150-tisíc obyvateľov tak, že pri plánovaní územia doň zakomponovali aj pôvodné prastaré, niekoľkostoročné stromy z okolia. Či tomu tak naozaj bolo, si nemôžeme byť úplne istí, je však očividné, že v porovnaní s činžiakmi, na ktoré sme zvyknutí v Maďarsku, sa tu medzi ne vmestili poriadne veľké zelené priestranstvá a Sad Janka Kráľa, ktorý lemuje sídlisko popri brehu Dunaja, je skutočne široké pásmo s objemnými tieniacimi stromami.
Tu vojdeme do nástupcu kaviarne, ktorú už spomínaný cestovný sprievodca tiež vyzdvihuje ako pozitívny príklad úsvitu budovania obytných sídlisk, veď Au Café (Au Kaffé), ktoré tu fungovalo od 1823, mohli v rámci prerábky mesta skutočne zvalcovať buldozérmi, zástancovia plánovaného hospodárstva však tentoraz predsa len radšej praktizovali sebaovládanie. Tak si v jedno slnečno-veterné popoludnie na jar 2014 môžeme sadnúť na terasu impozantných rozmerov, aby sme si dali svoje zaslúžené oddychové pivo. Keďže slnečníky sú teraz vzhľadom na ozaj prudký vietor zopnuté, od nášho stola dovidíme až na Hrad, a zároveň môžeme skonštatovať, že jeden z prastarých preživších stromov, aspoň z tohto uhla, diskrétne zakrýva mestské UFO, UFO Nového mosta (Mosta Slovenského národného povstania).
A tak, asi keď máme pivo vypité do polovice, nadobúdame presvedčenie, aj keď naozaj len nakrátko, že v tomto úzkom zelenom pásme východného bloku je ešte stále všetko v poriadku, a aj bolo odjakživa, a že toto je skutočne mesto, „na ktoré dopadajú slnečné lúče dvetisícdvesto hodín ročne”. Aj keď občas trocha zafúka vietor.
4. Krčma Lipa
Každá cesta vedie na malé námestie na konci Petržalského korza, ktoré svojou rodinne pôsobiacou krčmou a drobným kostolom zastáva funkciu tradičného dedinského hlavného námestia. Pritom sme už blízko okraja novopostavenej, modernej štvrte Petržalky, na trase medzi železničnou stanicou a novým mostom. Presnejšie, na jej konci.
Krčma Lipa, ako naznačuje aj jej názov, malá krčma na okraji sídliska, s bezprostrednou atmosférou, betónová budova s úzkou záhradnou časťou. Ešte to nie je malá reštaurácia, ale už takmer.
Ale nie je to ani bufet na stojáka, v tom si môžeme byť istí. Naša petržalská sprievodkyňa, niekdajšia svetobežníčka, ktorá žila aj v New Yorku, slovenská literátka, ktorá tiež býva v tomto okolí, nám povie o tomto mieste iba toľko, že „odjakživa tu bolo”, a že nám ho vrelo odporúča, čo nám bohato stačí k tomu, aby sme sa tam o niekoľko dní znovu vrátili.
Povie nám aj to, že Petržalčania sú hrdí na svoje bývanie, a podľa nedávneho výskumu je viac ako deväťdesiat percent tamojších ľudí vyslovene šťastných, že tam môžu žiť, a neodsťahovali by sa, ani keby mohli. Prezerajúc si obrázky na facebookovej stránke (!) Krčmy Lipa tomu aj uveríme. A keď na náš stôl dorazí pečená klobása, dokážeme myslieť už len na to, že ak táto klobása pochádza z toho mletého mäsa, do ktorého v zbierke fotografií Lipy jeden z miestnych obyvateľov práve s blaženým úsmevom hrabne počas zabíjačky v priestoroch záhradky, tak sme na správnom mieste. Toto tu je Kanaán plánovaného hospodárstva.
5. Gorila
Vykročiac z brány času sa zrazu nájdeme v 21. storočí, presnejšie na jednom z emblematických miest bratislavskej existencie v 21. storočí, v kaviarni Gorila Urban Space.
Nad nami čnie budova KC Dunaj, dejisko mnohých kultúrnych udalostí, Gorila zasa popri tom, že je to kaviareň, označená ako hipsterská, je zároveň aj kníhkupectvom. Zatiaľ čo si obzeráme rozmerné biele plochy stien, nábytok z vodovodného potrubia a ponuku kníhkupectva, víria nám hlavou nešikovné prívlastky typu vintage, steam punk, minimal, atď., až kým nedorazí naša miestna obľúbená uhorkovo-ananásová limonáda, potom sa napojíme na wi-fi, aby sme si usporiadali fotomateriál z dnešného dňa.
Vonku opäť zúri jar, na námestí, pod sochami „troch partizánov” pobádajú na večernú párty, aj vietor ustal a električka so zvonením zabáča na zastávku s unavenými Bratislavčanmi. Východný blok opäť získal jeden pekný deň.
Preklad: Tamara Archlebová
Kto je pán, aspoň raz v živote (alebo aspoň raz počas svojho bratislavského pobytu) sa naraňajkuje v Štefánke. Vtedy si oblečie jarné sako a nedbajúc na predpoveď počasia sa vyberie na veselú pochôdzku po meste. A deň, samozrejme, začne v Štefánke. Keďže však východo-stredo-európski štipendisti, ako je známe, vstávajú neskoro, prirodzene prepásne čas raňajok, ktorý je v Štefánke v súčasnosti o 8.30, ale tradične sa začínal o šiestej ráno, a v takzvaných mierových časoch medzi dvoma svetovými vojnami populárna kaviareň-reštaurácia zatvárala iba na niekoľko hodín, nadránom, aby potom mohli posledných nočných hostí vystriedať prví raňajší, ktorí, pravda, mohli byť neraz tí istí.
Dnes otvárajú už omnoho solídnejšie, keď sa začne večerný ruch v centre, Štefánka zatvára dvere. (Keďže prichádzame približne v čase konzumácie desiatej, dáme si iba palacinky a „chrumkavé, chutné, šťavnaté” spišské párky, „ktoré sa nikdy nezunujú” si odložíme na inú príležitosť).
Budovu, ktorá stojí naproti Prezidentskému palácu, postavili v roku 1897, v jej ľavej časti bola pôvodne Kaviareň Mezey, predchodcu dnes známej ustanovizne prevádzkovala od roku 1904 rodina Hackenbergerovcov. Aj názov Štefánka pochádza z toho obdobia, keď rodina podala žiadosť, aby mohla svoju kaviareň nazvať podľa vdovy po následníkovi rakúsko-uhorského trónu Rudolfovi, princeznej Štefánii.
Monarchistická atmosféra z prelomu storočia sa udržala aj po renovácii roku 1935, aj neskôr, po čiastočnom vplyve art deco, čo potvrdzuje všetko, počnúc zariadením interiéru cez najmenšie kaviarenské pomôcky až po správanie sa čašníkov. A to sme ešte nehovorili o „uzatvorených” častiach, zariadených s múzejnou dôkladnosťou, s chrumkavými, snehobielymi obrusmi, so žiarivými striebornými nádobami na servírovacích stoloch, ktoré s radmi likérových a koňakových fliaš prezrádzajú, že občas, v istých skrytých okamihoch, tu ešte prežíva istá monarchistická samopašnícka nostalgia, pravda, nie práve vtedy, keď sme tam my.
2. Salvátor
Už pri našej prvej prechádzke Starým Mestom sme si všimli zruinovanú budovu niekdajšej lekárne. I keď v užšom centre je veľmi málo budov, súcich na obnovenie, miestni mladí môžu preto iba na málo múrov načarbať nápis „RENOVATE ME”, pomalý rozpad Salvátora musí byť pre miestnych bolestivý.
Podľa Maďarského katolíckeho lexikónu originál tradičnej bratislavskej súkromnej lekárne, ktorá sa v súčasnosti nachádza na Panskej ulici, daroval do užívania ešte roku 1658 prímas a ostrihomský arcibiskup György Lippay jezuitom, „verejné právo” naň však získali až takmer o sedemdesiat rokov neskôr. Podmienkou na to bolo v tom čase: „platenie daní, ročná kontrola apatéky, promovaní a prísažní lekárnici”. Tak teda znie jednoduchý, praktický zákon apatéky. Lekáreň sa potom viackrát sťahovala, na dnešnom mieste fungovala od úplneho konca 1800-stých rokov až po jej zavretie roku 1996.
Podľa poznámok pamiatkarov sa v dejinách apotéky po zmene režimu spoločenské pomery doby prejavujú rovnako ako za zoštátnenia v päťdesiatych rokoch. Podľa výpovedí počas spontánnej privatizácie, ktorá prebehla aj tu, pôvodné barokové zariadenie akosi zmizlo, a prízemnú časť budovy, ktovie, z akých dôvodov, odvtedy nedali do prevádzky. Pritom Ježiš Kristus, ktorý sa k nám z klenby skláňa spomedzi trojjazyčných nápisov (slovenský, maďarský, nemecký), by vedel určite účinnejšie uplatňovať spasenie, keby sme si k hosane občas mohli dokúpiť aj lieky.
3. Au Café
Verní svojmu zvyku cestujeme aj do Bratislavy so „zastaraným” bedekrom v kufri. Sprievodca, vydaný v polovici osemdesiatych rokov s propagandistickou vášňou líči, ako postavili obytné sídlisko Petržalka (pôvodne nazývané Ligetfalu) pre 150-tisíc obyvateľov tak, že pri plánovaní územia doň zakomponovali aj pôvodné prastaré, niekoľkostoročné stromy z okolia. Či tomu tak naozaj bolo, si nemôžeme byť úplne istí, je však očividné, že v porovnaní s činžiakmi, na ktoré sme zvyknutí v Maďarsku, sa tu medzi ne vmestili poriadne veľké zelené priestranstvá a Sad Janka Kráľa, ktorý lemuje sídlisko popri brehu Dunaja, je skutočne široké pásmo s objemnými tieniacimi stromami.
Tu vojdeme do nástupcu kaviarne, ktorú už spomínaný cestovný sprievodca tiež vyzdvihuje ako pozitívny príklad úsvitu budovania obytných sídlisk, veď Au Café (Au Kaffé), ktoré tu fungovalo od 1823, mohli v rámci prerábky mesta skutočne zvalcovať buldozérmi, zástancovia plánovaného hospodárstva však tentoraz predsa len radšej praktizovali sebaovládanie. Tak si v jedno slnečno-veterné popoludnie na jar 2014 môžeme sadnúť na terasu impozantných rozmerov, aby sme si dali svoje zaslúžené oddychové pivo. Keďže slnečníky sú teraz vzhľadom na ozaj prudký vietor zopnuté, od nášho stola dovidíme až na Hrad, a zároveň môžeme skonštatovať, že jeden z prastarých preživších stromov, aspoň z tohto uhla, diskrétne zakrýva mestské UFO, UFO Nového mosta (Mosta Slovenského národného povstania).
A tak, asi keď máme pivo vypité do polovice, nadobúdame presvedčenie, aj keď naozaj len nakrátko, že v tomto úzkom zelenom pásme východného bloku je ešte stále všetko v poriadku, a aj bolo odjakživa, a že toto je skutočne mesto, „na ktoré dopadajú slnečné lúče dvetisícdvesto hodín ročne”. Aj keď občas trocha zafúka vietor.
4. Krčma Lipa
Každá cesta vedie na malé námestie na konci Petržalského korza, ktoré svojou rodinne pôsobiacou krčmou a drobným kostolom zastáva funkciu tradičného dedinského hlavného námestia. Pritom sme už blízko okraja novopostavenej, modernej štvrte Petržalky, na trase medzi železničnou stanicou a novým mostom. Presnejšie, na jej konci.
Krčma Lipa, ako naznačuje aj jej názov, malá krčma na okraji sídliska, s bezprostrednou atmosférou, betónová budova s úzkou záhradnou časťou. Ešte to nie je malá reštaurácia, ale už takmer.
Ale nie je to ani bufet na stojáka, v tom si môžeme byť istí. Naša petržalská sprievodkyňa, niekdajšia svetobežníčka, ktorá žila aj v New Yorku, slovenská literátka, ktorá tiež býva v tomto okolí, nám povie o tomto mieste iba toľko, že „odjakživa tu bolo”, a že nám ho vrelo odporúča, čo nám bohato stačí k tomu, aby sme sa tam o niekoľko dní znovu vrátili.
Povie nám aj to, že Petržalčania sú hrdí na svoje bývanie, a podľa nedávneho výskumu je viac ako deväťdesiat percent tamojších ľudí vyslovene šťastných, že tam môžu žiť, a neodsťahovali by sa, ani keby mohli. Prezerajúc si obrázky na facebookovej stránke (!) Krčmy Lipa tomu aj uveríme. A keď na náš stôl dorazí pečená klobása, dokážeme myslieť už len na to, že ak táto klobása pochádza z toho mletého mäsa, do ktorého v zbierke fotografií Lipy jeden z miestnych obyvateľov práve s blaženým úsmevom hrabne počas zabíjačky v priestoroch záhradky, tak sme na správnom mieste. Toto tu je Kanaán plánovaného hospodárstva.
5. Gorila
Vykročiac z brány času sa zrazu nájdeme v 21. storočí, presnejšie na jednom z emblematických miest bratislavskej existencie v 21. storočí, v kaviarni Gorila Urban Space.
Nad nami čnie budova KC Dunaj, dejisko mnohých kultúrnych udalostí, Gorila zasa popri tom, že je to kaviareň, označená ako hipsterská, je zároveň aj kníhkupectvom. Zatiaľ čo si obzeráme rozmerné biele plochy stien, nábytok z vodovodného potrubia a ponuku kníhkupectva, víria nám hlavou nešikovné prívlastky typu vintage, steam punk, minimal, atď., až kým nedorazí naša miestna obľúbená uhorkovo-ananásová limonáda, potom sa napojíme na wi-fi, aby sme si usporiadali fotomateriál z dnešného dňa.
Vonku opäť zúri jar, na námestí, pod sochami „troch partizánov” pobádajú na večernú párty, aj vietor ustal a električka so zvonením zabáča na zastávku s unavenými Bratislavčanmi. Východný blok opäť získal jeden pekný deň.
Preklad: Tamara Archlebová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.