„Práve prebehol ďalší útok. Výbuchy sa zdajú bližšie, niekoľko mojich priateľov našlo neďaleko úlomky šrapnelov a rakiet,” píše v esemeske svojmu slovenskému vydavateľovi izraelský spisovateľ Etgar Keret. „Je to skôr nervy drásajúce ako hrôzostrašné.” Etgar mal byť hosťom festivalu Bažant Pohoda, kde mal uviesť svoju novú knihu Sedem dobrých rokov. Cestu na Slovensko však deň pred plánovaným odletom zrušil. „V súčasnom stave, keď Tel Aviv ostreľujú rakety, nemôžem svoju rodinu nechať doma a odísť. Vždy, keď prichádza ďalší raketový útok, zovrie mi môj syn silno ruku svojou malou rúčkou a ja viem, že moje miesto v týchto momentoch, ktoré neprajem zažívať žiadnym deťom, po jeho boku.”
.staré dobré časy
Kniha, ktorú mal Etgar Keret na Slovensku uviesť, pozostáva z krátkych textov, skutočných príbehov, ktoré sa odohrali medzi narodením autorovho syna Leva a smrťou jeho otca. V jednom z nich spomína málovravného telavivského taxikára, ktorý si počas počúvania správ o bojoch s hnutím Hizballáh na libanonských hraniciach povzdychne: „To je ozajstná vojna, čo?” a po chvíli dodá: „Ako za starých čias.” Teda vojna niekde na hraniciach, vojna medzi regulárnou armádou na jednej a profesionálnymi bojovými jednotkami na druhej strane. Teda nie situácia, keď sú izraelské mestá ostreľované raketami, na čo izraelská armáda reaguje protiútokmi, pri ktorých zomierajú okrem ozbrojených militantov aj deti.
Izraelskí spisovatelia, teda aspoň tí najlepší a najznámejší, ktorých knihy poznáme v slovenských a českých prekladoch – David Grossman, Amos Oz, Avraham B. Jehošua, Sajid Kašua, Meir Šalev, či už spomínaný Etgar Keret – sú voči dianiu vo svojej krajine citliví a kritickí. Určite však nie sú naivnými mierovými holubicami.
Ešte za oných „starých dobrých čias”, v roku 1978, založili prominentní izraelskí intelektuáli hnutie Peace Now, ktorého cieľom bola podpora mierového spolužitia Izraelčanov s jeho susedmi, smerujúca k vytvoreniu palestínskeho štátu na Izraelom okupovaných územiach. Medzi dlhoročných podporovateľov tohto hnutia patrili aj spisovatelia Amos Oz a David Grossman. Hoci väčšina ich románov a poviedok nebola a nie je zameraná politicky, spolužitie s izraelskými aj palestínskymi Arabmi je v nich, samozrejme, prítomné. Osobný rozmer to nabralo v auguste roku 2006, počas druhej libanonskej vojny, keď títo dvaja spisovatelia spolu so svojím starším kolegom Avrahamom B. Jehošuom, usporiadali tlačovú konferenciu, na ktorej vyzvali vtedajšiu izraelskú vládu na okamžité prímerie. Izraelská verejná mienka sa obrátila proti nim, mnohí vplyvní ľudia tvrdili, že ich aktivita je namierená proti Izraelu a že jednoducho nechcú za svoju vlasť bojovať. Kritici však nevedeli, že Grossmanov najmladší syn Uri bol práve v tom čase veliteľom tanku izraelskej armády na libanonských hraniciach. A vôbec nikto netušil, že o pár dní neskôr bude David pochovávať svojho syna Uriho na vojenskom cintoríne na Mount Herzl. Uri Grossman padol ako vojnový hrdina pri obrane Izraela. Jeho otec túto traumu spracoval v rozsiahlom románe Žena, ktorá uteká pred správou (slovenský preklad Artforum, 2011). Jej hrdinkou je matka, ktorej syn, pudený zmesou idealizmu a snahy odísť zo starostlivosťou naplneného domova, narukoval do armády. Matka sa vydáva na pešiu púť Izraelom (sám Grossman takúto cestu absolvoval po smrti syna). Spoznáva svoju krajinu, počúva príbehy jej obyvateľov a bojí sa vrátiť domov, kde by ju mohla zastihnúť smutná správa.
.povedať svoj príbeh
V inom príbehu svojej knihy spomína Etgar Keret, ako recepčný v jednom francúzskom hoteli povedal jemu a jeho kamarátovi, arabsko-izraelskému spisovateľovi Sajidovi Kašuovi, že „keby to záviselo od neho, do hotela by neprijali žiadneho Žida.” So Sajidom boli hosťami miestneho literárneho festivalu. „Zvyšok večera som strávil počúvaním Sajidovho reptania na to, že na dôvažok k 42 rokom sionistickej okupácie musí znášať aj urážky, keď ho považujú za Žida.”
Sajid Kašua je dôležitou postavou izraelskej literárnej scény. Vyrastal v malej arabskej dedine Tira, kde miestny učiteľ ponúkol talentovanému chlapcovi možnosť štúdia na jeruzalemskej internátnej škole pre zvlášť nadané deti. Sajid mal 14 rokov, keď na tejto škole – ako jeden z mála izraelských Arabov – začal študovať. „Spomínam si, že hneď v prvý týždeň sme si mali prečítať Salingerovu knihu Kto chytá v žite,” píše Kašua v eseji, ktorú minulý týždeň uverejnil britský Guardian. „Bol to prvý román, ktorý som v živote čítal. Trvalo mi to niekoľko týždňov, no keď som ho dočítal, uvedomil som si dve veci, ktoré zmenili môj život. Prvou bol fakt, že dokážem čítať knihy v hebrejčine, druhou bola hlboká láska ku knihám.”
Tak sa pred 25 rokmi stal Sajid Kašua spisovateľom. Knihy a čoskoro aj pravidelné stĺpčeky do denníka Haaretz písal po hebrejsky. „Písal som o Araboch, ktorí študovali na židovskej internátnej škole, v západnom Jeruzaleme, v židovskej krajine.” V slovenskom preklade vyšiel jeho román Iný človek (Slovart, 2012), vďaka ktorému vieme, čo mal na mysli. Jeho pohľad vonkoncom nie je protižidovský. V brilantne napísanej knihe sa preplieta príbeh úspešného arabského právnika a mladého – arabského – študenta fotografie. Obaja žijú v židovskej štvrti, majú židovských priateľov, patria do izraelskej vyššej mestskej, respektíve bohémskej komunity. Veľmi dobre rozumejú kultúrnym rozdielom medzi svojím a židovským etnikom. Bez toho, aby sa vzdali svojich koreňov, sa snažia do väčšinovo židovského prostredia zapadnúť, čo sa im aj celkom darí. „Chcel som Izraelčanom rozprávať príbeh, palestínsky príbeh. Určite, keď si ho prečítajú, budú mu rozumieť a zmenia sa, stačí, aby som písal a okupácia sa skončí. Stačí, keď budem dobrým spisovateľom a oslobodím tak svojich ľudí z geta, v ktorom žijú. Vďaka mojim príbehom sa jedného dňa stanú rovnoprávnymi občanmi, r
takmer ako Židia.”
Dnes si to už Sajid Kašua nemyslí. Esej, z ktorej citujeme, má názov Prečo musím odísť z Izraela. Po tom, ako pred jeho jeruzalemským domom vykrikovali židovskí chuligáni „Smrť Arabom!” a voči jeho zmierlivým postojom sa spustila agresívna kritika sprava aj zľava, uvedomil si, že „svoju malú vojnu prehral.” Namiesto ročného študijného pobytu v USA preto požiadal cestovnú agentúru o jednosmernú letenku pre seba aj svoju po hebrejsky hovoriacu arabskú rodinu.
.rozprávajte s nepriateľmi
„Môj syn je v týchto chvíľach ako dôstojník izraelskej armády v Gaze,” hovorí v telefonickom rozhovore s redaktorkou talianskeho denníka La Repubblica Avraham B. Jehošua. „Je otcom dvoch detí a bojím sa o neho,” dodáva 77-ročný spisovateľ. Na rozdiel od svojich kolegov je sefardský Žid z rodiny, ktorá už päť generácií žije v Jeruzaleme. Dávna minulosť, z ktorej vyrastá komplikovaná realita súčasného Izraela, sa odráža aj v jeho vynikajúcich románoch Pán Mani (český preklad Pistorius & Olšanská, 2010), Molcho (Pistorius & Olšanská, 2012) alebo v magickom historickom románe o prvom miléniovom ošiali Cesta na konec tisíciletí (Pistorius & Olšanská, 2013). Opisuje v ňom cestu židovského obchodníka a jeho moslimského obchodného partnera z Maroka do Európy, kde sa spolu snažia presvedčiť sefardských príbuzných o tom, že mať dve manželky nie je proti Tóre. Príbeh sa odohráva v roku 999, keď sú si Arabi a (sefardskí) Židia bližší než ich európski príbuzní. Nebola to žiadna „zlatá éra”, ale to, čo sa dnes zdá nedosiahnuteľné, v nej bolo samozrejmosťou: spoločné obchodné záujmy a celkom obyčajné priateľské vzťahy starých obyvateľov Palestíny spájajú napriek náboženským rozdielom.
Keď talianska novinárka Jehošuovi povie, že teraz, keď už v Gaze umierajú civilisti a konflikt sa stáva vojnou, skočí jej do reči: „Vojna to bola už vo chvíli, keď Hamas začal izraelské územie ostreľovať raketami. Je dôležité nezabúdať na to.” Novinárku to prekvapuje, keďže Avraham B. Jehošua bol vždy „poslom mieru”. Ako teda vidí súčasnú situáciu? „Drvivá väčšina Izraelčanov touto vojnou trpí. Mier a dôstojný život je pre nás vysoko cenenou hodnotou. Trpia, samozrejme aj obyvatelia Gazy, no keďže Hamas odmietol izraelské návrhy na prímerie, nedá sa robiť nič iné, než v bojoch pokračovať,” hovorí dlhoročný mierový aktivista. „To, čo musíme urobiť, je začať rozhovory s nepriateľom. Som už dosť starý a pamätám sa na konflikty s Egyptom, Jordánskom, so Sýriou aj s Organizáciou za oslobodenie Palestíny. Boli to naši nepriatelia, bojovali sme s nimi, no v istej chvíli sme s nimi začali komunikovať a vojnové konflikty sa skončili. Ani dnes iná cesta, než priame rokovania, neexistuje. Hovoril som to celý život a hovorím to aj dnes: Palestínčania sú naši susedia a budú nimi naveky.” Jehošua však dodáva, že nikdy nezažil toľko nenávisti voči Arabom ako teraz (rozhovor sa konal 21. júla 2014). „Izrael prechádza temným obdobím. Je to však temné obdobie pre všetkých, pre Taliansko či Nemecko. Nielen pre nás.”
.je ťažké byť optimistom
„Nikdy som ani na okamih nezabudol, že patrí k druhej strane, k nepriateľom. Nebol však mojím osobným nepriateľom. Naopak.” Tieto slová patria 12-ročnému židovskému chlapcovi s prezývkou Profko. Do mysle a do úst mu ich vložil Amos Oz v pôvabnej novele Panter v podzemí, ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade (Slovart, 2014). Profkov nepriateľ nie je člen Hamasu, ale britský dôstojník, s ktorým sa spriatelí. Profko ho učí „jazyk prorokov”, britský vojak mu pomáha s angličtinou. Všetko sa to deje v roku 1947, krátko pred vznikom štátu Izrael, keď bola Palestína pod britskou mandátnou správou. Hoci Amos Oz napísal dôležitejšie a rozsiahlejšie romány, v tejto novele sa jeho vnímanie existencie Izraela a jeho nepriateľov odráža v obdivuhodnej čistote. Profko a jeho dvaja kamaráti majú „tajnú oslobodzovaciu organizáciu” SaS (v ich prípade to znamená Sloboda alebo Smrť), s detským idealizmom plánujú diverzné akcie proti nepriateľom, no v skutočnom živote sa s nimi spoznávajú a s niektorými dokonca aj priatelia.
Amos Oz prežíva súčasnú vojnu s Hamasom v telavivskej nemocnici, kde sa musel podrobiť operácii kolena. Keďže po zaznení sirén majú lekári, sestričky a pacienti len jeden a pol minúty na presun do protiraketových krytov, 75-ročnému spisovateľovi nezostáva iné, než zostať na izbe. Jeho dcéra, historička Fania Oz-Salzberger, denníku Forward hovorí, že rakiet sa otec nebojí. „Obáva sa celkovej situácie, znepokojujú ho obete na životoch – v Izraeli aj v Gaze. Najviac ho však znepokojuje zhoršovanie verejného diškurzu, vzrastanie nenávisti a extrémizmu v Izraeli.”
Je to vlastne ako z nejakého cynického románu: človek, ktorý založil najvýznamnejšie mierové hnutie v krajine, spisovateľ a publicista, ktorý sa celý život zasadzoval za mierové spolužitie Arabov a Židov, Izraelčanov a Palestínčanov, je teraz priamo ohrozený raketami Hamasu. Amos Oz, ležiaci v nemocnici za zvukov sirén, je v istom zmysle živou metaforou aktuálneho konfliktu: na jednej strane vojna, ktorá v dohľadnom čase nemá riešenie, na druhej človek, ktorý sa snaží o mier, no v tejto chvíli preň nemôže nič urobiť.
Fanie a jej otec stále veria, že jediným riešením pre Izrael aj Palestínu je existencia dvoch demokratických štátov, v súvislosti s demokraciou v Gaze to nevidí celkom realisticky. „Aj keď som vo svojej podstate optimistická, mierumilovná sionistka, v súvislosti s Gazou je dnes skutočne ťažké byť optimistkou,” hovorí dcéra Amosa Oza Fania Oz-Salzberger.
.netreba mier, stačí kompromis
Krátko pred vypuknutí aktuálnych bojov s Hamasom dostal Etgar Keret ponuku napísať esej na mierovú konferenciu, ktorú usporiadal denník Haaretz. Keďže išlo o dôležitú udalosť a pekné eseje napísali Mahmúd Abbas aj Barack Obama, ponuku prijal. Kým sa však odhodlal na písanie, krehký mier sa zmenil na otvorenú vojnu. A tak si v hluku sirén a rakiet položil otázku: „Čo je na tom mieri také fascinujúce a zároveň neuchopiteľné, že o ňom stále tak radi hovoríme, hoci sme sa za posledné desaťročia k nemu ani o milimeter nepriblížili?” A keďže je šikovným rozprávačom príbehom, spomenul si na školskú oslavu svojho syna.
„Pred pár mesiacmi sa môj 8-ročný syn zúčastnil na slávnosti, počas ktorej dostali všetci žiaci Bibliu ako symbol začiatku ich biblických štúdií. Na konci slávnosti vyliezli všetky deti na pódium a zaspievali populárnu pieseň – o čom inom – o túžbe po mieri. Na konci piesne s názvom Boh ti dal dar, deti, prosia Boha, aby im dal jeden-jediný malý dar: mier na zemi.”
Na rozdiel od vecí, ktoré vieme získať, prípadne si ich vybojovať, mier podľa Kereta túžime dostať ako dar: „Hoci sme presvedčení, že vo svojich životoch sme zodpovední za vlastné prežitie, mier závisí od Božej prozreteľnosti. Môj syn patrí k druhej ak nie k tretej generácii, ktorá je indoktrinovaná názorom, že izraelsko-palestínsky konflikt bol na nás zoslaný zhora. Ako zlé počasie, o ktorom môžeme rozprávať, nariekať, dokonca o ňom písať piesne, ale nedokážeme ho zmeniť.”
Preto navrhuje „prestať používať slovo ‚mier‘ s jeho transcendentálnou, mesianistickou konotáciou a okamžite ho nahradiť slovom ‚kompromis‘.” Aj keď o kompromise asi nevzniknú piesne, ktoré budú spievať deti svojimi anjelskými hlasmi a ani na tričkách to slovo nebude vyzerať príliš cool. Ale aspoň sa pre to dá niečo konkrétne urobiť, v niečom ustúpiť, niečoho sa vzdať. Až potom, podľa Etgara Kereta, budeme môcť zase hovoriť o mieri.
.staré dobré časy
Kniha, ktorú mal Etgar Keret na Slovensku uviesť, pozostáva z krátkych textov, skutočných príbehov, ktoré sa odohrali medzi narodením autorovho syna Leva a smrťou jeho otca. V jednom z nich spomína málovravného telavivského taxikára, ktorý si počas počúvania správ o bojoch s hnutím Hizballáh na libanonských hraniciach povzdychne: „To je ozajstná vojna, čo?” a po chvíli dodá: „Ako za starých čias.” Teda vojna niekde na hraniciach, vojna medzi regulárnou armádou na jednej a profesionálnymi bojovými jednotkami na druhej strane. Teda nie situácia, keď sú izraelské mestá ostreľované raketami, na čo izraelská armáda reaguje protiútokmi, pri ktorých zomierajú okrem ozbrojených militantov aj deti.
Izraelskí spisovatelia, teda aspoň tí najlepší a najznámejší, ktorých knihy poznáme v slovenských a českých prekladoch – David Grossman, Amos Oz, Avraham B. Jehošua, Sajid Kašua, Meir Šalev, či už spomínaný Etgar Keret – sú voči dianiu vo svojej krajine citliví a kritickí. Určite však nie sú naivnými mierovými holubicami.
Ešte za oných „starých dobrých čias”, v roku 1978, založili prominentní izraelskí intelektuáli hnutie Peace Now, ktorého cieľom bola podpora mierového spolužitia Izraelčanov s jeho susedmi, smerujúca k vytvoreniu palestínskeho štátu na Izraelom okupovaných územiach. Medzi dlhoročných podporovateľov tohto hnutia patrili aj spisovatelia Amos Oz a David Grossman. Hoci väčšina ich románov a poviedok nebola a nie je zameraná politicky, spolužitie s izraelskými aj palestínskymi Arabmi je v nich, samozrejme, prítomné. Osobný rozmer to nabralo v auguste roku 2006, počas druhej libanonskej vojny, keď títo dvaja spisovatelia spolu so svojím starším kolegom Avrahamom B. Jehošuom, usporiadali tlačovú konferenciu, na ktorej vyzvali vtedajšiu izraelskú vládu na okamžité prímerie. Izraelská verejná mienka sa obrátila proti nim, mnohí vplyvní ľudia tvrdili, že ich aktivita je namierená proti Izraelu a že jednoducho nechcú za svoju vlasť bojovať. Kritici však nevedeli, že Grossmanov najmladší syn Uri bol práve v tom čase veliteľom tanku izraelskej armády na libanonských hraniciach. A vôbec nikto netušil, že o pár dní neskôr bude David pochovávať svojho syna Uriho na vojenskom cintoríne na Mount Herzl. Uri Grossman padol ako vojnový hrdina pri obrane Izraela. Jeho otec túto traumu spracoval v rozsiahlom románe Žena, ktorá uteká pred správou (slovenský preklad Artforum, 2011). Jej hrdinkou je matka, ktorej syn, pudený zmesou idealizmu a snahy odísť zo starostlivosťou naplneného domova, narukoval do armády. Matka sa vydáva na pešiu púť Izraelom (sám Grossman takúto cestu absolvoval po smrti syna). Spoznáva svoju krajinu, počúva príbehy jej obyvateľov a bojí sa vrátiť domov, kde by ju mohla zastihnúť smutná správa.
.povedať svoj príbeh
V inom príbehu svojej knihy spomína Etgar Keret, ako recepčný v jednom francúzskom hoteli povedal jemu a jeho kamarátovi, arabsko-izraelskému spisovateľovi Sajidovi Kašuovi, že „keby to záviselo od neho, do hotela by neprijali žiadneho Žida.” So Sajidom boli hosťami miestneho literárneho festivalu. „Zvyšok večera som strávil počúvaním Sajidovho reptania na to, že na dôvažok k 42 rokom sionistickej okupácie musí znášať aj urážky, keď ho považujú za Žida.”
Sajid Kašua je dôležitou postavou izraelskej literárnej scény. Vyrastal v malej arabskej dedine Tira, kde miestny učiteľ ponúkol talentovanému chlapcovi možnosť štúdia na jeruzalemskej internátnej škole pre zvlášť nadané deti. Sajid mal 14 rokov, keď na tejto škole – ako jeden z mála izraelských Arabov – začal študovať. „Spomínam si, že hneď v prvý týždeň sme si mali prečítať Salingerovu knihu Kto chytá v žite,” píše Kašua v eseji, ktorú minulý týždeň uverejnil britský Guardian. „Bol to prvý román, ktorý som v živote čítal. Trvalo mi to niekoľko týždňov, no keď som ho dočítal, uvedomil som si dve veci, ktoré zmenili môj život. Prvou bol fakt, že dokážem čítať knihy v hebrejčine, druhou bola hlboká láska ku knihám.”
Tak sa pred 25 rokmi stal Sajid Kašua spisovateľom. Knihy a čoskoro aj pravidelné stĺpčeky do denníka Haaretz písal po hebrejsky. „Písal som o Araboch, ktorí študovali na židovskej internátnej škole, v západnom Jeruzaleme, v židovskej krajine.” V slovenskom preklade vyšiel jeho román Iný človek (Slovart, 2012), vďaka ktorému vieme, čo mal na mysli. Jeho pohľad vonkoncom nie je protižidovský. V brilantne napísanej knihe sa preplieta príbeh úspešného arabského právnika a mladého – arabského – študenta fotografie. Obaja žijú v židovskej štvrti, majú židovských priateľov, patria do izraelskej vyššej mestskej, respektíve bohémskej komunity. Veľmi dobre rozumejú kultúrnym rozdielom medzi svojím a židovským etnikom. Bez toho, aby sa vzdali svojich koreňov, sa snažia do väčšinovo židovského prostredia zapadnúť, čo sa im aj celkom darí. „Chcel som Izraelčanom rozprávať príbeh, palestínsky príbeh. Určite, keď si ho prečítajú, budú mu rozumieť a zmenia sa, stačí, aby som písal a okupácia sa skončí. Stačí, keď budem dobrým spisovateľom a oslobodím tak svojich ľudí z geta, v ktorom žijú. Vďaka mojim príbehom sa jedného dňa stanú rovnoprávnymi občanmi, r
takmer ako Židia.”
Dnes si to už Sajid Kašua nemyslí. Esej, z ktorej citujeme, má názov Prečo musím odísť z Izraela. Po tom, ako pred jeho jeruzalemským domom vykrikovali židovskí chuligáni „Smrť Arabom!” a voči jeho zmierlivým postojom sa spustila agresívna kritika sprava aj zľava, uvedomil si, že „svoju malú vojnu prehral.” Namiesto ročného študijného pobytu v USA preto požiadal cestovnú agentúru o jednosmernú letenku pre seba aj svoju po hebrejsky hovoriacu arabskú rodinu.
.rozprávajte s nepriateľmi
„Môj syn je v týchto chvíľach ako dôstojník izraelskej armády v Gaze,” hovorí v telefonickom rozhovore s redaktorkou talianskeho denníka La Repubblica Avraham B. Jehošua. „Je otcom dvoch detí a bojím sa o neho,” dodáva 77-ročný spisovateľ. Na rozdiel od svojich kolegov je sefardský Žid z rodiny, ktorá už päť generácií žije v Jeruzaleme. Dávna minulosť, z ktorej vyrastá komplikovaná realita súčasného Izraela, sa odráža aj v jeho vynikajúcich románoch Pán Mani (český preklad Pistorius & Olšanská, 2010), Molcho (Pistorius & Olšanská, 2012) alebo v magickom historickom románe o prvom miléniovom ošiali Cesta na konec tisíciletí (Pistorius & Olšanská, 2013). Opisuje v ňom cestu židovského obchodníka a jeho moslimského obchodného partnera z Maroka do Európy, kde sa spolu snažia presvedčiť sefardských príbuzných o tom, že mať dve manželky nie je proti Tóre. Príbeh sa odohráva v roku 999, keď sú si Arabi a (sefardskí) Židia bližší než ich európski príbuzní. Nebola to žiadna „zlatá éra”, ale to, čo sa dnes zdá nedosiahnuteľné, v nej bolo samozrejmosťou: spoločné obchodné záujmy a celkom obyčajné priateľské vzťahy starých obyvateľov Palestíny spájajú napriek náboženským rozdielom.
Keď talianska novinárka Jehošuovi povie, že teraz, keď už v Gaze umierajú civilisti a konflikt sa stáva vojnou, skočí jej do reči: „Vojna to bola už vo chvíli, keď Hamas začal izraelské územie ostreľovať raketami. Je dôležité nezabúdať na to.” Novinárku to prekvapuje, keďže Avraham B. Jehošua bol vždy „poslom mieru”. Ako teda vidí súčasnú situáciu? „Drvivá väčšina Izraelčanov touto vojnou trpí. Mier a dôstojný život je pre nás vysoko cenenou hodnotou. Trpia, samozrejme aj obyvatelia Gazy, no keďže Hamas odmietol izraelské návrhy na prímerie, nedá sa robiť nič iné, než v bojoch pokračovať,” hovorí dlhoročný mierový aktivista. „To, čo musíme urobiť, je začať rozhovory s nepriateľom. Som už dosť starý a pamätám sa na konflikty s Egyptom, Jordánskom, so Sýriou aj s Organizáciou za oslobodenie Palestíny. Boli to naši nepriatelia, bojovali sme s nimi, no v istej chvíli sme s nimi začali komunikovať a vojnové konflikty sa skončili. Ani dnes iná cesta, než priame rokovania, neexistuje. Hovoril som to celý život a hovorím to aj dnes: Palestínčania sú naši susedia a budú nimi naveky.” Jehošua však dodáva, že nikdy nezažil toľko nenávisti voči Arabom ako teraz (rozhovor sa konal 21. júla 2014). „Izrael prechádza temným obdobím. Je to však temné obdobie pre všetkých, pre Taliansko či Nemecko. Nielen pre nás.”
.je ťažké byť optimistom
„Nikdy som ani na okamih nezabudol, že patrí k druhej strane, k nepriateľom. Nebol však mojím osobným nepriateľom. Naopak.” Tieto slová patria 12-ročnému židovskému chlapcovi s prezývkou Profko. Do mysle a do úst mu ich vložil Amos Oz v pôvabnej novele Panter v podzemí, ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade (Slovart, 2014). Profkov nepriateľ nie je člen Hamasu, ale britský dôstojník, s ktorým sa spriatelí. Profko ho učí „jazyk prorokov”, britský vojak mu pomáha s angličtinou. Všetko sa to deje v roku 1947, krátko pred vznikom štátu Izrael, keď bola Palestína pod britskou mandátnou správou. Hoci Amos Oz napísal dôležitejšie a rozsiahlejšie romány, v tejto novele sa jeho vnímanie existencie Izraela a jeho nepriateľov odráža v obdivuhodnej čistote. Profko a jeho dvaja kamaráti majú „tajnú oslobodzovaciu organizáciu” SaS (v ich prípade to znamená Sloboda alebo Smrť), s detským idealizmom plánujú diverzné akcie proti nepriateľom, no v skutočnom živote sa s nimi spoznávajú a s niektorými dokonca aj priatelia.
Amos Oz prežíva súčasnú vojnu s Hamasom v telavivskej nemocnici, kde sa musel podrobiť operácii kolena. Keďže po zaznení sirén majú lekári, sestričky a pacienti len jeden a pol minúty na presun do protiraketových krytov, 75-ročnému spisovateľovi nezostáva iné, než zostať na izbe. Jeho dcéra, historička Fania Oz-Salzberger, denníku Forward hovorí, že rakiet sa otec nebojí. „Obáva sa celkovej situácie, znepokojujú ho obete na životoch – v Izraeli aj v Gaze. Najviac ho však znepokojuje zhoršovanie verejného diškurzu, vzrastanie nenávisti a extrémizmu v Izraeli.”
Je to vlastne ako z nejakého cynického románu: človek, ktorý založil najvýznamnejšie mierové hnutie v krajine, spisovateľ a publicista, ktorý sa celý život zasadzoval za mierové spolužitie Arabov a Židov, Izraelčanov a Palestínčanov, je teraz priamo ohrozený raketami Hamasu. Amos Oz, ležiaci v nemocnici za zvukov sirén, je v istom zmysle živou metaforou aktuálneho konfliktu: na jednej strane vojna, ktorá v dohľadnom čase nemá riešenie, na druhej človek, ktorý sa snaží o mier, no v tejto chvíli preň nemôže nič urobiť.
Fanie a jej otec stále veria, že jediným riešením pre Izrael aj Palestínu je existencia dvoch demokratických štátov, v súvislosti s demokraciou v Gaze to nevidí celkom realisticky. „Aj keď som vo svojej podstate optimistická, mierumilovná sionistka, v súvislosti s Gazou je dnes skutočne ťažké byť optimistkou,” hovorí dcéra Amosa Oza Fania Oz-Salzberger.
.netreba mier, stačí kompromis
Krátko pred vypuknutí aktuálnych bojov s Hamasom dostal Etgar Keret ponuku napísať esej na mierovú konferenciu, ktorú usporiadal denník Haaretz. Keďže išlo o dôležitú udalosť a pekné eseje napísali Mahmúd Abbas aj Barack Obama, ponuku prijal. Kým sa však odhodlal na písanie, krehký mier sa zmenil na otvorenú vojnu. A tak si v hluku sirén a rakiet položil otázku: „Čo je na tom mieri také fascinujúce a zároveň neuchopiteľné, že o ňom stále tak radi hovoríme, hoci sme sa za posledné desaťročia k nemu ani o milimeter nepriblížili?” A keďže je šikovným rozprávačom príbehom, spomenul si na školskú oslavu svojho syna.
„Pred pár mesiacmi sa môj 8-ročný syn zúčastnil na slávnosti, počas ktorej dostali všetci žiaci Bibliu ako symbol začiatku ich biblických štúdií. Na konci slávnosti vyliezli všetky deti na pódium a zaspievali populárnu pieseň – o čom inom – o túžbe po mieri. Na konci piesne s názvom Boh ti dal dar, deti, prosia Boha, aby im dal jeden-jediný malý dar: mier na zemi.”
Na rozdiel od vecí, ktoré vieme získať, prípadne si ich vybojovať, mier podľa Kereta túžime dostať ako dar: „Hoci sme presvedčení, že vo svojich životoch sme zodpovední za vlastné prežitie, mier závisí od Božej prozreteľnosti. Môj syn patrí k druhej ak nie k tretej generácii, ktorá je indoktrinovaná názorom, že izraelsko-palestínsky konflikt bol na nás zoslaný zhora. Ako zlé počasie, o ktorom môžeme rozprávať, nariekať, dokonca o ňom písať piesne, ale nedokážeme ho zmeniť.”
Preto navrhuje „prestať používať slovo ‚mier‘ s jeho transcendentálnou, mesianistickou konotáciou a okamžite ho nahradiť slovom ‚kompromis‘.” Aj keď o kompromise asi nevzniknú piesne, ktoré budú spievať deti svojimi anjelskými hlasmi a ani na tričkách to slovo nebude vyzerať príliš cool. Ale aspoň sa pre to dá niečo konkrétne urobiť, v niečom ustúpiť, niečoho sa vzdať. Až potom, podľa Etgara Kereta, budeme môcť zase hovoriť o mieri.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.