Protiletecké sirény nás zastihnú na diaľnici, cestou k starému otcovi Jonatánovi, ktorý býva pár kilometrov na sever od Tel Avivu. Moja žena Šira zastaví pri krajnici, vystúpime z auta, bedmintonové rakety a košík nechávame na zadnom sedadle. Lev ma drží za ruku a vraví: „Ocko, som trochu nervózny.“ Má sedem rokov, a to je vek, keď sa nepovažuje za cool hovoriť o strachu, takže sa namiesto toho povie „nervózny“. Podľa bezpečnostných opatrení si Šira ľahne na zem pri kraji cesty. Vravím Levovi, že si tiež musí ľahnúť. Ale on stále stojí, svojou malou spotenou rúčkou mi zviera moju ruku. „Tak už si ľahnite,“ povie Šira nahlas, aby prekričala húkajúcu sirénu.
„Chcel by si si zahrať hru na sendvič so salámou?“ spýtam sa Leva.
„Čo to je?“ opáči a nepúšťa mi ruku.
„Ja amama sme krajce chleba,“ vysvetľujem, „ty si plátok salámy a čo najrýchlejšie musíme vytvoriť salámový sendvič. Poďme na to.
Najprv si ty ľahni na mamu,“ poviem. Lev si ľahne Šire na chrbát a objíme ju tak silno, ako dokáže. Ľahnem si na nich a odtláčam sa rukami od vlhkej zeme, aby som ich nerozpučil.
„To je dobrý pocit,“ vraví Lev a usmeje sa.
„Byť salámou je to naj,“ odvetí Šira pod ním.
„Saláma!“ zarevem.
„Saláma!“ zakričí moja žena.
„Saláma!“ zakričí Lev roztraseným hlasom z rozčúlenia alebo zo strachu.
„Ocko,“ vraví Lev, „pozri, po mame lezú mravce.“
„Saláma smravcami!“ zakričím.
„Saláma smravcami!“ zareve moja žena.
„Fuj!“ jačí Lev.
A potom počujeme zadunenie. Hlasné, ale z diaľky. Zostaneme ležať jeden na druhom bez pohnutia, dosť dlho. Ruky ma začínajú bolieť od držania vlastnej váhy. Kútikom oka vidím ostatných šoférov, ležali tiež pri diaľnici, ale už vstávajú a oprašujú si šaty. Aj ja vstanem.
„Ľahni si,“ vraví mi Lev, „ľahni si, ocko. Kazíš nám sendvič.“
Na minútku si ešte ľahnem a potom vravím: „Dobre, koniec hry. Vyhrali sme.“
„Ale je to fajn,“ vraví Lev. „Zostaňme tak ešte chvíľočku.“
Zostaneme tak ešte pár sekúnd. Mama naspodku, oco navrchu a uprostred Lev a pár červených mravcov. Keď konečne vstaneme, Lev sa spýta, kde je tá raketa. Ukážem smerom, odkiaľ prišiel výbuch. „Znelo to, akoby to vybuchlo neďaleko nášho domu,“ vravím.
„Uf, “ vzdychne Lev sklamane, „Lahav zas určite nájde nejaký kúsok. Včera prišiel do školy so železným úlomkom z tej poslednej rakety, bol na ňom symbol nejakej firmy a názov v arabčine. Prečo to vybuchlo tak ďaleko?“
„Lepšie ďaleko než blízko,“ vraví Šira, keď si oprašuje nohavice od piesku amravcov.
„Najlepšie by bolo, keby to bolo dosť ďaleko, aby sa nám nič nestalo, a dosť blízko, aby som si mohol pozbierať nejaké úlomky,“ zhodnotí Lev.
„Najlepší by bol bedminton v dedkovej záhrade,“ nesúhlasím s ním a otváram zadné dvere auta.
„Oci,“ vraví Lev, keď mu zapínam pás, „sľúb mi, že keby bola ďalšia siréna, budete smamou zase hrať so mnou Salámu.“
„Sľubujem,“ hovorím, „a keby nás to už nudilo, naučím ťa, ako sa hrá Vyprážaný syr.“ „Super!“ zvolá Lev a hneď vážnejšie dodá: „Ale čo, keď už nikdy nebudú žiadne sirény?“ „Myslím, že určite ešte jedna-dve budú,“ znovu ho uistím. „A keby nie,“ dodá jeho mama z predného sedadla, „môžeme si to zahrať aj bez sirén.“ .etgar Keret
Preklad Silvia Singer. Text je súčasťou knihy Etgara Kereta Sedem dobrých rokov (Artforum, 2014). Uvádzame ju s láskavým súhlasom vydavateľa.
„Chcel by si si zahrať hru na sendvič so salámou?“ spýtam sa Leva.
„Čo to je?“ opáči a nepúšťa mi ruku.
„Ja amama sme krajce chleba,“ vysvetľujem, „ty si plátok salámy a čo najrýchlejšie musíme vytvoriť salámový sendvič. Poďme na to.
Najprv si ty ľahni na mamu,“ poviem. Lev si ľahne Šire na chrbát a objíme ju tak silno, ako dokáže. Ľahnem si na nich a odtláčam sa rukami od vlhkej zeme, aby som ich nerozpučil.
„To je dobrý pocit,“ vraví Lev a usmeje sa.
„Byť salámou je to naj,“ odvetí Šira pod ním.
„Saláma!“ zarevem.
„Saláma!“ zakričí moja žena.
„Saláma!“ zakričí Lev roztraseným hlasom z rozčúlenia alebo zo strachu.
„Ocko,“ vraví Lev, „pozri, po mame lezú mravce.“
„Saláma smravcami!“ zakričím.
„Saláma smravcami!“ zareve moja žena.
„Fuj!“ jačí Lev.
A potom počujeme zadunenie. Hlasné, ale z diaľky. Zostaneme ležať jeden na druhom bez pohnutia, dosť dlho. Ruky ma začínajú bolieť od držania vlastnej váhy. Kútikom oka vidím ostatných šoférov, ležali tiež pri diaľnici, ale už vstávajú a oprašujú si šaty. Aj ja vstanem.
„Ľahni si,“ vraví mi Lev, „ľahni si, ocko. Kazíš nám sendvič.“
Na minútku si ešte ľahnem a potom vravím: „Dobre, koniec hry. Vyhrali sme.“
„Ale je to fajn,“ vraví Lev. „Zostaňme tak ešte chvíľočku.“
Zostaneme tak ešte pár sekúnd. Mama naspodku, oco navrchu a uprostred Lev a pár červených mravcov. Keď konečne vstaneme, Lev sa spýta, kde je tá raketa. Ukážem smerom, odkiaľ prišiel výbuch. „Znelo to, akoby to vybuchlo neďaleko nášho domu,“ vravím.
„Uf, “ vzdychne Lev sklamane, „Lahav zas určite nájde nejaký kúsok. Včera prišiel do školy so železným úlomkom z tej poslednej rakety, bol na ňom symbol nejakej firmy a názov v arabčine. Prečo to vybuchlo tak ďaleko?“
„Lepšie ďaleko než blízko,“ vraví Šira, keď si oprašuje nohavice od piesku amravcov.
„Najlepšie by bolo, keby to bolo dosť ďaleko, aby sa nám nič nestalo, a dosť blízko, aby som si mohol pozbierať nejaké úlomky,“ zhodnotí Lev.
„Najlepší by bol bedminton v dedkovej záhrade,“ nesúhlasím s ním a otváram zadné dvere auta.
„Oci,“ vraví Lev, keď mu zapínam pás, „sľúb mi, že keby bola ďalšia siréna, budete smamou zase hrať so mnou Salámu.“
„Sľubujem,“ hovorím, „a keby nás to už nudilo, naučím ťa, ako sa hrá Vyprážaný syr.“ „Super!“ zvolá Lev a hneď vážnejšie dodá: „Ale čo, keď už nikdy nebudú žiadne sirény?“ „Myslím, že určite ešte jedna-dve budú,“ znovu ho uistím. „A keby nie,“ dodá jeho mama z predného sedadla, „môžeme si to zahrať aj bez sirén.“ .etgar Keret
Preklad Silvia Singer. Text je súčasťou knihy Etgara Kereta Sedem dobrých rokov (Artforum, 2014). Uvádzame ju s láskavým súhlasom vydavateľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.