Keď som o rok neskôr bola pozrieť tetu vo Švajčiarsku, ľudia hrali všade. Steal drums. Džezové trio. Rockový gitarista s kombom. Bársčo bárskde. V rohu tetinej izby stála zaprášená fujara s odlomeným náustkom. Oprášila som ju, dvadsať minút som sa na nej učila hrať a vybehla na ulicu. Za pol hodinu som zinkasovala okolo 30 frankov, čo bol vtedy peniaz a už ma z ulice teta týždeň nemohla dostať. Neskôr som ešte absolvovala cestu po Európe so záchodovou rúrou, ktorú na hudobný nástroj prerobil Andrej Jobus z Vrbového. Tiež dobrá ryža. Keď som sa však prisťahovala do Moskvy, padla mi sánka. Na starom Arbate je muzikant každých dvadsať metrov. A keby len muzikanti! Poeti, komedianti, klauni, všetci! Už rok sa chystám na Arbat so svojou záchodovou fujarou. Vždy ma zastaví myšlienka, že ma budú obťažovať slovenskí turisti. Hrať na ulici s deckom v kočíku? Úplná socka! U nás sa totiž busking považuje za výsadu talentovaných žobrákov. Ako keby v tom nebola ani štipka kultúry, dobrodružstva, odvahy... Koncert pre dobrovoľníkov za dobrovoľné vstupné. Forma pouličnej meditácie. Hanblivý exhibicionizmus. Včera hral v podchode mladík na bicích. Normálne na celé bubny, komplet rocková súprava. Bez akejkoľvek podmazovej hudby či parťákov, sám si fičal a trieskal do bubnov. Z podchodu sa ozýval treskot a ja som si pomyslela, kurník, to je odvaha. To je náruživosť. Trepať do podchodu na pár hodín celé bubny! Doviezť ich, porozkladať! Čo je oproti tomu moja šraubovacia záchodová fujara! Budúci týždeň idem na Arbat. Už naisto
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.