V detstve som sníval, že raz budem radca.
Utkvela mi v pamäti scéna z Pyšnej princeznej, ako Krasomila utiekla s prezlečeným princom, a kráľ sa pýta radcov: Našli, moji rádcové? Nenašli. Tak to mi zostalo, byť radca, zodpovednosť žiadna... (Smiech.) Napĺňa ma, keď sa nám našou prácou podarí ovplyvniť politiku, prijímanie rozhodnutí. Ako napríklad v roku 2005, keď sme urobili inovatívne návrh slovenskej politiky pomoci Ukrajine po Oranžovej revolúcii. Slovensko nemá kapacitu robiť všetko, tak sme identifikovali ich najväčšie problémy a kde vieme najlepšie pomôcť. Nebolo to milión opatrení, ale pätnásť, ktoré sadli ako riť na šerbeľ. Bolo pre mňa vyznamenaním, keď potom vtedajší predseda vlády Jechanurov povedal, že Ukrajina dostala veľa ponúk pomoci z EÚ, ale najlepšia je tá slovenská. Či už nemám Ukrajiny plné zuby? Teraz, po rokoch celkom výnimočne, naozaj mám, keď už aj na benzínovej pumpe v Liptovskom Mikuláši na vécku sa ma pýtajú, no tak povedzte, čo sa to tam deje?
Rád čítam klasických historikov.
Aj v ruštine, tej dávam prednosť najmä vtedy, keď píšu Rusi sami o sebe, to má iný štýl, šťavu, uvažovanie, obrazy, kto to neprecíti, neporozumie. Teoretické veci teraz už čítam viac v angličtine, ale ruština je bezprostrednejšia. Slovenčina na mnohé veci v spoločenských vedách nemá ani výrazy, niektoré súvislosti nevie pomenovať, lebo sme ku tomu nedošli.
Ukrajinci a Rusi majú perfektnú vodku.
Takú vydestilovať nevieme, v tom sú majstri. Vedia ju nakombinovať s rôznymi chuťami, ktoré vôbec nemáme vyskúšané, povedzme med a štipľavá paprika, to je zvláštna harmónia. Vodka na východ od našich hraníc patrí ku kultúre žitia, nedá sa ani odmietnuť, strašne by ste ich urazili. Cieľ nie je alkohol samotný, ale komunikácia, stretnutie, dáte si trochu vodky a ľudia sú srdečnejší, emotívnejší. Za študentských čias v Kyjeve som to mal možnosť vyskúšať, ale po nedávnej prehliadke mi lekárka povedala, že si musím dať pauzu.
Mám rád bazáre, trhy.
Tam, kde je to súčasť národného ducha, ale jednať sa na nich neviem, manželka mi vraví, že ja by som nevyjednal nič. Keď ideme niečo kupovať, kúpim prvú vec, inak doslova trpím, keby som mal v obchode porovnávať alebo tam ísť viackrát.
Chodím učiť do Prešova a baví ma to.
Keď učím, tak sa naučím viac aj sám. Keď nasávam informácie z rôznych zdrojov, vtedy sa to len niekde ukladá. Až keď o tom začnem rozprávať, napadajú mi súvislosti, ktoré by mi inak vôbec nezišli na um. To je na učení zaujímavé.
Viem sa nahnevať na klamstvo, podvod, nezodpovednosť.
Potom som dosť nepríjemný, vzbĺknem ako fakľa, ide to zo mňa von. Mal som zbierku večných právd z biblie, filozofie, všetky majú svoje rácio, ale keď ich hodnotím cez svoj život, najviac ma oslovilo toto: nežijeme tak dlho, aby sme klamali. Je zbytočné strácať čas niečím, čo nie sme, dostať sa k niečomu podvodom, treba robiť to, čo vieme a považujeme za správne, byť úprimní, hovoriť veci tak, ako si ich myslíme a tak, ako sú.
Mám strach, keď si uvedomím, čo všetko sa môže stať.
Viem o medzinárodných vzťahoch viac ako ľudia, ktorí sa im nevenujú, keď vnímam rozhodnutia a domýšľam ich, prognózujem, viem, že je zle a je načase sa báť. Viac si uvedomujem, keď hrozia veci, ktoré naozaj môžu znamenať vojnu. Nechcem, aby ju moje deti zažili. Mám teda strach z toho, čo neviem ovplyvniť.
Utkvela mi v pamäti scéna z Pyšnej princeznej, ako Krasomila utiekla s prezlečeným princom, a kráľ sa pýta radcov: Našli, moji rádcové? Nenašli. Tak to mi zostalo, byť radca, zodpovednosť žiadna... (Smiech.) Napĺňa ma, keď sa nám našou prácou podarí ovplyvniť politiku, prijímanie rozhodnutí. Ako napríklad v roku 2005, keď sme urobili inovatívne návrh slovenskej politiky pomoci Ukrajine po Oranžovej revolúcii. Slovensko nemá kapacitu robiť všetko, tak sme identifikovali ich najväčšie problémy a kde vieme najlepšie pomôcť. Nebolo to milión opatrení, ale pätnásť, ktoré sadli ako riť na šerbeľ. Bolo pre mňa vyznamenaním, keď potom vtedajší predseda vlády Jechanurov povedal, že Ukrajina dostala veľa ponúk pomoci z EÚ, ale najlepšia je tá slovenská. Či už nemám Ukrajiny plné zuby? Teraz, po rokoch celkom výnimočne, naozaj mám, keď už aj na benzínovej pumpe v Liptovskom Mikuláši na vécku sa ma pýtajú, no tak povedzte, čo sa to tam deje?
Rád čítam klasických historikov.
Aj v ruštine, tej dávam prednosť najmä vtedy, keď píšu Rusi sami o sebe, to má iný štýl, šťavu, uvažovanie, obrazy, kto to neprecíti, neporozumie. Teoretické veci teraz už čítam viac v angličtine, ale ruština je bezprostrednejšia. Slovenčina na mnohé veci v spoločenských vedách nemá ani výrazy, niektoré súvislosti nevie pomenovať, lebo sme ku tomu nedošli.
Ukrajinci a Rusi majú perfektnú vodku.
Takú vydestilovať nevieme, v tom sú majstri. Vedia ju nakombinovať s rôznymi chuťami, ktoré vôbec nemáme vyskúšané, povedzme med a štipľavá paprika, to je zvláštna harmónia. Vodka na východ od našich hraníc patrí ku kultúre žitia, nedá sa ani odmietnuť, strašne by ste ich urazili. Cieľ nie je alkohol samotný, ale komunikácia, stretnutie, dáte si trochu vodky a ľudia sú srdečnejší, emotívnejší. Za študentských čias v Kyjeve som to mal možnosť vyskúšať, ale po nedávnej prehliadke mi lekárka povedala, že si musím dať pauzu.
Mám rád bazáre, trhy.
Tam, kde je to súčasť národného ducha, ale jednať sa na nich neviem, manželka mi vraví, že ja by som nevyjednal nič. Keď ideme niečo kupovať, kúpim prvú vec, inak doslova trpím, keby som mal v obchode porovnávať alebo tam ísť viackrát.
Chodím učiť do Prešova a baví ma to.
Keď učím, tak sa naučím viac aj sám. Keď nasávam informácie z rôznych zdrojov, vtedy sa to len niekde ukladá. Až keď o tom začnem rozprávať, napadajú mi súvislosti, ktoré by mi inak vôbec nezišli na um. To je na učení zaujímavé.
Viem sa nahnevať na klamstvo, podvod, nezodpovednosť.
Potom som dosť nepríjemný, vzbĺknem ako fakľa, ide to zo mňa von. Mal som zbierku večných právd z biblie, filozofie, všetky majú svoje rácio, ale keď ich hodnotím cez svoj život, najviac ma oslovilo toto: nežijeme tak dlho, aby sme klamali. Je zbytočné strácať čas niečím, čo nie sme, dostať sa k niečomu podvodom, treba robiť to, čo vieme a považujeme za správne, byť úprimní, hovoriť veci tak, ako si ich myslíme a tak, ako sú.
Mám strach, keď si uvedomím, čo všetko sa môže stať.
Viem o medzinárodných vzťahoch viac ako ľudia, ktorí sa im nevenujú, keď vnímam rozhodnutia a domýšľam ich, prognózujem, viem, že je zle a je načase sa báť. Viac si uvedomujem, keď hrozia veci, ktoré naozaj môžu znamenať vojnu. Nechcem, aby ju moje deti zažili. Mám teda strach z toho, čo neviem ovplyvniť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.