Pamätihodná bola zástava Mozambiku so svojím kalašnikovom, ktorá viala neďaleko Bieleho domu. Bolo to na počesť pobytu prezidenta Guebuza, ktorý po získaní nezávislosti ako minister vnútra organizoval deportácie portugalských obyvateľov. Chvályhodný bol aspoň fakt, že na summit neboli pozvaní zimbabwiansky prezident Mugabe a sudánsky prezident Bašír, obvinený z genocídy v Darfúre.
Zľahka surreálnym aspektom bol tiež fakt, že Obama na de facto jednodňovom summite s predstaviteľmi 50 afrických krajín hodlal riešiť bezpečnostné otázky, obchod, investície, trvalo udržateľný rozvoj, korupciu, pranie špinavých peňazí či dokonca ebolu. Udivený však mohol byť len niekto, kto si nevšimol, že súčasná administratíva vykazuje pomerne malý záujem o svet za americkými hranicami.
Afrika už ale nie je kontinent, na ktorý by sme mohli hľadieť iba cez prizmu rozvojovej pomoci či odpúšťania dlhov. Medzi rokmi 2000 a 2008 dosahoval priemerný ročný rast HDP v subsaharskej Afrike okolo 5 percent, teda dvakrát toľko ako v rokoch devaťdesiatych. Medzi rokmi 1990 a 2010 tiež citeľne klesla miera absolútnej chudoby, aj keď sa africká populácia takmer zdvojnásobila. Pomerne dramaticky tiež v Afrike klesá dojčenská úmrtnosť, zlepšuje sa prístup k sanitácii a čistej vode.
Ekonomický rast Afriky je výsledkom dvoch síl. Prvou je rast cien základných komodít, ktorých sú mnohé africké štáty významnými exportérmi. Ale druhou sú domáce reformy, teda zlepšovanie podnikateľského prostredia, privatizácia a lepšia makroekonomická politika. Pokiaľ v 90. rokoch bola priemerná miera inflácie v subsaharskej Afrike 22 percent, v minulom desaťročí to bolo len 8 percent.
Napriek pokroku je však subsaharská Afrika stále chudobná. Jedným z kľúčových faktorov sú bariéry pre podnikanie a obchod. V roku 2010 bolo priemerné clo v krajinách OECD 2,8 percenta, v Afrike ale až 11 percent. To je síce výrazne menej než 26 percent z roku 1988, ale clá idú v Afrike ruka v ruke s korupciou, zlou infraštruktúrou, a naschvál nejednoznačnými a zložitými pravidlami. Výsledkom je, že pre mnohých afrických exportérov je jednoduchšie exportovať tovary mimo Afriku, než zapájať sa do intraregionálneho obchodu.
Z hlavného mesta Rwandy je to do prístavu v kenskej Mombase nejakých
1 650 kilometrov. Na trase, ktorá prechádza Ugandou, však musí vodič kamiónu zastaviť na 26 checkpointoch a prejsť cez 8 mostových váh. Nedávna štúdia ukazuje, že aby dorazil do cieľa, musí v priebehu cesty zaplatiť úplatky v celkovej hodnote 846 dolárov. Iná štúdia zasa ukázala, že kamionista, dodávajúci tovar do supermarketov v južnej časti Afriky, musí pri sebe nosiť až 1 600 rôznych dokladov...
Obama tieto problémy za Afričanov nevyrieši. Summit však bol príležitosťou k pokroku v liberalizácii obchodu Afriky s rozvinutým Západom a jeho poľnohospodárskymi dotáciami. Táto príležitosť však ostala z väčšej časti nevyužitá. Dobrou správou však je, že Afrika je na oveľa lepšej ceste, než ešte nedávno.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Zľahka surreálnym aspektom bol tiež fakt, že Obama na de facto jednodňovom summite s predstaviteľmi 50 afrických krajín hodlal riešiť bezpečnostné otázky, obchod, investície, trvalo udržateľný rozvoj, korupciu, pranie špinavých peňazí či dokonca ebolu. Udivený však mohol byť len niekto, kto si nevšimol, že súčasná administratíva vykazuje pomerne malý záujem o svet za americkými hranicami.
Afrika už ale nie je kontinent, na ktorý by sme mohli hľadieť iba cez prizmu rozvojovej pomoci či odpúšťania dlhov. Medzi rokmi 2000 a 2008 dosahoval priemerný ročný rast HDP v subsaharskej Afrike okolo 5 percent, teda dvakrát toľko ako v rokoch devaťdesiatych. Medzi rokmi 1990 a 2010 tiež citeľne klesla miera absolútnej chudoby, aj keď sa africká populácia takmer zdvojnásobila. Pomerne dramaticky tiež v Afrike klesá dojčenská úmrtnosť, zlepšuje sa prístup k sanitácii a čistej vode.
Ekonomický rast Afriky je výsledkom dvoch síl. Prvou je rast cien základných komodít, ktorých sú mnohé africké štáty významnými exportérmi. Ale druhou sú domáce reformy, teda zlepšovanie podnikateľského prostredia, privatizácia a lepšia makroekonomická politika. Pokiaľ v 90. rokoch bola priemerná miera inflácie v subsaharskej Afrike 22 percent, v minulom desaťročí to bolo len 8 percent.
Napriek pokroku je však subsaharská Afrika stále chudobná. Jedným z kľúčových faktorov sú bariéry pre podnikanie a obchod. V roku 2010 bolo priemerné clo v krajinách OECD 2,8 percenta, v Afrike ale až 11 percent. To je síce výrazne menej než 26 percent z roku 1988, ale clá idú v Afrike ruka v ruke s korupciou, zlou infraštruktúrou, a naschvál nejednoznačnými a zložitými pravidlami. Výsledkom je, že pre mnohých afrických exportérov je jednoduchšie exportovať tovary mimo Afriku, než zapájať sa do intraregionálneho obchodu.
Z hlavného mesta Rwandy je to do prístavu v kenskej Mombase nejakých
1 650 kilometrov. Na trase, ktorá prechádza Ugandou, však musí vodič kamiónu zastaviť na 26 checkpointoch a prejsť cez 8 mostových váh. Nedávna štúdia ukazuje, že aby dorazil do cieľa, musí v priebehu cesty zaplatiť úplatky v celkovej hodnote 846 dolárov. Iná štúdia zasa ukázala, že kamionista, dodávajúci tovar do supermarketov v južnej časti Afriky, musí pri sebe nosiť až 1 600 rôznych dokladov...
Obama tieto problémy za Afričanov nevyrieši. Summit však bol príležitosťou k pokroku v liberalizácii obchodu Afriky s rozvinutým Západom a jeho poľnohospodárskymi dotáciami. Táto príležitosť však ostala z väčšej časti nevyužitá. Dobrou správou však je, že Afrika je na oveľa lepšej ceste, než ešte nedávno.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.