Kreslo pre Františka Mikloška

Je samozrejmé, že Lex Beneš vyjadruje viac ako len zásluhy Eduarda Beneša o štát. Politický príbeh Eduarda Beneša je výnimočný. Spolu s Masarykom a Štefánikom boli v roku 1918, na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie, tvorcami a architektmi Československej republiky. V rokoch 1918 až 1935 bol Beneš ministrom zahraničia ČSR. V rokoch 1921 a 1922 bol predsedom vlády, rokoch 1935  ̶  1938 a 1945  ̶  1948 bol prezidentom ČSR. V rokoch 1940 až 1945 bol prezidentom ČSR v exile. Zúčastnil sa na všetkých prelomových udalostiach v Európe v prvej polovici 20. storočia.
Eduard Beneš bol zo slovenského pohľadu symbolom čechoslovakistickej politiky prvej i druhej republiky. Jeho abdikácia v októbri 1938 a odchod do exilu zostanú predmetom politicko-historických diskusií. Benešove dekréty navždy otvorili problém brutálneho vyhnania Nemcov a násilného vysídlenia Maďarov. Pokiaľ ide o komunistov a ZSSR, v rozhovore s pani Posse-Brázdovou v Sezimově Ústí v auguste 1948 povedal: „Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky... Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal veriť, že ma i Stalin chladnokrvne a cynicky klamal.“
Česká ľavicová snemovňa bola v roku 2004 presvedčená, že Eduarda Beneša si ako politika treba uctiť, pravicový Senát si to nemyslel a prezident Klaus sa nevyjadril. Keby som bol v českom parlamente, napriek zásluhám Eduarda Beneša o československý štát by som hlasoval proti.