Krátkodobý cieľ ruského prezidenta Vladimíra Putina sa možno obmedzoval iba na opätovné získanie kontroly nad Krymom a zachovanie určitého vplyvu v ukrajinských záležitostiach, ale jeho dlhodobejšie ambície sú oveľa smelšie. Túto ambíciu možno ľahko prečítať. Putin kedysi predniesol slávny výrok, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou katastrofou dvadsiateho storočia. Jeho dlhodobým cieľom je teda opätovné vybudovanie Sovietskeho zväzu v nejakej podobe, azda v podobe nadnárodnej únie členských štátov na spôsob Európskej únie.
Tento cieľ nie je prekvapivý: či už Rusko zažívalo úpadok, alebo nie, vždy bolo pokladané za veľmoc, ktorú by mali obklopovať nárazníkové štáty. Aj cárske Rusko vždy rozširovalo svoj vplyv. Za vlády boľševikov vybudovalo Rusko Sovietsky zväz a sféru vplyvu, ktorá zahŕňala väčšinu strednej a východnej Európy. A teraz, za vlády podobne autokratického Putinovho režimu, plánuje Rusko postupné vytvorenie obrovskej eurázijskej únie.
.hlbšia integrácia
Hoci takzvaný Eurázijský ekonomický zväz (EAU) je stále iba colnou úniou, skúsenosť Európskej únie naznačuje, že úspešné fungovanie zóny voľného obchodu časom zákonite vedie k širšej hospodárskej, menovej a nakoniec aj politickej integrácii. Cieľom Ruska nie je vytvorenie ďalšej Severoamerickej dohody o voľnom obchode; je ním vytvorenie ďalšej EÚ, pričom všetky skutočné mocenské páky by držal v rukách Kremeľ. Plán je zrejmý: začať colnou úniou ̶ spočiatku medzi Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom ̶ a postupne k nej pripojiť väčšinu bývalých sovietskych republík. V hre sú už Arménsko a Kirgizsko.
Len čo dôjde k vytvoreniu širokej colnej únie, obchodné, finančné a investičné vzťahy sa vnútri nej rozrastú do takej miery, že členské krajiny stabilizujú svoje vzájomné devízové kurzy. Potom, povedzme pár desiatok rokov po založení colnej únie, začnú členovia uvažovať o vytvorení skutočnej menovej únie so spoločnou menou (eurázijský rubeľ?), ktorú bude možné používať ako účtovnú jednotku, platidlo aj uchovávateľa hodnoty.
Ako ukazujú skúsenosti z eurozóny, udržiavanie menovej únie si vyžaduje bankovú, fiškálnu a úplnú hospodársku úniu. A len čo sa členské štáty vzdajú suverenity nad fiškálnymi, bankovými a hospodárskymi záležitosťami, môžu nakoniec potrebovať aj čiastočnú politickú úniu, aby zabezpečili demokratickú legitimitu.
Realizácia takéhoto plánu bude možno vyžadovať prekonávanie vážnych prekážok a vyčleňovanie veľkých finančných zdrojov počas mnohých desiatok rokov. Prvým krokom je však colná únia a tá v prípade Eurázijského zväzu musela zahŕňať aj Ukrajinu, čoby najväčšieho západného suseda Ruska. Preto Putin vyvinul na bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča taký tlak, aby sa vzdal asociačnej dohody s EÚ. A preto tiež Putin reagoval na vypudenie Janukovyčovej vlády obsadením Krymu a destabilizáciou východnej Ukrajiny.
.bližie k Ázii
Posledné udalosti ešte viac oslabili trhovo orientované a k Západu tiahnuce frakcie v Rusku a posilnili štátne kapitalistické, nacionalistické frakcie, ktoré teraz tlačia na rýchlejšie založenie EAU. A predovšetkým napätie, súvisiace s Ukrajinou, medzi Ruskom na jednej strane a Európou a Spojenými štátmi na strane druhej povedie k tomu, že sa ruský export energie a surovín ̶ a s ním súvisiace produktovody ̶ posunú bližšie k Ázii a Číne.
Rusko a jeho partneri zo skupiny BRICS (Brazília, India, Čína a Juhoafrická republika) si tiež zakladajú rozvojovú banku. Má byť alternatívou k Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, ktoré kontroluje Západ. Odhalenie o elektronickom sledovaní zo strany USA zasa môže viesť Rusko ̶ a ďalšie neliberálne štáty ̶ k obmedzovaniu internetového prístupu a vytváraniu vlastných, štátom kontrolovaných dátových sietí. Hovorí sa dokonca aj o tom, že Rusko a Čína vytvoria alternatívny medzinárodný platobný systém ako náhradu za systém SWIFT, ktorý môžu USA a Európa využívať na uvalenie finančných sankcií na Rusko.
Vytvorenie úplného EAU ̶ zväzu, ktorý bude mať čoraz slabšie obchodné, finančné, ekonomické, platobné, komunikačné a politické väzby na Západ ̶ je možno len fantáziou. Absencia reforiem a nepriaznivé demografické trendy v Rusku naznačujú nízky potenciálny rast a nedostatok finančných prostriedkov na vytvorenie fiškálnej a transferovej únie, ktorá je na prilákanie ďalších krajín potrebná. Putin je však ambiciózny a podobne ako ďalší autokrati stredoázijských štátov môže zotrvať pri moci ešte desiatky rokov. A či sa nám to páči, alebo nie, aj Rusko, ktorému chýba dynamika potrebná na úspech v oblasti výroby a v sektoroch budúcnosti, zostane komoditnou superveľmocou.
Zdá sa, že revizionistické mocnosti typu Ruska, Číny a Iránu sú pripravené konfrontovať globálny ekonomický a politický poriadok, ktorý USA a Západ vybudovali po rozpade Sovietskeho zväzu. Jedna z týchto revizionistických mocností ̶ Rusko ̶ však teraz agresívne presadzuje opätovné vytvorenie útvaru blížiaceho sa impériu a vlastné sféry vplyvu.
Sankcie, ktoré USA a Európa Rusku vyrubujú, sú síce nevyhnutné, ale, žiaľ, možno iba posilnia presvedčenie Putina a jeho nacionalistických slavianofilských poradcov, že budúcnosť Ruska neleží na Západe, ale v oddelenom integračnom projekte na Východe. Americký prezident Barack Obama tvrdí, že to nie je začiatok novej studenej vojny; súčasné trendy však môžu čoskoro začať naznačovať opak.
Nouriel Roubini je profesor ekonómie na Sternovej obchodnej fakulte Newyorskej univerzity.
Tento cieľ nie je prekvapivý: či už Rusko zažívalo úpadok, alebo nie, vždy bolo pokladané za veľmoc, ktorú by mali obklopovať nárazníkové štáty. Aj cárske Rusko vždy rozširovalo svoj vplyv. Za vlády boľševikov vybudovalo Rusko Sovietsky zväz a sféru vplyvu, ktorá zahŕňala väčšinu strednej a východnej Európy. A teraz, za vlády podobne autokratického Putinovho režimu, plánuje Rusko postupné vytvorenie obrovskej eurázijskej únie.
.hlbšia integrácia
Hoci takzvaný Eurázijský ekonomický zväz (EAU) je stále iba colnou úniou, skúsenosť Európskej únie naznačuje, že úspešné fungovanie zóny voľného obchodu časom zákonite vedie k širšej hospodárskej, menovej a nakoniec aj politickej integrácii. Cieľom Ruska nie je vytvorenie ďalšej Severoamerickej dohody o voľnom obchode; je ním vytvorenie ďalšej EÚ, pričom všetky skutočné mocenské páky by držal v rukách Kremeľ. Plán je zrejmý: začať colnou úniou ̶ spočiatku medzi Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom ̶ a postupne k nej pripojiť väčšinu bývalých sovietskych republík. V hre sú už Arménsko a Kirgizsko.
Len čo dôjde k vytvoreniu širokej colnej únie, obchodné, finančné a investičné vzťahy sa vnútri nej rozrastú do takej miery, že členské krajiny stabilizujú svoje vzájomné devízové kurzy. Potom, povedzme pár desiatok rokov po založení colnej únie, začnú členovia uvažovať o vytvorení skutočnej menovej únie so spoločnou menou (eurázijský rubeľ?), ktorú bude možné používať ako účtovnú jednotku, platidlo aj uchovávateľa hodnoty.
Ako ukazujú skúsenosti z eurozóny, udržiavanie menovej únie si vyžaduje bankovú, fiškálnu a úplnú hospodársku úniu. A len čo sa členské štáty vzdajú suverenity nad fiškálnymi, bankovými a hospodárskymi záležitosťami, môžu nakoniec potrebovať aj čiastočnú politickú úniu, aby zabezpečili demokratickú legitimitu.
Realizácia takéhoto plánu bude možno vyžadovať prekonávanie vážnych prekážok a vyčleňovanie veľkých finančných zdrojov počas mnohých desiatok rokov. Prvým krokom je však colná únia a tá v prípade Eurázijského zväzu musela zahŕňať aj Ukrajinu, čoby najväčšieho západného suseda Ruska. Preto Putin vyvinul na bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča taký tlak, aby sa vzdal asociačnej dohody s EÚ. A preto tiež Putin reagoval na vypudenie Janukovyčovej vlády obsadením Krymu a destabilizáciou východnej Ukrajiny.
.bližie k Ázii
Posledné udalosti ešte viac oslabili trhovo orientované a k Západu tiahnuce frakcie v Rusku a posilnili štátne kapitalistické, nacionalistické frakcie, ktoré teraz tlačia na rýchlejšie založenie EAU. A predovšetkým napätie, súvisiace s Ukrajinou, medzi Ruskom na jednej strane a Európou a Spojenými štátmi na strane druhej povedie k tomu, že sa ruský export energie a surovín ̶ a s ním súvisiace produktovody ̶ posunú bližšie k Ázii a Číne.
Rusko a jeho partneri zo skupiny BRICS (Brazília, India, Čína a Juhoafrická republika) si tiež zakladajú rozvojovú banku. Má byť alternatívou k Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, ktoré kontroluje Západ. Odhalenie o elektronickom sledovaní zo strany USA zasa môže viesť Rusko ̶ a ďalšie neliberálne štáty ̶ k obmedzovaniu internetového prístupu a vytváraniu vlastných, štátom kontrolovaných dátových sietí. Hovorí sa dokonca aj o tom, že Rusko a Čína vytvoria alternatívny medzinárodný platobný systém ako náhradu za systém SWIFT, ktorý môžu USA a Európa využívať na uvalenie finančných sankcií na Rusko.
Vytvorenie úplného EAU ̶ zväzu, ktorý bude mať čoraz slabšie obchodné, finančné, ekonomické, platobné, komunikačné a politické väzby na Západ ̶ je možno len fantáziou. Absencia reforiem a nepriaznivé demografické trendy v Rusku naznačujú nízky potenciálny rast a nedostatok finančných prostriedkov na vytvorenie fiškálnej a transferovej únie, ktorá je na prilákanie ďalších krajín potrebná. Putin je však ambiciózny a podobne ako ďalší autokrati stredoázijských štátov môže zotrvať pri moci ešte desiatky rokov. A či sa nám to páči, alebo nie, aj Rusko, ktorému chýba dynamika potrebná na úspech v oblasti výroby a v sektoroch budúcnosti, zostane komoditnou superveľmocou.
Zdá sa, že revizionistické mocnosti typu Ruska, Číny a Iránu sú pripravené konfrontovať globálny ekonomický a politický poriadok, ktorý USA a Západ vybudovali po rozpade Sovietskeho zväzu. Jedna z týchto revizionistických mocností ̶ Rusko ̶ však teraz agresívne presadzuje opätovné vytvorenie útvaru blížiaceho sa impériu a vlastné sféry vplyvu.
Sankcie, ktoré USA a Európa Rusku vyrubujú, sú síce nevyhnutné, ale, žiaľ, možno iba posilnia presvedčenie Putina a jeho nacionalistických slavianofilských poradcov, že budúcnosť Ruska neleží na Západe, ale v oddelenom integračnom projekte na Východe. Americký prezident Barack Obama tvrdí, že to nie je začiatok novej studenej vojny; súčasné trendy však môžu čoskoro začať naznačovať opak.
Nouriel Roubini je profesor ekonómie na Sternovej obchodnej fakulte Newyorskej univerzity.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.