.v stredu popoludní je centrum východoslovenskej dedinky Lenartov prázdne. Iba jeden rómsky chlapec oslovuje hudobníkov, ktorí vystupujú z autobusu: „Ujko, nemáte desať centov? Na rožok.“ Odrazu to zapraská v reproduktoroch obecného rozhlasu a ozve sa hlásenie: „Vážení občania, dnes večer o deviatej vystúpi na ihrisku v rómskej osade známa česká umelkyňa Ida Kelarová spoločne s Českou filharmóniou a súborom Čavorenge. Vstup je voľný.“
Štrnásť českých muzikantov kráča do budovy školy, kde ich už čakajú učiteľky so zvedavými rómskymi deťmi. Tie obdivujú z nástrojov najmä bicie, basu a kontrabas. Filharmonici pripravili program na celé popoludnie. V jednej triede rozoberá muzikant trúbku a pýta sa detí, koľko metrov merajú všetky jej súčasti. „Je to menej ako desať, no viac ako päť,“ napovedá im. „Osem!“ zaznie správna odpoveď. V inej triede sa muzikanti s deťmi hrajú na napodobňovanie rôznych zvukov – lietadla, svišťa, ale aj hada, slona či koníka. „Deti, a viete, že sláčik na violončelo je vyrobený z chvosta koníka?“ pýta sa hudobník. Pre deti, ktoré ešte nikdy nič také nezažili, je to obrovský zážitok. Na záver im filharmonici zahrajú hudbu zo známej rozprávky. „A jakpak se řekne slovensky Křemínek a Vochomůrka?“ pýta sa jeden z hudobníkov. Deti nevedia. Rozprávku Kremienok a Chocholúšik nepoznajú.
.cesty z biedy
Revúca, Poltár, Lovinobaňa, Moldava nad Bodvou, Čadca, Kežmarok, Rakúsy, Ihľany, Liptovský Mikuláš. Z týchto miest a obcí prišla polovica rómskych detí zo 40-členného súboru Čavorenge na dvojtýždňovú letnú umeleckú školu. Druhú polovicu súboru tvorili deti z Českej republiky. Hlavný organizátor, ktorým je Kelarovej občianske združenie Miret, zaviedol od začiatku prísny režim. Všetci si ho spoločne prvý deň odsúhlasili. Dve deti z Písku poslali pre jeho nedodržanie po štyroch dňoch domov. Fajčili a klamali.
„Mnohé z týchto detí žijú v biednych osadách. Tu pracujú tvrdo na sebe, je to pre ne motivácia, aby nečakali, až im spadne niečo z neba. Sprostredkovali sme im priestor a skúsenosti, ktoré som získala za tridsať rokov práce s Rómami. Je dôležité, aby sme tvorili stále nové a nové vzory pre rómske deti – tie im naozaj chýbajú,“ vysvetľuje svoju motiváciu Ida Kelarová.
Ona samotná mala v živote obrovské šťastie v tom, že jej otec bol Róm, skvelý muzikant. Bol to jej najväčší životný učiteľ. Kelarová s hrdosťou dodáva, že už majú v Česku prvú generáciu rómskej elity, absolventov univerzít, akadémií a konzervatórií. „Motivujeme ich na vzdelávanie, aby si mohli vybudovať lepší život, než sa to podarilo ich rodičom. A aby boli vzorom pre ďalších,“ hovorí Kelarová a priznáva, že ju hnevajú dospelí Rómovia: „Začala som pracovať s dospelými a tam som nevidela cestu. Je to ako so stromom, veľký už nepresadíš. Bolo to pre mňa veľmi bolestné sklamanie. Spočiatku som si naivne myslela, že všetci Rómovia sú takí ako môj otec a moja rodina. Za socializmu som takmer dvadsať rokov žila v emigrácii v západnej Európe. Do Československa som sa vrátila po roku 1989. A práve vtedy ma to ‚nakoplo´. Zistila som, že u nás existuje rasizmus a diskriminácia. Vrhla som sa na cestu osvety, pretože som cítila zodpovednosť za otca, ktorý sa hanbil za to, že je Róm. Potrebovala som si to sama prežiť.“
Azda najväčším životným sklamaním Idy Kelarovej bola rómska víťazka súťaže Superstar Vierka Berkyová. Pracovala s ňou od jej dvanástich rokov a dúfala, že sa vydá inou cestou ako jej rodičia. „Otec jej totálne zničil život, mal by ísť za to do väzenia. Od šiestich rokov ju brával do barov, kde sa fajčilo a pilo. Vierka potom ráno nechodila do školy,“ spomína Kelarová. „Niekoľko rokov u mňa bývali, starala som sa o nich. Pomohla som im presťahovať sa z osady na Slovensku do Česka. Ako som neskôr zistila, iba ma využili. Podala som Vierke pomocnú ruku a myslela som si, že vďaka tomu začne aj rodina nejako fungovať, no, bohužiaľ, začali špekulovať o tom, že si na nej môžu zarobiť. Berkyovci dnes žijú v Írsku. Videla som nejakú fotku, že Vierka si vzala o dosť staršieho pána. Veľmi ma sklamalo, že kráča presne po tej ceste, od ktorej som ju chcela odhovoriť.“
O čo viac sklamania zažila Ida Kelarová s Berkyovcami, o to húževnatejšie sa už niekoľko rokov venuje súboru Čavorenge. Navštevuje rómske osady a komunity, v ktorých vyberá talentované deti. Teraz prišli prvýkrát s Českou filharmóniou na Slovensko, no v uplynulých rokoch mali letné umelecké školy v Hradci Králové alebo v Zlíne. V novembri čaká najlepšie deti zo súboru zážitok, aký ešte nemali – spoločné predvianočné vystúpenie s filharmonikmi v pražskom Rudolfíne.
.nadšení filharmonici
Tri vystúpenia na Slovensku znamenali veľký zážitok aj pre českých hudobníkov. Nikto z nich ešte predtým nevidel na vlastné oči biedu rómskej osady. Na koncerty sa prišiel pozrieť aj riaditeľ filharmónie David Mareček.
„V Prahe organizujeme vzdelávacie programy, aby sme priviedli mladých ľudí k záujmu o klasickú hudbu,“ vysvetľuje šéf oddelenia vzdelávacích programov Českej filharmónie Petr Kadlec. „Asi pred rokom sme si povedali, že sa zameriame aj na chudobné deti, ktoré nemajú možnosť sa dostať k vážnej hudbe. Začali sme hľadať niekoho, kto sa venuje deťom zo sociálne vylúčených lokalít. A tak sme oslovili Idu Kelarovú.“
Pri otázke, ako reagovali špičkoví českí muzikanti na ponuku ísť hrať do rómskych osád na Slovensko, sa Kadlec usmeje: „Prevažne pozitívne. Neoslovovali sme všetkých členov telesa, ale jednotlivcov, u ktorých sme predpokladali pozitívny ohlas. Väčšinou sú tu vekovo mladší hudobníci, pretože starší majú viacdetné rodiny, s ktorými sú teraz na prázdninách. Pred cestou sa začali ozývať aj skeptické hlasy, že nás na Slovensku okradnú. No musím povedať, že všetko ide fajn, nie sú nijaké problémy.“
Filharmonici nacvičili s deťmi rómske piesne a balady. Buď tradičné, alebo tie, ktoré skomponoval manžel Idy Kelarovej Deziderius Dužda zvaný Dežo. Aranžmány robil ďalší skvelý rómsky muzikant Jozef Fečo.
.sladká odmena
Hlavným spoluorganizátorom spoločných vystúpení filharmonikov a rómskych detí bolo občianske združenie Sociálny Prešov. Jeho šéfka Ingrid Doležalová sa rómskej problematike venuje od roku 1998. Pred ôsmimi rokmi sa presťahovala z Bratislavy do Prešova, kde sa venuje práci so zraniteľnými skupinami. A tak sa aj zoznámila s Idou Kelarovou.
Dva týždne trvajúci tábor znamenal pre deti tvrdú prácu na sebe. Tvorivé dielne, terapie, dychové cvičenia, prežívanie emócií, tancov a spevu, ale aj nočný pochod lesom či hľadanie pokladu – to všetko pre deti pripravila Ida, Ingrid a dobrovoľníci z Česka, zo Slovenska, ale aj zo Švajčiarska či z Izraela. Záverečnou odmenou bola obrovská torta pre 120 maškrtníkov. A samozrejme, dobrý pocit a hrdosť všetkých na seba samého.
Štrnásť českých muzikantov kráča do budovy školy, kde ich už čakajú učiteľky so zvedavými rómskymi deťmi. Tie obdivujú z nástrojov najmä bicie, basu a kontrabas. Filharmonici pripravili program na celé popoludnie. V jednej triede rozoberá muzikant trúbku a pýta sa detí, koľko metrov merajú všetky jej súčasti. „Je to menej ako desať, no viac ako päť,“ napovedá im. „Osem!“ zaznie správna odpoveď. V inej triede sa muzikanti s deťmi hrajú na napodobňovanie rôznych zvukov – lietadla, svišťa, ale aj hada, slona či koníka. „Deti, a viete, že sláčik na violončelo je vyrobený z chvosta koníka?“ pýta sa hudobník. Pre deti, ktoré ešte nikdy nič také nezažili, je to obrovský zážitok. Na záver im filharmonici zahrajú hudbu zo známej rozprávky. „A jakpak se řekne slovensky Křemínek a Vochomůrka?“ pýta sa jeden z hudobníkov. Deti nevedia. Rozprávku Kremienok a Chocholúšik nepoznajú.
.cesty z biedy
Revúca, Poltár, Lovinobaňa, Moldava nad Bodvou, Čadca, Kežmarok, Rakúsy, Ihľany, Liptovský Mikuláš. Z týchto miest a obcí prišla polovica rómskych detí zo 40-členného súboru Čavorenge na dvojtýždňovú letnú umeleckú školu. Druhú polovicu súboru tvorili deti z Českej republiky. Hlavný organizátor, ktorým je Kelarovej občianske združenie Miret, zaviedol od začiatku prísny režim. Všetci si ho spoločne prvý deň odsúhlasili. Dve deti z Písku poslali pre jeho nedodržanie po štyroch dňoch domov. Fajčili a klamali.
„Mnohé z týchto detí žijú v biednych osadách. Tu pracujú tvrdo na sebe, je to pre ne motivácia, aby nečakali, až im spadne niečo z neba. Sprostredkovali sme im priestor a skúsenosti, ktoré som získala za tridsať rokov práce s Rómami. Je dôležité, aby sme tvorili stále nové a nové vzory pre rómske deti – tie im naozaj chýbajú,“ vysvetľuje svoju motiváciu Ida Kelarová.
Ona samotná mala v živote obrovské šťastie v tom, že jej otec bol Róm, skvelý muzikant. Bol to jej najväčší životný učiteľ. Kelarová s hrdosťou dodáva, že už majú v Česku prvú generáciu rómskej elity, absolventov univerzít, akadémií a konzervatórií. „Motivujeme ich na vzdelávanie, aby si mohli vybudovať lepší život, než sa to podarilo ich rodičom. A aby boli vzorom pre ďalších,“ hovorí Kelarová a priznáva, že ju hnevajú dospelí Rómovia: „Začala som pracovať s dospelými a tam som nevidela cestu. Je to ako so stromom, veľký už nepresadíš. Bolo to pre mňa veľmi bolestné sklamanie. Spočiatku som si naivne myslela, že všetci Rómovia sú takí ako môj otec a moja rodina. Za socializmu som takmer dvadsať rokov žila v emigrácii v západnej Európe. Do Československa som sa vrátila po roku 1989. A práve vtedy ma to ‚nakoplo´. Zistila som, že u nás existuje rasizmus a diskriminácia. Vrhla som sa na cestu osvety, pretože som cítila zodpovednosť za otca, ktorý sa hanbil za to, že je Róm. Potrebovala som si to sama prežiť.“
Azda najväčším životným sklamaním Idy Kelarovej bola rómska víťazka súťaže Superstar Vierka Berkyová. Pracovala s ňou od jej dvanástich rokov a dúfala, že sa vydá inou cestou ako jej rodičia. „Otec jej totálne zničil život, mal by ísť za to do väzenia. Od šiestich rokov ju brával do barov, kde sa fajčilo a pilo. Vierka potom ráno nechodila do školy,“ spomína Kelarová. „Niekoľko rokov u mňa bývali, starala som sa o nich. Pomohla som im presťahovať sa z osady na Slovensku do Česka. Ako som neskôr zistila, iba ma využili. Podala som Vierke pomocnú ruku a myslela som si, že vďaka tomu začne aj rodina nejako fungovať, no, bohužiaľ, začali špekulovať o tom, že si na nej môžu zarobiť. Berkyovci dnes žijú v Írsku. Videla som nejakú fotku, že Vierka si vzala o dosť staršieho pána. Veľmi ma sklamalo, že kráča presne po tej ceste, od ktorej som ju chcela odhovoriť.“
O čo viac sklamania zažila Ida Kelarová s Berkyovcami, o to húževnatejšie sa už niekoľko rokov venuje súboru Čavorenge. Navštevuje rómske osady a komunity, v ktorých vyberá talentované deti. Teraz prišli prvýkrát s Českou filharmóniou na Slovensko, no v uplynulých rokoch mali letné umelecké školy v Hradci Králové alebo v Zlíne. V novembri čaká najlepšie deti zo súboru zážitok, aký ešte nemali – spoločné predvianočné vystúpenie s filharmonikmi v pražskom Rudolfíne.
.nadšení filharmonici
Tri vystúpenia na Slovensku znamenali veľký zážitok aj pre českých hudobníkov. Nikto z nich ešte predtým nevidel na vlastné oči biedu rómskej osady. Na koncerty sa prišiel pozrieť aj riaditeľ filharmónie David Mareček.
„V Prahe organizujeme vzdelávacie programy, aby sme priviedli mladých ľudí k záujmu o klasickú hudbu,“ vysvetľuje šéf oddelenia vzdelávacích programov Českej filharmónie Petr Kadlec. „Asi pred rokom sme si povedali, že sa zameriame aj na chudobné deti, ktoré nemajú možnosť sa dostať k vážnej hudbe. Začali sme hľadať niekoho, kto sa venuje deťom zo sociálne vylúčených lokalít. A tak sme oslovili Idu Kelarovú.“
Pri otázke, ako reagovali špičkoví českí muzikanti na ponuku ísť hrať do rómskych osád na Slovensko, sa Kadlec usmeje: „Prevažne pozitívne. Neoslovovali sme všetkých členov telesa, ale jednotlivcov, u ktorých sme predpokladali pozitívny ohlas. Väčšinou sú tu vekovo mladší hudobníci, pretože starší majú viacdetné rodiny, s ktorými sú teraz na prázdninách. Pred cestou sa začali ozývať aj skeptické hlasy, že nás na Slovensku okradnú. No musím povedať, že všetko ide fajn, nie sú nijaké problémy.“
Filharmonici nacvičili s deťmi rómske piesne a balady. Buď tradičné, alebo tie, ktoré skomponoval manžel Idy Kelarovej Deziderius Dužda zvaný Dežo. Aranžmány robil ďalší skvelý rómsky muzikant Jozef Fečo.
.sladká odmena
Hlavným spoluorganizátorom spoločných vystúpení filharmonikov a rómskych detí bolo občianske združenie Sociálny Prešov. Jeho šéfka Ingrid Doležalová sa rómskej problematike venuje od roku 1998. Pred ôsmimi rokmi sa presťahovala z Bratislavy do Prešova, kde sa venuje práci so zraniteľnými skupinami. A tak sa aj zoznámila s Idou Kelarovou.
Dva týždne trvajúci tábor znamenal pre deti tvrdú prácu na sebe. Tvorivé dielne, terapie, dychové cvičenia, prežívanie emócií, tancov a spevu, ale aj nočný pochod lesom či hľadanie pokladu – to všetko pre deti pripravila Ida, Ingrid a dobrovoľníci z Česka, zo Slovenska, ale aj zo Švajčiarska či z Izraela. Záverečnou odmenou bola obrovská torta pre 120 maškrtníkov. A samozrejme, dobrý pocit a hrdosť všetkých na seba samého.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.