K čomu sa hlásime (a k čomu nie)

V pásme Gazy, takisto ako v Izraeli,  umierajú nevinní civilisti.  Izraelská spoločnosť je k ich utrpeniu veľmi vnímavá, a nie je náhoda, že zo strany oficiálnych izraelských úradov sa pri každom konflikte, ale aj počas obdobia prímeria opakujú mnohé pokusy o zmiernenie utrpenia Palestínčanov. Izraelské nemocnice a lôžka v nich sú raneným  civilistom k dispozícii. Izraelská armáda rozosiela  rozhlasové a telefonické (sms) výzvy do oblastí budúcich bojov, aby upozornila civilistov na nutnosť vzdialiť sa z týchto  miest. Opakujú sa výzvy, aby sa civilné obyvateľstvo nezdržovalo v blízkosti  teroristov z organizácie Hamas, ktorí sú prirodzeným terčom vojenských akcií.
Napriek týmto postojom sa časť svetových médií vyjadruje smerom k Izraelu kriticky. Dlhodobé terorizovanie izraelského obyvateľstva islamskými militantmi, tisícky raketových útokov, vraždy nič netušiacich civilistov, kladenie nástražných výbušných systémov, podpaľačstvo  a podobné činnosti nie sú pre tlač zaujímavé. Záujem sa objavuje až vtedy, keď sa situácia stane natoľko neúnosnou, že musí zasiahnuť izraelská armáda. Až vtedy, pri reakciách izraelskej armády, sa objavujú absurdné, ba miestami až poburujúce výzvy na umiernenosť a zdržanlivosť.  A rád by som zdôraznil, že tieto výzvy zaznievajú (zriedkavo, ale predsa) aj od jednotlivcov izraelského alebo židovského (diaspórického) pôvodu. 
Vďačným zdrojom historických paralel je druhá svetová vojna. Svet vtedy bojoval proti nemeckému nacizmu, nebojoval proti Nemcom. Aj vtedy trpeli nevinní civilisti, aj nemeckí. Ich utrpenie nevyvoláva v nás radosť, ale nemení náš postoj, ktorým sa hlásime k protifašistickej rezistencii, k boju proti fašizmu, nacizmu. Keď spojenecké letectvo pred 70 rokmi bombardovalo Drážďany, zahynuli tam tisícky nevinných civilistov. Netešíme sa z ich utrpenia a smrti, ale vieme, že bez násilia a bez armády sa nacizmus poraziť nedal. Vie si niekto predstaviť výzvy na umiernenosť a zdržanlivosť v časoch boja proti nacizmu?
V štáte Izrael, v minulosti aj súčasnosti, sú kresťanské a islamské posvätné miesta zákonom chránené rovnako ako židovské. Keď nedávno izraelskí osadníci na rozkaz vlády opustili osady v pásme Gazy, k prvým činom nových obyvateľov patrilo zničenie a zneuctenie synagóg. Aj preto sa hlásime k postoju a praxi štátu Izrael a odmietame postoje mnohých arabských a islamských štátov, ktoré Izrael pokrytecky kritizujú za porušovanie ľudských práv Palestínčanov.  Pripomínam, že Palestínčania majú svoje zastúpenie aj v izraelskom Knésete a ich práva v Izraeli majú vyšší štandard, než sú práva občanov v štátoch, ktoré Izrael kritizujú.
Ale vráťme sa k súčasnému konfliktu medzi Hamasom a Izraelom. Pred desiatimi rokmi (v marci a v apríli 2004) Izrael cielene zlikvidoval popredných ideológov Hamasu, šejkov Ahmeda Jasína a Abdala Azíza Rantísiho. Vtedy sa objavilo mnoho novinových komentárov, ktoré tento krok odsudzovali, ale  istý britský denník napísal, že plakať nad násilnou smrťou šejka Ahmeda Jasína je rovnako nevhodné, ako oplakávať v roku 1942 likvidáciu zlopovestného Reynharda Heydricha, ktorého zlikvidovali československí parašutisti Jozef Gabčík a Ján Kubiš.
Izrael je dlhodobo cieľom  nenávistných kampaní aj fyzických atakov mnohých islamských teroristických skupín. Hamas je jednou z nich. Mrzí nás, že časť európskych a svetových médií nevidí alebo nechce vidieť asymetriu medzi  postojmi Hamasu na jednej strane a Izraela na druhej strane. Chceme byť humanisti, ale musíme stáť nohami na zemi. Židovstvo je prastará humánna, náboženská, ale aj právna tradícia a civilizácia. Táto civilizácia má právo, ba povinnosť brániť sa. Hlásime sa k Židovstvu, jeho právam, ale aj povinnostiam.