V roku 2007 slovenská ekonomika rástla obrovskou rýchlosťou, firmám sa darí a my postupne bohatneme. Prečo to napriek rastu a stúpajúcemu blahobytu nebol dobrý rok?
Bol to rok, ktorý nám ukázal, aké sme mali šťastie, že pred Mečiarom v 90. rokoch tu neboli dostatočne dlho reformátori, ktorí by stihli krajinu uzdraviť z postkomunistického zúfalstva. Ak by mal Mečiar takú zdravú a vitálnu ekonomiku, akú zdedil Fico, mali by sme ho tu možno dodnes. Pretože silné reči a plné bruchá sú ešte stále to najpodstatnejšie pre dostatočnú masu na to, aby rozhodla o tom, kto tu bude vládnuť. Populizmus a nerozum nikdy nezostávajú bez následkov, lenže zvyčajne trvá dlho, kým tie nevyhnutné následky prídu. Mečiarizmus sa neudržal len preto, že po rozkradnutí toho starého už nezostalo takmer nič – a že to v odklone od európskych civilizačných štandardov prehnal. Dnes je všetko inak – ekonomika utešene rastie a Mečiarov dedič si aspoň spočiatku dával pozor, aby príliš nevybočoval. Svojimi rečami, napríklad keď posiela opozíciu do väzenia, ale aj skutkami, ako napríklad, keď zákonom zakazuje podnikať so ziskom, už vyčnievať začína aj on, čo bola napokon iba otázka času.
.štyri vrcholy
Bol to rok, ktorý musel vyliečiť všetkých optimistov z pocitu, že táto vláda rozpráva hlúposti iba kvôli svojim voličom a v skutočnosti sa bude správať pragmaticky a hlúposti nerobiť. Debata okolo Zákonníka práce jasne ukázala, že používanie rozumu v debate prosto nezaberá. Zaberá lobing, a tak sa napríklad z novely Zákonníka práceš jej podarilo vypreparovať takmer všetky nezmysly a iba preto sú jej dôsledky zlé, ale nie katastrofálne. Aj ešte vážnejšia téma druhého dôchodkového piliera odhalila nekonečnú odvahu, s akou sa niektorí ústavní činitelia púšťajú do debaty o veciach, o ktorých nemajú ani poňatia. Zákaz zisku pre zdravotné poisťovne je tretím vrcholom prvého kompletného roka tejto eskadry nerozumu. Ale škandálom roka je ešte čosi iné – presadenie vyvlastňovania ex-post v štýle „ak pozemok nedáte dobrovoľne, my začneme stavať a bude nám stačiť, keď to bude vyvlastnené až pri kolaudácii“. Všetci vedia, že toto je ďaleko za „hranou ústavnosti“, o ktorej (navonok sa domnievajúc, že sú tesne pred ňou) dookola hovoria politici Smeru. Takáto neúcta k súkromnému majetku je prekročením rubikonu, z ktorého mrazí.
.opäť od základov
Dôležité pre každodenný chod krajiny sú však aj tie desiatky rovnako zlých, len menej viditeľných rozhodnutí takmer v každej oblasti. A to, ako sa tu žije a bude žiť, ovplyvňuje aj ten mentálny návrat do čias mečiarizmu. Opäť treba venovať obrovské množstvo energie na najzákladnejšie veci. Opäť treba bojovať s obmedzenosťou, predsudkami, opäť treba obhajovať súkromné vlastníctvo a trhovú ekonomiku. A opäť treba čeliť osobným útokom namiesto normálnych protiargumentov. Jediné, čo môže potešiť, je historická skúsenosť, že agresivita, ktorá je všadeprítomná a prenikla už aj do ekonomických debát, je účinnou stratégiou len krátkodobo. Dlhodobo víťazia tí, ktorí majú viac rozumu.
.nepoučiteľní
Ešte nedávno sme zažívali zlé časy. Nezamestnanosť bola najväčším sociálnym problémom a v kombinácii s politickou izoláciou (a z toho plynúcim nezáujmom zahraničných investorov) to chvíľami vyzeralo na jazdu tunelom bez konca. Zúfalstvo a hanba boli ešte pred desiatimi rokmi asi dva najčastejšie pocity zo života na Slovensku.
Dostať sa z toho nebolo ani ľahké, ani lacné. Napriek tomu, že sme mali priam učebnicovú skúsenosť a môžeme v takom krátkom časovom úseku porovnávať úspešné a neúspešné stratégie, v rebríčkoch popularity naďalej vedú ľudia, ktorí pred voličským publikom predstierajú, že dnešná dobrá nálada by prišla aj bez obetí a že tie obete boli len pokusmi necitlivých reformátorov.
Aj mnohí z tých, ktorí populistu okamžite prehliadnu, sú však dezorientovaní, pretože počúvajú o excesoch nastupujúceho ficizmu, ale zároveň vidia 9-percentný hospodársky rast a euro za 33 korún.
Fico má šťastie, že žne plody dvoch predchádzajúcich vlád. Amy všetcimáme smolu, že budeme musieť žať jeho „úrodu“. Bol to rok, ktorý jasne naznačil, aká asi bude.
Bol to rok, ktorý nám ukázal, aké sme mali šťastie, že pred Mečiarom v 90. rokoch tu neboli dostatočne dlho reformátori, ktorí by stihli krajinu uzdraviť z postkomunistického zúfalstva. Ak by mal Mečiar takú zdravú a vitálnu ekonomiku, akú zdedil Fico, mali by sme ho tu možno dodnes. Pretože silné reči a plné bruchá sú ešte stále to najpodstatnejšie pre dostatočnú masu na to, aby rozhodla o tom, kto tu bude vládnuť. Populizmus a nerozum nikdy nezostávajú bez následkov, lenže zvyčajne trvá dlho, kým tie nevyhnutné následky prídu. Mečiarizmus sa neudržal len preto, že po rozkradnutí toho starého už nezostalo takmer nič – a že to v odklone od európskych civilizačných štandardov prehnal. Dnes je všetko inak – ekonomika utešene rastie a Mečiarov dedič si aspoň spočiatku dával pozor, aby príliš nevybočoval. Svojimi rečami, napríklad keď posiela opozíciu do väzenia, ale aj skutkami, ako napríklad, keď zákonom zakazuje podnikať so ziskom, už vyčnievať začína aj on, čo bola napokon iba otázka času.
.štyri vrcholy
Bol to rok, ktorý musel vyliečiť všetkých optimistov z pocitu, že táto vláda rozpráva hlúposti iba kvôli svojim voličom a v skutočnosti sa bude správať pragmaticky a hlúposti nerobiť. Debata okolo Zákonníka práce jasne ukázala, že používanie rozumu v debate prosto nezaberá. Zaberá lobing, a tak sa napríklad z novely Zákonníka práceš jej podarilo vypreparovať takmer všetky nezmysly a iba preto sú jej dôsledky zlé, ale nie katastrofálne. Aj ešte vážnejšia téma druhého dôchodkového piliera odhalila nekonečnú odvahu, s akou sa niektorí ústavní činitelia púšťajú do debaty o veciach, o ktorých nemajú ani poňatia. Zákaz zisku pre zdravotné poisťovne je tretím vrcholom prvého kompletného roka tejto eskadry nerozumu. Ale škandálom roka je ešte čosi iné – presadenie vyvlastňovania ex-post v štýle „ak pozemok nedáte dobrovoľne, my začneme stavať a bude nám stačiť, keď to bude vyvlastnené až pri kolaudácii“. Všetci vedia, že toto je ďaleko za „hranou ústavnosti“, o ktorej (navonok sa domnievajúc, že sú tesne pred ňou) dookola hovoria politici Smeru. Takáto neúcta k súkromnému majetku je prekročením rubikonu, z ktorého mrazí.
.opäť od základov
Dôležité pre každodenný chod krajiny sú však aj tie desiatky rovnako zlých, len menej viditeľných rozhodnutí takmer v každej oblasti. A to, ako sa tu žije a bude žiť, ovplyvňuje aj ten mentálny návrat do čias mečiarizmu. Opäť treba venovať obrovské množstvo energie na najzákladnejšie veci. Opäť treba bojovať s obmedzenosťou, predsudkami, opäť treba obhajovať súkromné vlastníctvo a trhovú ekonomiku. A opäť treba čeliť osobným útokom namiesto normálnych protiargumentov. Jediné, čo môže potešiť, je historická skúsenosť, že agresivita, ktorá je všadeprítomná a prenikla už aj do ekonomických debát, je účinnou stratégiou len krátkodobo. Dlhodobo víťazia tí, ktorí majú viac rozumu.
.nepoučiteľní
Ešte nedávno sme zažívali zlé časy. Nezamestnanosť bola najväčším sociálnym problémom a v kombinácii s politickou izoláciou (a z toho plynúcim nezáujmom zahraničných investorov) to chvíľami vyzeralo na jazdu tunelom bez konca. Zúfalstvo a hanba boli ešte pred desiatimi rokmi asi dva najčastejšie pocity zo života na Slovensku.
Dostať sa z toho nebolo ani ľahké, ani lacné. Napriek tomu, že sme mali priam učebnicovú skúsenosť a môžeme v takom krátkom časovom úseku porovnávať úspešné a neúspešné stratégie, v rebríčkoch popularity naďalej vedú ľudia, ktorí pred voličským publikom predstierajú, že dnešná dobrá nálada by prišla aj bez obetí a že tie obete boli len pokusmi necitlivých reformátorov.
Aj mnohí z tých, ktorí populistu okamžite prehliadnu, sú však dezorientovaní, pretože počúvajú o excesoch nastupujúceho ficizmu, ale zároveň vidia 9-percentný hospodársky rast a euro za 33 korún.
Fico má šťastie, že žne plody dvoch predchádzajúcich vlád. Amy všetcimáme smolu, že budeme musieť žať jeho „úrodu“. Bol to rok, ktorý jasne naznačil, aká asi bude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.