Dlho som si písal s istým mladým mužom, krajanom, ktorý by mi mohol byť synom (časť nášho rozhovoru som publikoval vo svojej knihe Několik dnů v roku 2012). Spočiatku to bolo naozaj na „jednu po papuli“. Ten chalan spochybnil holokaust, prihlásil sa k nacionálnemu socializmu, k svojej averzii voči Rómom, opľul vývoj po novembri 1989 a podobne. Roky sme viedli ideologický spor. Určite sme si ani jeden nerobili ilúzie, že toho druhého prerobíme. Napriek tomu, sadal som k našej e-mailovej výmene názorov rád, pretože ma nútil hľadať argumenty. Priebežne som čítal knihy, ktoré by som inak nevzal do ruky. On medzitým takzvane cibril svoju ideologickú výbavu a boril sa so životom. Ja tiež. Až sa nebodaj raz stretneme na protiľahlých stranách zákopov, asi budeme chvíľu váhať, kým stlačíme spúšť. A práve toto krátke zaváhanie bude možno rozhodovať o živote a smrti. Budú to však zákopy hen za rohom, a nie kdesi v Rwande, Somálsku, Sýrii, Iráne, Iraku...
Iné ma trápi ‒ ufňukanci a okiadzači, čo sú najrozšírenejšie verzie súčasného človeka v našom civilizačnom okruhu, nachádzajú na každom kroku dôkazy o rozmanitých sprisahaniach, konšpiráciách, zlodejinách, podrazoch... No neviem. Fakt, že napríklad moderné informačné technológie zneužívajú teroristi, anonymovia, demagógovia, grafomani, pedofilovia a kadejakí iní lotri, bol predvídateľný. Údaje o tom, ako sa predlžuje náš život, zlepšuje zdravotný stav, ako sa zvyšuje hmotný životný štandard, počet vychodených škôl, mobilita atď., hovoria o historicky bezprecedentne dobrom bytí. Kde sa však potom berú tie davy frustrantov?
Mám nutkanie veriť, že to nikdy nebolo inak, pretože taká je ľudská prirodzenosť. Na nohy nás postaví až bezprostredné ohrozenie. Zrazu prestane byť „normálne“ plné brucho, neviazaný konzum, hedonistický štýl života, táranie. Myslím na podstatnú časť občanov, pretože tí pokorní, cnostní, súcitní, láskaví tu boli vždy v menšine. Áno, až v situáciách, keď ide o krk, vychádzajú z anonymnej masy dopredu tí najlepší, aby sa postavili do prvej línie. Nech nás však pánboh ochraňuje čo najdlhšie pred takouto nutnosťou. Situácie, keď budeme odkázaní na hrdinstvá a hrdinov, majú charakter veľkých spoločenských drám s mnohými obeťami.
Iné ma trápi ‒ ufňukanci a okiadzači, čo sú najrozšírenejšie verzie súčasného človeka v našom civilizačnom okruhu, nachádzajú na každom kroku dôkazy o rozmanitých sprisahaniach, konšpiráciách, zlodejinách, podrazoch... No neviem. Fakt, že napríklad moderné informačné technológie zneužívajú teroristi, anonymovia, demagógovia, grafomani, pedofilovia a kadejakí iní lotri, bol predvídateľný. Údaje o tom, ako sa predlžuje náš život, zlepšuje zdravotný stav, ako sa zvyšuje hmotný životný štandard, počet vychodených škôl, mobilita atď., hovoria o historicky bezprecedentne dobrom bytí. Kde sa však potom berú tie davy frustrantov?
Mám nutkanie veriť, že to nikdy nebolo inak, pretože taká je ľudská prirodzenosť. Na nohy nás postaví až bezprostredné ohrozenie. Zrazu prestane byť „normálne“ plné brucho, neviazaný konzum, hedonistický štýl života, táranie. Myslím na podstatnú časť občanov, pretože tí pokorní, cnostní, súcitní, láskaví tu boli vždy v menšine. Áno, až v situáciách, keď ide o krk, vychádzajú z anonymnej masy dopredu tí najlepší, aby sa postavili do prvej línie. Nech nás však pánboh ochraňuje čo najdlhšie pred takouto nutnosťou. Situácie, keď budeme odkázaní na hrdinstvá a hrdinov, majú charakter veľkých spoločenských drám s mnohými obeťami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.