Ja nepíšem pre akademikov ani mudrlantov. Hoci som kedysi vyštudovala hispánsku filológiu, všetky tie deklinácie a presne určené citácie sú niečo, čo som opustila a nechala v minulosti. Nemyslím si ani, že sa moje slová dostanú k mocným ľuďom, ktorí sedia kdesi hore v pohodlných kreslách, ani pre expertov a vedcov, ktorí v nich hľadajú skryté odkazy. Keď si sadnem pred počítač, myslím na ľudí, ako je moja mama, ktorá pracovala vyše tridsaťpäť rokov v taxislužbe. Myslím na ľudí, ktorí sú dvadsaťštyri hodín denne spojení s realitou a poznajú všetky podoby jej mizérie a nepriazne.
A keď už na to príde a rozprávam mojej mamá o tom, že Kuba sa musí otvoriť, že potrebujeme demokraciu, že je dobré rešpektovať ľudské práva a slobodu, na chvíľu stíchne a počúva ma. Potom, o pár minút, zmení tému a hovorí, ako zase nedostať vajíčka, ako sa k nej správal protivný úradník, ako uniká voda z vodovodu na rohu domu. A ja sa jej spýtam, koľko dala za cibuľu. Za pol kila dala to, koľko jej štát posiela na dôchodok na tri dni. Nemusím jej nič viac hovoriť, povie to sama: „Táto krajina sa musí zmeniť.“
A keď už na to príde a rozprávam mojej mamá o tom, že Kuba sa musí otvoriť, že potrebujeme demokraciu, že je dobré rešpektovať ľudské práva a slobodu, na chvíľu stíchne a počúva ma. Potom, o pár minút, zmení tému a hovorí, ako zase nedostať vajíčka, ako sa k nej správal protivný úradník, ako uniká voda z vodovodu na rohu domu. A ja sa jej spýtam, koľko dala za cibuľu. Za pol kila dala to, koľko jej štát posiela na dôchodok na tri dni. Nemusím jej nič viac hovoriť, povie to sama: „Táto krajina sa musí zmeniť.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.