Vo voľných chvíľach, keď iní chlapci pred domom naháňali loptu, malý Sylvain Chomet (1963) sedel doma za stolom a usilovne sa zdokonaľoval v kreslení. Nečudo, že neskôr skončil vychýrenú umeleckú školu vo francúzskom meste Angoulême, ktoré zvyknú nazývať Hlavným mestom komiksu a ktoré už štyri dekády hostí najväčší európsky komiksový festival.
.animované obrázky
Statickými obrázkami vyrozprávané príbehy po čase Chometovi akoby prestali celkom stačiť. Hoci tvorbu komiksov neopustil nadobro, zlákal ho film – obrázky pohyblivé. Najprv ten animovaný. Takmer polhodinová prvotina Stará dáma a holuby (1997) mu vyniesla mnoho cien a angažmán v Disneyho štúdiách, z ktorých zakrátko odišiel so slovami, že sa tam naučil všetko o tom – ako sa to nemá robiť. Jednoznačne šlo o narážku na autorskú slobodu výtvarníka, na priemyslovitosť americkej produkcie.
No a potom prišlo Trio z Belleville (2003), kultový animák, ktorý svojho režiséra preslávil po celom svete: príbeh starej mamy, starého psa, trojice voľakedajších muzikálových hviezd, mladého cestného cyklistu a veľmi zlej mafie, čo sa nocou preháňa na veľmi dlhých autách. Odvtedy sa už od Sylvaina Chometa očakávajú iba dobré filmy. A treba povedať, že až doposiaľ sa mu darí.
Po úspechu Tria z Belleville sa očakávalo, že bude nasledovať niečo podobné dlhometrážnej prvotine. Lenže režisér mal chuť spraviť niečo celkom iné. Napríklad príbeh pripravený pre hraný film zrealizovať ako film kreslený. A tak v roku 2010 uzrel svetlo sveta Chometov Iluzionista, nesmierne krásny hold Jacquesovi Tatimu alias pánu Hulotovi, klaunovi-klasikovi, hold starému zanikajúcemu svetu stelesnenému (priam tradične) cirkusovými manéžami a králikmi v klobúkoch, hold obyčajným i zvláštnym zázrakom a hold láske. Iluzionista vznikol na základe Tatiho vlastného nezrealizovaného scenára. Istotne malo ísť o hraný film. V jeho animovanej verzii sa až zázračne snúbi hulotovská poetika s tou chometovskou, akoby sme sa pozerali (aj) na niekoľkonásobný dôkaz toho, že pokora znamená víťazstvo.
.nemý klavirista, slepý ladič
Najprv teda bola klasická animovaná snímka, potom „prekreslený hraný film“, a teraz tu máme hrané kino s hercami, ktoré si – keďže si živo spomíname na Chometove predchádzajúce tituly – pri sledovaní paralelne dokážeme predstaviť ako pohybujúci sa sled kreslených obrázkov. Táto autorská hra, postavená na kinofilnej pamäti divákov, je dôležitou pridanou hodnotou Chometovho najnovšieho diela, ktoré dostalo meno Attila Marcel.
„Mal som názov a vedel som, že to bude film, ale nevedel som, či animovaný, alebo hraný,“ hovorí režisér. „Keď som začal písať scenár, stala sa z toho definitívne hraná vec. Začal som písať dialógy a v mojich animákoch nie je veľa replík, pretože nerád robím synchronizáciu pier jednotlivých postavičiek. Priznávam, že písanie dialógov pre živých hercov bolo dosť zábavné.“ Je čas povedať, že hlavný hrdina Attilu Marcela je nemý. A nevolá sa Attila Marcel, ale Paul.
Tety Anna a Annie sú vždy tip-top nahodené v takmer navlas identických šatách, pripomínajú staré veľké bábiky, hneď zrána si veselo spievajú, šantivo hopkajú, keď odhŕňajú ťažké závesy na vysokých oknách parížskeho bytu a spoločnými silami roztvárajú obrovské krídlo ozdobené vyrezávanými amorkami. Paul je v Kristových rokoch, je klavirista, žije si vlastne celkom pohodlne so svojimi dvoma tetami, ktoré sa o neho starajú, dávajú na neho pozor, striehnu na neho, od samej lásky akoby ho chceli celého zožrať. Paul je ich milovaná hračka, stelesnenie rodinného sna o klavírnom virtuózovi, čo vyhrá prestížnu súťaž. Len musí intenzívne cvičiť, nerozptyľovať sa, poslúchať tety, a najmä – nepátrať po minulosti. Predovšetkým nie po tej minulosti, ktorá súvisí s mladíkovými mŕtvymi rodičmi, s tetami hojne očierňovaným otcom či glorifikovanou mamou, teda sestrou tiet. Lenže minulosť láka, zdá sa totiž, že práve tam, v dávnych spomienkach, sa ukrýva príčina Paulovej nemoty. Aby sa kolesá príbehu mohli už naplno rozkrútiť, musí ešte slepý ladič zoznámiť mlčiaceho klaviristu s čudáckou susedkou madam Proustovou, s jej schopnosťami, s jej psom a s jej ukulele.
Sylvain Chomet nakrútil jemný, humorom pretkaný film. Z istého uhla pohľadu ide o jeho debut – na pôde hranej dlhometrážnej kinematografie. Ale mnohé ho spája s jeho animovanými predchodcami: dokonalá obrazová kompozícia neraz pripomínajúca maľované obrazy, farebné ladenie, hudba nielen ako sprievodná záležitosť, zámerne nejasná časová ukotvenosť deja, nostalgická atmosféra, detský svet ako súčasť sveta dospelého, pohrávanie sa s detailmi, stretnutie zastaraného s novým, skostnateného s voľnomyšlienkárskym, komediálnosť niekedy až absurdného razenia, starenky a starci, tanec... A mnohé Chometovu snímku v štylistickej rovine, v rovine poetiky a autorskej výpovede spája s inými filmovými spolucestujúcimi, napríklad s Jean-Pierrom Jeunetom, Fionou Gordonovou a Dominiqueom Abelom, Wesom Andersonom, ale aj s Timom Burtonom.
Na novinársku otázku, či niečo pripravuje, režisér Sylvain Chomet odpovedal: „Bude to pocta westernu s country tanečníkmi. Chystám sa nakrúcať na juhu Francúzska s tými istými hercami, vedľajším postavám tentoraz pripadnú dôležitejšie úlohy a hlavným menej podstatné party.“ Myslím, že veľké očakávania sú namieste.
Attila Marcel. Francúzsko 2013. Námet, scenár, réžia: Sylvain Chomet. Kamera: Antoine Roch. Strih: Simon Jacquet. Hudba: Sylvain Chomet, Franck Monbaylet. Hrajú: Guillaume Gouix, Anne Le Ny, Bernadette Lafont, Luis Rego, Hélène Vincent, Fanny Touron a ďalší.
.animované obrázky
Statickými obrázkami vyrozprávané príbehy po čase Chometovi akoby prestali celkom stačiť. Hoci tvorbu komiksov neopustil nadobro, zlákal ho film – obrázky pohyblivé. Najprv ten animovaný. Takmer polhodinová prvotina Stará dáma a holuby (1997) mu vyniesla mnoho cien a angažmán v Disneyho štúdiách, z ktorých zakrátko odišiel so slovami, že sa tam naučil všetko o tom – ako sa to nemá robiť. Jednoznačne šlo o narážku na autorskú slobodu výtvarníka, na priemyslovitosť americkej produkcie.
No a potom prišlo Trio z Belleville (2003), kultový animák, ktorý svojho režiséra preslávil po celom svete: príbeh starej mamy, starého psa, trojice voľakedajších muzikálových hviezd, mladého cestného cyklistu a veľmi zlej mafie, čo sa nocou preháňa na veľmi dlhých autách. Odvtedy sa už od Sylvaina Chometa očakávajú iba dobré filmy. A treba povedať, že až doposiaľ sa mu darí.
Po úspechu Tria z Belleville sa očakávalo, že bude nasledovať niečo podobné dlhometrážnej prvotine. Lenže režisér mal chuť spraviť niečo celkom iné. Napríklad príbeh pripravený pre hraný film zrealizovať ako film kreslený. A tak v roku 2010 uzrel svetlo sveta Chometov Iluzionista, nesmierne krásny hold Jacquesovi Tatimu alias pánu Hulotovi, klaunovi-klasikovi, hold starému zanikajúcemu svetu stelesnenému (priam tradične) cirkusovými manéžami a králikmi v klobúkoch, hold obyčajným i zvláštnym zázrakom a hold láske. Iluzionista vznikol na základe Tatiho vlastného nezrealizovaného scenára. Istotne malo ísť o hraný film. V jeho animovanej verzii sa až zázračne snúbi hulotovská poetika s tou chometovskou, akoby sme sa pozerali (aj) na niekoľkonásobný dôkaz toho, že pokora znamená víťazstvo.
.nemý klavirista, slepý ladič
Najprv teda bola klasická animovaná snímka, potom „prekreslený hraný film“, a teraz tu máme hrané kino s hercami, ktoré si – keďže si živo spomíname na Chometove predchádzajúce tituly – pri sledovaní paralelne dokážeme predstaviť ako pohybujúci sa sled kreslených obrázkov. Táto autorská hra, postavená na kinofilnej pamäti divákov, je dôležitou pridanou hodnotou Chometovho najnovšieho diela, ktoré dostalo meno Attila Marcel.
„Mal som názov a vedel som, že to bude film, ale nevedel som, či animovaný, alebo hraný,“ hovorí režisér. „Keď som začal písať scenár, stala sa z toho definitívne hraná vec. Začal som písať dialógy a v mojich animákoch nie je veľa replík, pretože nerád robím synchronizáciu pier jednotlivých postavičiek. Priznávam, že písanie dialógov pre živých hercov bolo dosť zábavné.“ Je čas povedať, že hlavný hrdina Attilu Marcela je nemý. A nevolá sa Attila Marcel, ale Paul.
Tety Anna a Annie sú vždy tip-top nahodené v takmer navlas identických šatách, pripomínajú staré veľké bábiky, hneď zrána si veselo spievajú, šantivo hopkajú, keď odhŕňajú ťažké závesy na vysokých oknách parížskeho bytu a spoločnými silami roztvárajú obrovské krídlo ozdobené vyrezávanými amorkami. Paul je v Kristových rokoch, je klavirista, žije si vlastne celkom pohodlne so svojimi dvoma tetami, ktoré sa o neho starajú, dávajú na neho pozor, striehnu na neho, od samej lásky akoby ho chceli celého zožrať. Paul je ich milovaná hračka, stelesnenie rodinného sna o klavírnom virtuózovi, čo vyhrá prestížnu súťaž. Len musí intenzívne cvičiť, nerozptyľovať sa, poslúchať tety, a najmä – nepátrať po minulosti. Predovšetkým nie po tej minulosti, ktorá súvisí s mladíkovými mŕtvymi rodičmi, s tetami hojne očierňovaným otcom či glorifikovanou mamou, teda sestrou tiet. Lenže minulosť láka, zdá sa totiž, že práve tam, v dávnych spomienkach, sa ukrýva príčina Paulovej nemoty. Aby sa kolesá príbehu mohli už naplno rozkrútiť, musí ešte slepý ladič zoznámiť mlčiaceho klaviristu s čudáckou susedkou madam Proustovou, s jej schopnosťami, s jej psom a s jej ukulele.
Sylvain Chomet nakrútil jemný, humorom pretkaný film. Z istého uhla pohľadu ide o jeho debut – na pôde hranej dlhometrážnej kinematografie. Ale mnohé ho spája s jeho animovanými predchodcami: dokonalá obrazová kompozícia neraz pripomínajúca maľované obrazy, farebné ladenie, hudba nielen ako sprievodná záležitosť, zámerne nejasná časová ukotvenosť deja, nostalgická atmosféra, detský svet ako súčasť sveta dospelého, pohrávanie sa s detailmi, stretnutie zastaraného s novým, skostnateného s voľnomyšlienkárskym, komediálnosť niekedy až absurdného razenia, starenky a starci, tanec... A mnohé Chometovu snímku v štylistickej rovine, v rovine poetiky a autorskej výpovede spája s inými filmovými spolucestujúcimi, napríklad s Jean-Pierrom Jeunetom, Fionou Gordonovou a Dominiqueom Abelom, Wesom Andersonom, ale aj s Timom Burtonom.
Na novinársku otázku, či niečo pripravuje, režisér Sylvain Chomet odpovedal: „Bude to pocta westernu s country tanečníkmi. Chystám sa nakrúcať na juhu Francúzska s tými istými hercami, vedľajším postavám tentoraz pripadnú dôležitejšie úlohy a hlavným menej podstatné party.“ Myslím, že veľké očakávania sú namieste.
Attila Marcel. Francúzsko 2013. Námet, scenár, réžia: Sylvain Chomet. Kamera: Antoine Roch. Strih: Simon Jacquet. Hudba: Sylvain Chomet, Franck Monbaylet. Hrajú: Guillaume Gouix, Anne Le Ny, Bernadette Lafont, Luis Rego, Hélène Vincent, Fanny Touron a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.